Demokracia v ére globalizácie
Pre niekoho je demokracia politické zriadenie založené na rešpekte k ľudskej hodnote každého občana, pre iného ide o pravidlá ako dospieť k efektívnemu rozhodnutiu. Faktom však ostáva, že ani v ére globalizácie, v čase, keď v Prahe lietali dlažobné kamene, demokracii rozhodne nesvieti červená.
Začiatkom 80. rokov sa prostredníctvom rozvoja nových technológií a voľného pohybu kapitálu začal meniť charakter výroby a práce na celom svete. Čoraz väčšiu intenzitu nadobúdal nový fenomén - globalizácia. Ide o systematickú štruktúru, ktorá sa „vnucuje“ človeku a podmieňuje jeho existenciu, ako aj mimonárodné a medzinárodné štruktúry.
Globalizovaná chudoba Jednou z dramatických čŕt globalizácie je všeobecný rast chudoby ako dôsledok nekontrolovaných operácií nadnárodného kapitálu. Bohatstvo sa sústreďuje v rukách privilegovanej skupiny, ktorú tvorí približne 20 percent svetovej populácie. OSN zo svojho sídla v New Yorku bije na poplach. Na tzv. prvý svet pripadá 86 percent celosvetového hrubého národného produktu, 82 percent obchodu, 68 percent zahraničných investícií a 75 percent telefónnych liniek. Na najchudobnejšiu pätinu pripadá len jedno percento. Rozdiely medzi bohatými a chudobnými sú v rámci jednotlivých krajín čoraz väčšie. Prehlbuje sa priepasť medzi Severom a Juhom. Rastúca chudoba a nerovnosti vo svete sú navzájom prepojené s rasovými, etnickými rozdielmi a rozdielmi na základe pohlavia. Má v takýchto podmienkach šancu demokracia?
Na platforme egoizmu Globalizácia ide ruka v ruke s neoliberálnou politikou, ktorú okrem národných štátov presadzujú a uplatňujú najvplyvnejšie medzinárodné inštitúcie. Ideológiou neoliberalizmu je kult trhu a podriadenie všetkých aktérov jeho požiadavkám, vrátane vlád a jednotlivcov. Cieľom je presadiť jediný model, ktorého protichodné princípy sú prezentované ako nespochybniteľné pravdy. Proces etablovania demokracie na konci 20. storočia sa pritom neuzavrel a nemožno hovoriť o konci dejín demokracie, ani o konci dejín všeobecne. Nech sa F. Fukuyma nehnevá, ani o konečnom víťazstve liberalizmu, ktoré ešte nedávno ohlasoval vo svojej stati Koniec dejín?
Neliberálnosť jeho liberálnej logiky si však do špiku kosti osvojili slovenskí „liberáli“, ktorí, zaistiac si svoju (ekonomicko-materiálnu) budúcnosť na úkor väčšiny, sa dnes pokúšajú vplývať na ďalší chod štátu cez prizmu svojich egoistických pozícií. Na tejto platforme sa našli spoločne s konceptom ľudového vodcu a ľudovej strany. Ich logika - najskôr JA a až potom MY - potvrdzuje expanzionizmus proti ideologickej a pragmatickej trpezlivosti. Čo však potom s problémom prepotrebnej demokratickej konsolidácie?
Kritika nadnárodných spoločností Jednou z výhod globalizácie by mohla byť práve podpora demokratickej kontinuity medzinárodným spoločenstvom, ktoré disponuje možnosťou medzinárodných sankcií voči porušovaniu ľudských práv a nedemokratickému správaniu sa režimov. Ľavica kritizuje nadnárodné spoločnosti a veľké finančné korporácie za to, že dnes ovládajú planetárnu ekonomiku. Noam Chomsky vo svojej knihe Tajnosti, lži a demokracia (Votobia, Olomouc, 1999) sucho konštatuje, že „...v súčasnosti dve stovky korporácií na celom svete ovládajú viac ako štvrtinu svetových aktivít a ich kontrola neustále rastie.“
Sústredenie sa ľavice na veľké nadnárodné spoločnosti tak trochu prekvapuje. História pripomína, že tie tu pôsobili už od čias Fuggerovcov, alebo holandskej Východoindickej spoločnosti. Ak si zoberieme relatívne čísla, tak v čase okolo roku 1900 bola úroveň globalizácie, presunu kapitálu a pracovnej sily cez hranice a fúzovania veľkých spoločností plus mínus porovnateľná s dnešnou. Svetové vojny a prevzatie moci v niektorých krajinách komunistami na istý čas tento proces zastavili.
Proces konsolidácie Konsolidácia demokracie s cieľom dosiahnuť rovnosť príležitostí a všeobecný ľudský rozvoj si vyžaduje štrukturálne zmeny. Pre nastolenie hospodárskych zmien a riadenie globalizácie je nevyhnutné vytvoriť novú hospodársku ekonomiku s novými kritériami a novými prioritami. Tie sú spojené s transformáciou štátu, ktorá si zároveň vyžaduje sociálne a politické zmeny - nových aktérov, nové formy sociálnych spojení i občianskej participácie.
