Globálny trh a globálny štát
Medzi najväčších zástancov otvoreného svetového trhu patria samozrejme veľké nadnárodné spoločnosti a najvyspelejšie štáty, ktoré sú s nimi silno prepojené. Tu treba povedať, že nadnárodné spoločnosti nie sú nijaké organizácie reprezentujúce akýsi svetoobčiansky model a nebodaj zástupcov celej svetovej populácie. Pri bližšom skúmaní pôvodu ich vlastníkov a riadiacich pracovníkov zistíme, že viac ako dve tretiny krajín tam takmer vôbec nie sú zastúpené.
V skutočnosti ide o spoločnosti vlastníkov kapitálu zo Spojených štátov, Japonska a Západnej Európy - teda najvyspelejších a najbohatších krajín. Ak presadzujú voľný globálny trh bez obmedzení, presadzujú to predovšetkým z vlastných záujmov a presvedčenia, že oni na tomto globálnom trhu uspejú.
Konkurencia a selekcia Tvrdenie, že mechanizmus slobodného svetového trhu na základe princípu komparatívnych výhod v konečnom dôsledku napomôže rastu svetovej ekonomiky a celkovému blahobytu je síce teoreticky správne, avšak trhová ekonomika je spojená s voľnou súťažou, konkurenciou a tvrdou selekciou. Nie je jasné, prečo by sa mu dobrovoľne mali podriadiť tí, čo vedia, že v svetovej súťaži budú ťahať za kratší koniec, respektíve mu podľahnú. Alebo sa budú musieť uspokojiť s pozíciou ekonomiky doplnkovej či polotovarovej, a navyše závislej na mocnejšom susedovi. Klasický príklad (výmena syra za víno alebo odevov za potraviny) na pôsobenie komparatívnych výhod síce potvrdzuje, že zo vzájomného obchodu môže mať prospech rozvinutá aj menej rozvinutá ekonomika, avšak zabúda sa na to, že vyspelá krajina ho má relatívne vyšší. Zaostávanie zaostalej krajiny sa vlastne zvýšilo!
Skryté spôsoby ochrany vlastného trhu Vyspelé štáty sa zdráhajú povoliť skutočný voľný pohyb všetkých výrobných faktorov. Zabraňujú vývozu niektorých najmodernejších technológií a tzv. protidumpingovou politikou a kvótami obmedzujú prílev tovaru z krajín s lacnejšou pracovnou silou, ak sa im to momentálne nehodí. Voľným obchodom myslia voľný obchod predovšetkým pre svoje výrobky. Toto úsilie sa často maskuje aj rôznymi ekologickými alebo humanitárnymi dôvodmi (napr. odmietanie výrobkov, na ktorých sa podieľala aj práca väzňov alebo detí, pre ktorých je však často jediným spôsobom obživy). Tzv. antidumpingové clá sú fakticky nástrojom zabraňujúcim prirodzenej cenovej konkurencii! Aj keby niektorý vývozca naozaj vyvážal výrobky pod výrobné náklady, dlho tak robiť nemôže, a pre podnikateľské subjekty cieľovej krajiny by to mala byť podľa zásad trhovej ekonomiky vlastne výzva na zníženie ceny vlastných výrobkov. Široko sa uplatňujú i rôzne inštrumenty - napr. dotácie -, ktoré spĺňajú úlohu "negatívnych ciel". Týka sa to hlavne politicky citlivých sektorov ako napr. poľnohospodárstvo alebo rybolov v krajinách Európskej únie. Niekedy aj na vlastnú škodu, pretože sa zdá, že v západnej Európe sa vlastná poľnohospodárska výroba (aspoň prostredníctvom takého málo efektívneho systému) vlastne neoplatí a výhodnejšie by bolo dovážať agrárnu produkciu zo Spojených štátov a niektorých krajín strednej a východnej Európy. Tu, pravda, úlohu zohrávajú aj sociálne a strategické úvahy.
