V Plzni bez fanfár
V Plzni môžete, na rozdiel od Nitry, stretnúť divadelníkov zo všetkých divadelných inštitúcií z celej Českej republiky. Nechýbajú ani divadelní kritici (menej už publicisti), a to bez ohľadu na ich rozdielne politické názory. Zahraniční delegáti sú neoficiálne rozdelení do dvoch skupín - hostia, ktorým festival platí náklady, a tí v menšom počte, ktorí si hradia všetko. Strednú a bohato zastúpenú staršiu generáciu divadelníkov dopĺňajú mladí ľudia z umeleckých stredných a vysokých škôl. Delegáti spolu s plzenskými divákmi sa správajú veľmi triezvo, žiadne standing ovation - úprimné či neúprimné - sa tu nekoná.
Dve hviezdy
Plzenský festival priťahovali tohto roku najmä dve divadlá. Litovské Meno Fortas Vilnius so Shakespearovým Macbethom v naštudovaní dnes už svetoznámeho režiséra Eimuntasa Nekrošiusa. A v závere sa predstavilo Divadlo na Taganke s Weissovou hrou Marat-Sade. Spolu so svojím súborom pricestoval aj osemdesiattriročný Jurij Ľubimov. Na besede s účastníkmi festivalu bol čiperný, vtipný, svieži a na predstavení nechýbala ani jeho povestná baterka.
Nekrošiusov Macbeth pôsobí ako očista, liek. Symbolistické a rituálne prvky vytvárajú silnejší obraz ako slovo. Striedajú sa s lyrizmom, ale aj krutosťou. Napriek tomu sú tu všetci milí, dobrí, krásni. Na javisku sa nebojuje s mečmi, ale sekerami, mŕtvi so zaťatou sekerou v chrbte pobehujú po javisku, na pozadí počuť zvuky, ktoré vydáva hydina. Táto metafora správania sa a myslenia ľudstva len zosilňuje význam troch mladých, krásnych, ale zároveň krehkých čarodejníc. To ony hýbu svetom, to ony privolávajú ľudské túžby i nešťastia. Iba ťažko podľa tváre a kostýmu rozoznať Macbetha od ostatných mužov, Lady Macbeth od čarodejníc. Niet veľkých rozdielov medzi nimi. Ich podobnosť má zmysel, stávajú sa nositeľmi všeobecnejšej výpovede o ľudstve, nielen o niektorých jeho jedincoch. Na ľudí sa zvrchu, z kovových truhiel sypú kamene, ľahká zem teda neprikrýva ich myslenie i činy, ale rachot, ťažoba a bolesť ich vtláča k zemi, aby nevyleteli privysoko.
Jurij Ľubimov nastavuje divákom priamočiarejšie zrkadlo. Weissov text (hra sa odohráva v blázinci) posunul tak, že herci odohrávajú svoje výstupy akoby v cirkusovej aréne. Hoci sú za mrežami, nejde o chorých, nútene zatvorených ľudí, ale práve o svojprávnych, ktorí sa dobrovoľne rozhodli pre útek z reality. Mladosť, hravosť, akrobatické prvky, spev, živá hudba, to všetko vyžaduje priam tvrdú drezúru hercov, ktorej výsledkom je silná živelnosť. V tejto inscenácii netreba hľadať paralely s tvorbou Jurija Ľubimova zo 70. rokov (hoci tie by sa našli napríklad u predstaviteľa Marata s Vysockým a iné). Zmenila sa doba, zmenili sa diváci a zmenil sa aj režisér.
Trochu porovnania
Tohto roku v Plzni vystúpili divadelníci z deviatich krajín - Brazílie, Holandska, Litvy, Maďarska, Ruska, Slovenska, Talianska, Británie a Česka. Oficiálnych predstavení bolo len deväť (čiže oveľa menej ako v Nitre), zato však omnoho viac tzv. voľných produkcií - tzv. prepadov divadlom. Aj s divadelnými priestormi je to v Plzni skromnejšie ako v Nitre. Plzeň má tradičnú historickú budovu kukátkového, presnejšie prierezového typu a sympatickú komornú sálu.
Aj sprievodných programov bolo menej. Žiadne filmové predstavenia, jedna prednáška a jedna beseda, jedno scénické čítanie a relatívne veľa voľného času. Ten sa vypĺňa chodením za súbormi, ktoré Plzenčanov priam "prepadávajú" na ulici, na stanici, v obchodnom dome. Brazílsky súbor Caixa de imagens (dá sa preložiť ako Kúzelná skrinka) zo Sao Paula je vari najmenšie divadlo na svete. Hrá sa vždy pre jedného diváka a každé z troch predstavení má naozaj svoje kúzlo. Zavedú ho do sveta dobra, úsmevu, ale aj smútku či radosti. The Natural Theatre Company z Veľkej Británie nechýba mystifikácia, priame napadnutie okolostojacich, humor, ktorý je láskyplný - napríklad príchod anglickej kráľovnej na stanicu: uvítací ceremoniál, zatiahnutie divákov do deja, ich povýšenie do šľachtického stavu a podobne. Domáca skupina His Masters Boys (v zákulisí ako skupina Ctibora Turbu) spája mladých umelcov, ktorí dokážu v pouličných produkciách vykúzliť obraznosť, atmosféru boja vody a ohňa. Upúta však najmä schopnosť hercov zvládnuť priam akrobatické prvky a nestratiť pritom výraz a humor.
