Neudržateľný spôsob globalizácie
Spojené štáty svoj útok na Afganistan označili ako odvetu za teroristické akcie spáchané 11. septembra v New Yorku a Washingtone, ktoré treba jednoznačne odsúdiť a potrestať. Pozrime sa však na niektoré aspekty medzinárodnej krízy, ktorá vzápätí nastala.
USA majú de facto ako napadnutý štát podľa čl. 51 Charty OSN právo "...na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu, kým Bezpečnostná rada OSN neurobí potrebné opatrenia... pričom svoje konanie bez meškania oznámia Bezpečnostnej rade.." Z tohto hľadiska je vojenský útok USA v súlade s medzinárodným právom, ale len dovtedy, kým nezačne konať Bezpečnostná Rada (BR) OSN. Čo sa týka v médiách často spomínaného čl. 5 Severoatlantickej zmluvy (právo na spoločnú obranu členských štátov NATO proti napadnutiu), ten je aplikovateľný len na základe už spomínaného čl. 51 Charty OSN, keďže tá má prednosť pred všetkými medzinárodnými zmluvami (čl. 103 Charty OSN).
Vojenská akcia je síce formálne v súlade s medzinárodným právom, ale pre závažnosť a rozsah konfliktu je v každom prípade potrebné, aby čo najskôr prevzala jej riadenie OSN. Spojené štáty už informovali BR OSN o možnosti budúcich vojenských zásahov aj v iných krajinách. Boj proti terorizmu je potrebný, no treba zároveň trvať na podmienke, aby prebiehal v súlade s Chartou OSN. Iba táto svetová organizácia má na to potrebnú legitimitu. Inak tu vzniká oveľa vážnejšie nebezpečenstvo, a to, že USA budú vojensky zasahovať proti akémukoľvek štátu na svete pod zámienkou likvidácie terorizmu.
Americkí vládni predstavitelia tvrdia, že vojenské útoky nie sú zamerané proti nevinným ľuďom. Ako si však vysvetliť situáciu miliónov ľudí v Afganistane, ktorí si Taliban nezvolili? Vari fakt, že počas bombardovania sú kvôli Bin Ladinovi ničené aj ich domovy, nie je utrpením? Len operácie bez bombardovania môžu zabezpečiť potrestanie skutočných vinníkov a zabrániť utrpeniu nevinného afganského obyvateľstva. Celá táto akcia pritom navyše nerieši problém terorizmu, a preto ho ani nemôže zničiť. V prvom rade by vyspelý svet mal rázne prehodnotiť svoj prístup k riešeniu problémov rozvojových krajín.
Globalizácia v jej dnešnej podobe je neudržateľná. Rozvojový svet to dal najavo strašným a neakceptovateľným spôsobom. Vina nie je len vo vládnych predstaviteľoch, ale v nás všetkých. Obyvatelia vyspelých krajín by mali prinútiť svoje vlády okamžite zmeniť politiku využívania hospodárskej zaostalosti a zadĺženosti rozvojových krajín. Od globalizácie sme očakávali, že zvyšovanie hospodárskej závislosti bude nútiť vyspelé štáty sociálnoekonomické rozdiely znižovať. Skutočnosť, že za posledných 30 rokov sa rozdiel v príjmoch medzi pätinou najbohatších a pätinou najchudobnejších vo svetovej populácii viac ako zdvojnásobil, hovorí, že sa deje pravý opak! Situácia je nanajvýš vážna. Kedy sa zobudíme?