Kto určuje podmienky obchodu Tvrdí sa, že v dnešnom svete existuje závislosť nie jednostranná, ale dvojstranná či dokonca mnohostranná. Takže nie iba vyspelé krajiny si môžu určovať svoje podmienky, ale aj krajiny rozvojové a postsocialistické. Je to pravda - a ropný bojkot vyhlásený arabskými krajinami v súvislosti so štrnásťdňovou vojnou z roku 1973 to dokázal. No celkovo sú rozvojové krajiny dnes viac závislé na obchode s vyspelými než naopak. Na strane ponuky agroproduktov, surovín a polotovarov (hlavných exportných komodít rozvojových a postsocialistických krajín) je od osemdesiatych rokov prebytok a počet potenciálnych zákazníkov je obmedzený. Na druhej strane bloku najvyspelejších krajín sa už podarilo diverzifikovať zdroje nevyhnutných surovín a polotovarov a na trhu je celkovo viac krajín, na ktoré sa možno obrátiť pri snahe suroviny získať, než krajín, ktorým ich možno predať. Respektíve ide o také položky ako kakao, cukor, banány, tropické ovocie, kde je monokultúrny exportér závislý na ich predaji, zatiaľ čo importujúce krajiny sa v podstate môžu bez nich zaobísť. Priemyselný vzostup niektorých bývalých rozvojových krajín v juhovýchodnej Ázii a Latinskej Amerike síce v posledných rokoch značne rozšíril možnosti vzájomného obchodu medzi krajinami tzv. Tretieho sveta, avšak s rastúcim významom informačných technológií a nástupom nových odvetví si vyspelé západné krajiny opätovne potvrdili svoj náskok a výlučnosť.
Čo usmerňuje pohyb kapitálu S kapitálom je to ešte horšie - napriek proklamovaným zásadám vyjadreným napríklad aj v koncepte Mnohostrannej dohody o investíciách (Multilateral Agreement on Investment). V skutočnosti sa väčšina vyspelých krajín bráni odlivu vlastného kapitálu, a to nie iba cestou poskytovania výhodnejších podmienok, ale aj fiskálnymi a legislatívnymi opatreniami. Pod slobodným pohybom kapitálu by sa zrejme myslel len pohyb toho kapitálu, ktorý vyspelé krajiny uvoľnia alebo nad ktorým už nemajú moc. Rozvojové a tranzitné krajiny by teoreticky mali takýto pohyb vítať, pretože kapitál by zrejme skončil u nich. Ale keďže sú na tento kapitál fakticky odkázané, museli by súťažiť o to, ktorá mu poskytne najväčšie výhody aj za cenu obmedzenia vlastnej suverenity a rezignácie na regulačné funkcie, ktoré napr. "v oblasti sociálnej starostlivosti vyžadujú buď dane alebo regulácie, a keďže kapitál je mobilný, môže odísť a zbaviť štát toho blahobytu, toho bohatstva, ktoré by sa malo prerozdeliť" (George Soros). Iba vyspelé a bohaté krajiny by si mohli dovoliť aj ostrejšie zásahy voči vlastníkom kapitálu, pretože tí by boli obyčajne občanmi týchto štátov, poskytovali by aj celú rozsiahlu sieť externalít (kvalifikácia pracovníkov, energetika, doprava) , nie iba daňové úľavy a lacnú pracovnú silu. Navyše, dnes majú kapitálu skôr nadbytok. Dokonca sa im opláca investovať v rozvojových a postsocialistických krajinách, presúvať tam najmä manuálne náročné a špinavé prevádzky a žiť ako rentiérske centrá vlastníkov úspor a investícií.
Aj kapitál má svoju vlasť Niekedy sa tvrdí, že kapitál nie je nacionálny a nemá na sebe značku pôvodu, resp. jeho vlastníci sú tak chladne racionálni, že uvažovanie v dimenzii národnej alebo štátoobčianskej nemá pre nich význam. Často je tomu naozaj tak a umiestňujú svoje zdroje tam, kde majú z toho najväčší profit. Ale ako všetci ľudia, aj oni majú okrem racionálnej aj emotívnu zložku osobnosti, kde faktory etnickej, národnej, štátnej príslušnosti a politickej lojality zohrávajú svoju úlohu. Poznáme prípady, keď francúzske firmy predávali Nemecku nikel doslova ponad zákopy a mŕtvoly vlastných vojakov, alebo keď nemecké ponorky tankovali v neutrálnych prístavoch americkú naftu. Ale zase vieme o tom, že americkí priemyselníci a manažéri pracovali v čase vojny pre americkú vládu za symbolickú mzdu či situáciu, keď britskí, holandskí a nórski lodiari dali k dispozícii svojim vládam (a vystavili ich útoku ponoriek bez jednoznačného prísľubu náhrady) aj tie lode, ktoré sa plavili pod cudzími neutrálnymi vlajkami. A keď ešte nebola v Británii uzákonená povinná vojenská služba, pre mladých synov z lepších anglických rodín sa považovalo za samozrejmé nastúpiť v nižších dôstojníckych hodnostiach do flámskych močiarov. Vlastníci kapitálu majú ešte jeden dôvod navyše na to, aby boli v spojení s niektorou (obyčajne vlastnou) vládou - očakávajú od nej politickú podporu.