Pre politické zmeny je nevyhnutné zdokonaliť reprezentatívnosť a dôveryhodnosť politických strán, posilniť občiansku spoločnosť, uskutočniť zmeny vo vzdelávacom systéme, demokratizovať masmédiá atď. Vulgárnym ideologizovaním nemožno dosiahnuť pozitívny cieľ. Pritom politici i ekonómovia unisono akceptujú, že globalizáciu nemožno potlačiť. Ide o fenomén, ktorý vyplynul z vývoja spoločnosti, tak ako kedysi industrializácia. Pre budúcnosť je však dôležité, či sa bude šíriť živelne, či sa dosiahne určitý stupeň jej demokratickej kontroly, aby mohla vďaka pokroku vedy a techniky slúžiť ľuďom.
Možné východiská V súčasnosti sa mnoho diskutuje o tom, ako tomuto fenoménu čeliť. Existujú v zásade štyri hlavné body boja proti globalizácii. V prvom rade ide o úsilie realizovať takú politiku, ktorá zaručí hospodársky rast vo verejnom sektore. Ďalej je potrebné posilniť sociálnu politiku, najmä oblasť vzdelania a zdravotníctva. Patrí sem aj prehlbovanie hospodárskej regionalizácie - vytváranie silných regionálnych blokov, ktoré budú úspešne čeliť rozvinutým priemyselným krajinám. V neposlednom rade ide aj o to, čo nechápu slovenskí nacionalisti a „ľudovci“ - vytvoriť podmienky na zlepšenie konkurencieschopnosti regiónu prostredníctvom vzdelávania obyvateľov, investícií do infraštruktúry a technologického pokroku.
Zo širšieho, globálneho hľadiska, bude nevyhnutné budovať také ekonomické systémy, ktoré umožnia zosúladiť udržateľný rozvoj s primeranými pracovnými miestami, kde sa zaručí právo na zdravotnú starostlivosť, sociálne služby, vzdelanie, kde sa posilnia demokratické inštitúcie, ochrana životného prostredia, rešpektovanie rôznorodosti, kde sa budú prehlbovať hodnoty solidarity a vytvárať primeraná legislatíva na odstránenie diskriminácie a zaručenie rovnosti príležitostí. To predpokladá začleniť demokratickú a sociálnu klauzulu do regionálnych a medzinárodných ekonomických dohôd, ktoré zachovajú základné demokratické inštitúcie v regióne a práva pracujúcich. Nevyhnutná je aj demokratická reforma medzinárodnej finančnej architektúry a s tým súvisiaca reforma medzinárodných finančných inštitúcií. Tá si bude vyžadovať dôslednejšiu deľbu práce medzi nimi, väčšiu transparentnosť a zabezpečenie informačných tokov na predchádzanie ďalším možným hospodárskym a finančným krízam, ako aj väčšiu flexibilitu menových systémov.
Slobodné voľby podmienkou Američan Samuel Huntington začiatkom roku 1994 tvrdil, že „od roku 1974 prešlo k demokracii viac ako 40 krajín a v mnohých ďalších nastal pohyb smerom k otvorenejšej politike, i keď tá ešte nedospela k vláde, ktorá by vznikla zo skutočne demokratických volieb“. Po voľbách na Slovensku v roku 1998, a nakoniec aj po nedávnych udalostiach v Juhoslávii, je matematicky iná situácia. V súčasnosti vzniká akýsi medzinárodný konsenzus nielen v slovách demokracia, či slobodné voľby, ale i v ich reálnom praktickom význame a v minimálnych predpokladoch ústavnej demokracie. Rastúci význam volieb (demokratických, férových a pravidelne sa opakujúcich vo vopred dohodnutých obdobiach) ako jediného možného oprávnenia viesť štát je zrejmý - už viac ako 110 štátov sa právne zaviazalo umožniť otvorené, pluralitné, tajné voľby na základe všeobecného volebného práva. Základným kameňom demokratickej štátnosti je právo konať slobodné a spravodlivé voľby.
Tretia vlna demokratizácie S. Huntington vníma prechod k demokracii v rôznych krajinách ako globálny proces. Znamená to, že medzi rôznymi prechodnými procesmi a formami demokratizácie možno nielen identifikovať niečo všeobecné, ale i hovoriť o objektívnych náhodách politického pohybu. Na formu, intenzitu a charakter prechodných demokratických procesov vplývajú teda nielen historické, ekonomické, sociálne a kultúrne podmienky, ale takisto medzinárodné faktory. Tretia vlna stojí na myšlienke plurality možných foriem demokratického systému, pričom musí riešiť dilemu ochrany a presadzovania liberálneho poriadku na jednej strane a akceptovania iných foriem demokracie na strane druhej, v kombinácii s optimizmom a presvedčením, že nakoniec sa všetky krajiny dopracujú k demokracii.
