Obsluhuji stále všechny bídniky a krále
Štvrť roka pred atentátom v Sarajeve - 28. marca 1914 sa narodil v Žideniciach, v okresnom hejtmanstve Brna, na Balvínskej ulici č. 47 chlapec s priezviskom po mame Bohumil František Kilian. Až o dva roky na Vianoce dostal do daru meno muža, účtovníka mestského pivovaru, ktorý si zobral za manželku kontoáristku Máriu a volal sa Hrabal. Meno priam predurčené, aby - podľa Milana Kunderu - zdobilo "veľkú dobu československej kultúry" a jej predstaviteľa, ktorý "je neporovnateľný a nemá vo svete obdobu".
Prešlo pol storočia, kým ho prijali za člena Zväzu československých spisovateľov, Čs. zväzu záhradkárov, ako aj redakčnej rady Literárnych novín. Predtým prežil detstvo v služobnom byte pivovaru na Polnej, kde ako päťročný herec debutoval čoby Jeník Vejvara v Jiráskovej dráme. Po sťahovačke do Nymburku, kde sa uplatnil iba v športovom klube Polaban a utŕžil kopu vysvedčení s doložkou "Žiak nie je spôsobilý postúpiť do vyššej triedy", sa predsa len preháčkoval k maturite s prospechom dostatočným. Bol skladníkom, pomocným robotníkom pri železnici, výpravcom, obchodným zástupcom, kulisárom, brigádnikom v SONP Kladno, až ho napokon slávnostne promovali za doktora práv Univerzity Karlovej. Popri tom všetkom sa stihol oženiť s Eliškou Plevovou, zvanou Pipsi, dcérou správcu Lichtensteinových závodov v Břeclavi a vysúkať hŕbu literárnych pokusov a diel: Prší (1937), Stratená ulička (1947), Kain, Utrpenie starého Werthera (oba v roku 1949), Krásna Poldi, Bambini di Praga (1950), Jarmilka (1962), Škovránok na niti (1959), Tanečné hodiny pre starších a pokročilých (1964).
A - vlaky! "Pokročilý" Hrabal, už ako novopečený člen ZČSS, vydáva a zbiera perly slávy za svoje sfilmované Perličky na dne (kniha vyšla roku 1963) a, najmä, Ostro sledované vlaky (1965). Po Cene vydavateľstva Čs. spisovateľ, premiére "Vlakov" v Ostrave a triumfe jej filmovej podoby na Festivale objavov v Mannheime s príchodom Pražskej jari takmer jedným dychom dostáva na Pražskom hrade Štátnu cenu Klementa Gottwalda a v Hollywoode od Americkej filmovej akadémie Oscara. "Ani jedného z tých pánov či súdruhov som nevidel ani nepoznal," zaspomínal si po rokoch U Zlatého Tygra, keď už bol obsypaný metálmi, doktorátmi, aj poklonkovaním tých, čo mu predtým sotva prišli na meno. Veď aj to bolo "pridané" ako všetko, čo v živote odpočúval, aby to prerozprával ďalej, čo prežil, aby sme to prežívali ďalej zaňho a s ním. Život a dielo "ako neuveriteľné stalo sa skutkom". Keby SLOVO existovalo pred piatimi rokmi, možno by sme priniesli podobný rozhovor s Bohumilom Hrabalom, ako je práve tento. Možno.
Čo sa to vlastne stalo? Máte starosti?
Stalo sa. U Zlatého tigra došlo pivo.
To by sa v Bratislave U Červeného vola, ani U koníka nestalo...
Ani U Kotvy na Spálenej, ani u Palivca pod obrazom cisára pána.
Pivo už máme. Iné starosti?
Čo s nimi, babrať sa? Všetky utrápené boľačky, krvavničky starostí možno zabaliť do modručkého celofánového papiera, ktorý sa volá humor. A je to.
A udalosti? Desivé dnešky? Smútky? Nič?
Humor a smiech sú najväčšie poznanie. Tristné príbehy menia do groteskných príbehov, podtexty a nadtexty na anekdoty.
Všetko? Sranda svetom vládne?
Všetko, čoho sa človek desí, sa pod uhlom grotesky premieňa na humor.
To znie sťa citát.
Sub specie aeternitatis - všetko je len žart.
Aj drámy, tragédie, Antigony, Oedipovia?
Každý príbeh, ak ho podvihneš z jeho základu, je hoden smiechu bohov.
Ako píšete?
Rýchlo. Nepíšem, chŕlim.
Len tak, z hlavy?
Mám to všetko odpočúvané. Miloval som a milujem dodnes ľudské rozprávanie, vždy, všade, o čomkoľvek. To, čo ľudia učení a mučení prílišnou umúdrelosťou volajú táraním - to je moja hudba, moje detstvo, moje posedávanie pri pive, moje všetko. Inšpirácia. Kradnutie, vybrakovanie ľudských osudov, prostých príbehov, vonkoncom nesúvislých a nelogických, ako ich prináša na tácke všedný deň a v ňom, v tom rade nastúpených salutujúcich dní, pochodujú v parádnom marši velikánske dejiny národov, štátov, celej planéty.