Čriepky z ostatného
Festival sa vlastne začal v Národnom divadle v Prahe. Delegáti mali možnosť vidieť najlepšiu inscenáciu minulej sezóny - Šostakovičovu operu Lady Macbeth Mcenského újezdu (Katarína Izmajlova) v réžii Davida Radoka. Na jednoduchej scéne sa odohráva tragický príbeh, ktorý okrem vynikajúcich speváckych a hereckých výkonov zaujme sugestívnou divadelnosťou.
Zaujalo aj maďarské divadlo Katona József Színház Budapest s inscenáciou maďarského autora Zoltána Egressyho Portugalsko (Portugália, réžia Andor Lukáts). V tragikomédii dedinčanov, ktorí prežívajú svoj život, svoje sny a útrapy v krčme, keď do ich každodenných rituálov vstúpi pútnik - cudzí človek z mesta, sa až na maličkosti nič nemení. Prevláda banálnosť príbehu, humorné slovné odkazy na minulosť komunistickej krajiny, bizarnosť dedinského života, kde nikto nič nerobí, len sa pije a vedú sa prázdne reči.
Rodinný večer Václava Havla v produkcii Divadla na Vinohradoch a réžii Jana Buriana pripomína skeč absurdnej drámy rodinného večera (starí - mladí). Je to príležitosť na herecký večer Jany Hlaváčovej a Petra Kostku.
Predstavenie Houmlesáci (Bezdomovci) Compagnie Pippo Delbono rozdelilo divákov na tri časti - odmietajúcich, prijímajúcich a akceptujúcich. Autor i režisér Pippo Delbono privádza v autorskom večeri na javisko hercov i nehercov - bezdomovcov, tentoraz však už v úlohe hercov. Ich (ne)schopnosť tlmočiť prostredníctvom slova, pohybu, gesta, či mimiky posolstvo závisí od (ne)prijatia konfrontácie so zdivadelnením utrpenia ľudí, ako aj od osobnostných skúseností diváka.
Čo všetko je divadlo
Už prvá časť scénického čítania Divadlo ako mor čiže Fanda versus Herečky, Rijnders versus Steigerwald, t. j. z hry holandského autora Gerardjana Rijndersa vyvolala záujem divákov o celú inscenáciu Fanda, ktorá festival uzatvárala. Autor a zároveň i režisér približuje frustráciu divadelného kritika na pozadí jeho rodiny (manželka alkoholička, syn narkoman). Jeho výkriky tých najtvrdších slov sa zmiešavajú s nezvyčajnými činmi na javisku: syn zje kvetinu, rozbíja spotrebiče, onanuje, znásilní matku. To všetko priamo pred očami diváka. Ak by sme mali byť dôslední, čo pri iných režiséroch a poetikách divadelná kritika aj vyžaduje, malo by byť všetko naozajstné. Ak dokonaná masturbácia, tak aj milostný akt, a nie predstieraný s dámskou bielizňou, lebo potom nemožno pánovi autorovi a režisérovi v jednej osobe veriť. A ešte aj za to platiť.
Drahý špás
A na festivale sa za vstupenky platilo poriadne draho. Napríklad lístok do opery na druhú galériu Národného divadla stál pre slovenského účastníka 250 Kč, aj iné lístky boli v cene do výšky 300 Kč. Žiadna zľava ako v Nitre, ani pre novinárov. Ešte aj festivalový bulletin si bolo treba zakúpiť. Nie každý slovenský divadelník či kritik si môže dovoliť na tento festival vycestovať. Preto treba spomenúť, že pobyt autorky tohto článku v Prahe a Plzni financovalo Ministerstvo kultúry SR.
Aspoň mohla vidieť, že najväčší úspech malo Klicperovo divadlo z Hradca Králové s Maryšou bratov Mrštíkovcov a Ionescove Stoličky Činohry SND. Obidve inscenácie boli aj na festivale v Nitre, o čom SLOVO už písalo. Akoby diváci potrebovali viac ľudského tepla, tej hereckej človečiny, hoci i na pozadí tragických osudov (Maryša), alebo dobrovoľného odchodu od ľudí do iného sveta (Stoličky).
Autorka (1953) je teatrologička a pracovníčka Kabinetu divadla a filmu SAV