Problémy s pohybom pracovnej sily No a už vôbec sa dnes nehovorí o slobodnom pohybe pracovnej sily - bez čoho si skutočne slobodný trh nemožno predstaviť. Prečo by napríklad sudánsky robotník nemohol odísť robiť smetiara do New Yorku, keď je ochotný pracovať za tretinovú mzdu robotníka amerického a jesť iba dvakrát denne? Jeho produktivita práce je predsa trikrát vyššia ako u amerického robotníka a mesto New York by určite malo len prospech z toho, že môže využiť komparatívnu výhodu, ktorú mu poskytuje tento menej náročný pracovník. Mesto by ušetrilo, Amerika by bola o niečo bohatšia, robota by bola odvedená a aj Sudánec by si zrejme polepšil. To, že americký smetiar umrel od hladu alebo sa musel vo svojich nárokoch prispôsobiť Sudáncovi, je predsa práve tým mechanizmom trhovej ekonomiky, ktorý ju poháňa dopredu... Ak sa hore uvedený príklad zdá niekomu absurdný či šialený, musí si uvedomiť, že to je presne to, čo vyspelé krajiny navrhujú chudobným: "Otvorte svoje trhy pre naše kvalitnejšie a možno i lacnejšie výrobky, nechajte svoje beztak neefektívne továrne zbankrotovať a sústreďte sa na to, v čom máte komparatívnu výhodu: napríklad môžete robiť folklórne vystúpenia pre našich turistov, skladovať u seba náš odpad a keď budeme chcieť, prídeme k vám s našimi investíciami, aby sme využili vašu lacnú pracovnú silu..."
Ak by sa aj všetky hore uvedené obmedzenia prekonali a voľný trh by nebol obmedzený len na vyselektované komodity, vyvstanú nové problémy. Aby slobodný globálny trh mohol skutočne fungovať, aby sa do neho mohli začleniť princípy racionálneho kapitalizmu a aby v dlhodobej perspektíve malo z neho prospech celé ľudstvo, musí tu byť prítomný globálny štát. Možno to nie je správna formulácia, avšak v každom prípade tu bude musieť byť mocenské centrum, ktoré bude plniť v globálnej ekonomike tie úlohy, aké plní štát v ekonomike národnej: stanovenie pravidiel hospodárskeho života, udeľovanie sankcií za ich nedodržanie, vyrovnávanie regionálnych rozdielov, boj proti monopolizmu a sociálna redistribúcia.
Vízia globálneho štátu Inak bude svetová globálna ekonomika čímsi pripomínať postsocialistické krajiny, kde staré pravidlá neplatia, nové ešte iba vznikajú, štát je slabý a kde sa preto veselo kradne, tuneluje, zadržiavajú sa mzdy, objednávky sa získavajú na základe korupcie a mafia si veselo šafári.
Avšak vízia globálneho štátu by mala každého napĺňať hrôzou: nebude totiž ani kam emigrovať. A tento veľmi dôležitý spôsob vyjadrenia toho, že v štáte nie je niečo tak, ako by malo byť, a že susedia majú úspešnejší model organizácie spoločnosti, už nebude možný. Spočiatku by zrejme dochádzalo k masovým presunom na základe ekonomickej atraktívností štátov (či presnejšie podoblastí globálneho sveta), ale nedalo by sa hlasovať nohami proti celkovej politike globálneho štátu. Vedľajší globálny štát by nebol k dispozícii. Predstava, že svetový štát bude musieť vždy byť len ako veľká Európska únia, je naivná. Čo ak po čase bude z neho veľký Sovietsky zväz? Spoločenský pokrok a reformy v jednotlivých štátoch boli podnecované aj vzájomnou konkurenciou štátov v minulosti. Každý sa snažil o čo najefektívnejšie spoločenské a hospodárske zriadenie, aby obstál v súťažení a súperení s ostatnými štátmi. Naopak, také veľké impériá ako Čína, Rím, Rusko, Turecko a pod., ktoré boli dostatočne silné už len samotnou rozlohou a počtom obyvateľstva, zaostali. Nutnosť byť na špici vývoja v ich prípade nebola taká smrteľne nevyhnutná. Globálny štát, globálny trh a moc, ktoré by už naozaj nemali žiadnu konkurenciu, by zrejme veľmi rýchlo zdegenerovala do byrokratickej mašinérie, ktorá by získavala čoraz viac despotické črty, pretože by sa nikto nemohol pred ňou zachrániť útekom. Ak teda "globálny štát" prináša so sebou tieto riziká a zároveň globálny voľný trh nemôže účelne fungovať bez opory pomocou "globálneho štátu", treba zvážiť, či vízia voľného celosvetového trhu je naozaj taká atraktívna...
Autor (1972) je študent Právnickej fakulty UK v Bratislave