Chcete mi nahovoriť, že to iba zoraďujete pekne poriadkom?
Presne naopak: akumulujem prúd ľudských hovorov, tak ako plynul, utekal, poskakoval, zamĺkal v krčmách, reštauráciách, pri pultoch. "Hospoda" je moja pracovňa. Moja inšpirátorka, tak ako pre básnika vzdušná balerína, dajaká dámička s kamelkami, alebo iná, draho platená či lacná pobehlica.
Kde tvoríte?
Povedal som, že v putike. No musím priznať, že rád vodím ľudí za nos. Píšem najradšej v prudkom svetle, v letnom slnku, čo mi rozpáli stroj natoľko, až sa začne zadŕhať, jachtať a brblať. Je mi na zvracanie, keď vidím čistulinké prázdne stránky bieleho papiera ako u nejakého ustráchaného úradníčka a do mňa páli rozpálená plechová strecha, až sa mi hlava krúti a vidím len obrysy papiera, písacia mašinka sa ligoce a pochechtáva a ja to hádžem a chŕlim, aby som zabil a pochoval prázdnotu.
Vážite si kolegov? Čo pekného máte od nich schované, čo napísali, povedzme, len vám?
Autogram básnika Jaroslava Seiferta. Dal mi ho marci 1970, keď mi takmer presne na moje narodeniny vystavili členskú legitimáciu číslo 152 Zväzu českých spisovateľov, podpísanú jej predsedom. To som si teda vážil. Trvalo to presne trištvrte roka. Do Vianoc. Pod stromček dostali spisovatelia darček - zväz im rozpustili. Autogram ostal.
Mali ste päťdesiatku na krku, keď sa vám začali samé od seba otvárať siene slávy.
To ako, že si ma povšimli?
Ba vaše poviedky a celú prózu, vraj "nehrateľnú", začali húfne prevádzať do divadelnej i filmovej podoby...
To ma teda podržte. V divadlách bola taká mizéria, že nemali, čo hrať. Schillerovcov sa u nás nerodilo tak veľa ako odborárov. Reku, napíš, lozili za mnou. Dal som si pollitrík a vravím - veď som už popísal habadej, robte si s tým, čo chcete. Panenskú blanu mojej prózy pretrhol Saša Lichý. A to veľmi rezko a dorezal mi v Ostrave moje Ostro sledované vlaky.
Ale ľudia jasali!
Čudoval som sa. Tak to Sašenka zopakoval v Chebe, potom zasa Moraváci v Brne a znova v Ostrave. A ešte fúra iných, v iných podobách Václava Nývlta, Iva Krobota. Plzeň, konečne Praha, Hradec, Příbram, Pardubice, Liberec. Napokon prišiel začiatočník Jirka Menzel a opovážil sa to strašne drzo a pekne, ako sa vraví... na onô...
Strieborné plátno.
Zadôčik je asi to najkrajšie, čo som zo seba na tej striebornej plachte videl, ako jej pekne v tom zapadákove na tú zadnú pravú polovičku udrie pečiatku a ako jej to robí dobre. Aj mne to robilo dobre.
Aj v tom hollywoodskom zapadákove to muselo porobiť divy, keď vás opečiatkovali Oscarom.
Mňa, Jirku a hlavu dám na to, že aj ten zadôčik. Vyhralo to aj slovutný Mannheim, kde objavujú najtalentovanejších začiatočníkov. Mňa, Menzela a takú zadničku, čo v Nemecku nikdy nevideli. Ba ešte udreli aj pečiatku Klementa Gottwalda v Prahe so štátnym znakom a podpísal sa na to Antonín Novotný.
Potom sa dramatizácie len tak chrlili ako prúdy myšlienok, čo vám vystrekovali z rozpáleného stroja na papier.
Mne počarili - a to nerád priznávam, ale je to tak - Bambini di Praga, no a Nežný barbar v Činoheráku. Na zábradlí sa Evald Schorm potrápil s mojou Hlučnou samotou, ba aj Kačer v Ostrave.
A čo bol najväčší kumšt?
Divadlo jedného herca. To sa opovážil v koláži z Príliš hlučnej samoty v Budějoviciach Petr Drholec, no a Nechutný - tak sa volal - v Mestečku, kde sa zastavil čas.
Ktorý metál alebo cenu z tej vašej lavíny, čo prišla v päťdesiatke, si najviac vážite?
Ten vtip, že vždy dostávam toho odrazu viac naraz - ako ten Oskarko prišiel naraz s gottwaldovkou. Ale celkom najviac si v sebe nosím - lebo doma netuším, kde sa tie pliešky a stužky zapatrošili, dve: Cenu Jaroslava Seiferta a medailu Vitězslava Nezvala.
Svetovú slávu vám teraz prináša román Obsluhoval som anglického kráľa…
Omyl. Sú to poviedky - o tom, že všetci a všetko patrí dokopy. Aj dejiny, akokoľvek sa honosne titulujú a usilujú odlišovať.
Uvádzali to na javiskách už skoro desať ráz a napočudovanie najviac v Prahe. Autor, vieme, nie je futbalový rozhodca a nemá čo pískať dobré-zlé... Ale čo a kde vás najviac potešilo?
Teší ma, že ľudí stále teší na to chodiť, občas zatlieskať, možno si pospať, ale, bohdá, aj sa troška zamyslieť.
Jednako…
Poviem len, kde som sa nepoznával. V Činohernom klube mi prichodilo neskutočné, že tie tri pokolenia, ktorými môj dej premašíruje, hrá trio jednej-jedinkej rodiny. A všetko Rudolfovia! Ako ten niekdajší werichovsky slávny smilník hore na hrade! Milujem Rudolfa Hrušínskeho aj v jeho synovských transformáciách, a tak som si pomyslel: Ajhľa, ako ten nezmar život pokračuje, ako sa nám smeje, že sa bojíme, že toto tu sa končí - a basta. A ono to ide ďalej, ako príroda, ako vzduch, ako dejiny, ako človek.
Ako sa to s vami začalo, myslím písaním, pamätáte sa?
Pamätám. Chcelo sa mi. Hlava mi pukala myšlienkami a nie a nie s tým von. Sedel som sám v opustenej kancelárii nymburského pivovaru celú sobotu a nedeľu a zízal na prázdnu plochu papiera. Vonku pršalo. A tak som klepol prstom do písacieho stroja značky Underwood, do ticha, literka za literkou, ďobal po minútach a sledujem, čo to so mnou spraví. Bolo tam plno preklepov a medzi tým čosi o pivovarských koňoch, kvapkách dažďa a ruky hore, ako by som sa chystal hrať na klavíri a nijaká myšlienka, nič mi na um neprišlo... A o týždeň zas a zas, no odrazu to išlo samo.
Od seba?
Od toho, čo som zažil, videl, pochopil, odpočúval. Preto si aj o sebe hovorím, čo nijaká encyklopédia, čo som: Som zapisovateľ a strihač cudzích hovorov.
A básničky? Veď sám vravíte, že ste si ešte dlžný.
Vtedy v pivovare, po víkendoch, to boli skoro samé básne. A len po marginále som si črtal čosi ako náznaky príbehov a dojmov. Čo keď raz…
A dať to takto dokopy?
Dal som, zbieročka sa volala Stratená ulička.
Kde sa stratila?
Viem ju spamäti. Bol to akýsi môj denník, nič moc pre cudzích. Pravdaže milostné to bolo až-až, také lufty do stratena, či do snívania...
A hodnota? Ste sám sebe katom?
Som. V Stratenej uličke je tak asi jedna hodnotná báseň. Volá sa Kolekcie niet! Má päť dielov: Jar, Leto, Jeseň, Zima a - večný Silvester. To je prognóza, ten Silvester predznamenal môj osud a je to dokonca akési moje rozrozprávanie.
Pamätáte si pointu? Poviete mi?
Ani za svet! Končí sa to dobre, prezradím. Konečne som dostal po veľkom čakaní plnom úzkosti telegram od svojej lásky. Oznamovala mi, aby som sa nebál, že nie je nabúchaná, že to bola len malá porucha menštruácie a ide sa veselo ďalej.
Čo láska?
Láska ku všetkému, čo kráča popri mne, čo prichádza a odchádza, mi dáva okúsiť trpkosť a sladkosť vecí, čo sa volajú nekonečno a večno.
Koho a čo by ste ešte raz rád stretli?
Stretol som prezidentov našich, aj cudzích. Dokonca amerického Billa Clintona - U zlatého tigra. Ale rád by so si zasadol tam hore, v hociktorej krčme k okrúhlemu stolu básnikov, aby mi poradili, čo ešte klepnúť do tej americkej underwoodky. Ale najviac by som chcel posedieť s krčmármi, kelnermi, ľuďmi čakajúcimi na vlak, s dámičkami podsvetia, s dámami hore vymetať všetky lokály, kde som ešte nebol, kde ma poznajú po mene, aj kde o mne nepočuli.
Ste hrdina? Máte vôbec dakedy strach?
Ale to sa vie. Už som to dal na známosť: Až umriem, chcem byť pochovaný u nás, na cmiteri, na vŕšku, a želám si len, aby sa tá moja truhla na akejsi deliacej čiare zasa neprelomila. Aby to, čo zo mňa ostalo, dažďom stekalo na dve svetové strany. Tak, aby voda časť zo mňa plavila do potôčikov do Čiech a druhú časť tam k vám, hoci cez ostnaté drôty, dolu do Dunaja.
Ale drôtov tam teraz niet, pôjde to ľahšie.
Ktovie. Ľudia sú ľudia a okrem dobrých vecí vymyslia všelijaké huncútstva.
Máte čosi ako vyznanie?
Po celý život som rád obsluhoval a som rád, že ma za to mali radi. Budem aj ďalej a dúfam, že aj oni všetci ma budú mať radi.
Bohumil Hrabal zomrel 3. februára 1997 v Prahe.
Na základe osobných stretnutí fiktívny rozhovor pripravil Miro Procházka