Tento optimizmus a presvedčenie si priam vyžadajú upozornenie na zatiaľ neriešený problém, a to - ako zladiť pohyb k demokracii so silnejúcimi tendenciami kultúrnej heterogénnosti. Ako postrehol Robert Wright, „... nedostatok alternatív demokracie podporuje etnické a religiózne ťažkosti...“ Legitimizácia režimov sa tradične spája s ich vlastnosťou riešiť ekonomické problémy a na tomto faktore uspokojovať rastúce nároky obyvateľstva. Aký systém v demokratickom režime je schopnejší tieto nároky uspokojovať? Tretia vlna demokratizácie nastolila ostrejšie otázku súvzťažnosti demokracie a úrovne ekonomiky. Analyticky oddeliteľné vlastnosti parlamentarizmu pôsobia jedna na druhú tak, že tvoria vzájomne sa podporujúci systém. Tento systém zvyšuje stupeň slobody, ktorú majú politici, keď sa snažia konsolidovať demokraciu. Analyticky oddeliteľné vlastnosti prezidentského systému tvoria interakčný systém, ktorého účinok je v tom, že kladie prekážky demokratickej konsolidácii.
Vo svete sa začali objavovať demokracie v podmienkach ekonomického spádu. Mnohí analytici tento paradox spájali s „jemnosťou demokracie“. Jeden z nich, Karl Remmer, ktorý urobil analýzu literatúry týkajúcej sa demokracie v Latinskej Amerike, prišiel k záveru, že táto koncepcia je teoreticky a empiricky nepodchytiteľná. Podľa neho: „…ekonomický úpadok môže skôr zľahčiť, než zväčšiť ťažkosti, ktoré sa prejavujú pri dosahovaní triedneho alebo elitárskeho kompromisu… zlé ekonomické podmienky môžu takisto posilniť dohodu, a to nielen prostredníctvom zníženia ceny prehry v demokratickej hre, ale aj zníženia výhod z výhry...“
Vláda ľudu „Ten kto hovorí o demokracii, by mal mať na mysli vládu ľudu“ Túto myšlienku nedávno vyslovil rakúsky politológ a právnik Herbert Schambeck vo svojej pražskej prednáške, pričom myšlienku ďalej rozvíja: „...v našej spoločnej histórii cesty k demokratickému ústavnému poriadku prišli demokratické zásady k slovu po revolúcii 1848 v návrhu ústavy, na jedinom, na čom sa jednohlasne uzniesli všetky národy podunajskej monarchie.“ Došlo k tomu v moravskom mestečku Kroměříž v roku 1849. Tento tzv. kroměřížsky ústavný návrh mal už črty ako demokratické, tak federalistické a proklamoval ich v časti týkajúcej sa základného práva suverenity ľudu slovami: „Všetka štátna moc vychádza z ľudu.“ Túto formuláciu pretvoril Hans Kelsen do prvého článku rakúskeho spolkového ústavného zákona.
Slušnosť a ešte raz slušnosť Demokracia predpokladá, že človek ako jej objekt je vo svojej podstate dobrý. Pápež Ján Pavol II. vo svojej sociálnej encyklike Centesimus Annus uvádza: „...pravá demokracia je možná len v právnom štáte a na základe správneho pochopenia človeka.“ Vo svojej knihe Synové světla a synové tmy (Praha 1947) R. Niebuhr spochybňuje dôveru v mravnosť človeka. Historická skúsenosť ho viedla k záveru, že „synovia tmy“ - fašisti - využívajú hriešne prvky v ľudskej podstate, a tým dosahujú veľmi ľahko veľké úspechy.
Teoretik Robert Dahl zreteľne poukazuje na etické dimenzie teórie demokracie a presvedčivo dokazuje, že politológia orientovaná na kritériá nevyhnutnosti a empirickej kontroly sa nemusí zbavovať etických noriem. Dahla predovšetkým zaujíma, aké sú podmienky transformácie určitého režimu na polyarchiu. Identifikácia týchto podmienok nám dáva tri možnosti. Určité rozhodnutie môžem akceptovať, pretože zodpovedá mojej osobnej voľbe, pretože je obzvlášť oprávnené, alebo preto, že je predovšetkým ekonomické. Pre niekoho môže byť racionálne nespoľahnúť sa na vlastné rozhodnutie, ale na oprávnenosť a odbornosť druhého najmä v situáciách, v ktorých sa málokedy ocitá. Každá politická teória musí napokon, podľa Dahla, počítať s tým, že čas a energia sú obmedzené. Či je politická participácia pre niekoho v konkrétnej situácii racionálna, závisí vždy od mnohých faktorov.
Polemika neutícha R. Dahl vo svojej práci týkajúcej sa polyarchie nastoľuje zásadnú otázku: Ktoré faktory zvyšujú, alebo znižujú možnosti polyarchie? Pričom pod polyarchiou chápe systém riadenia, ktorý z politiky nevylučuje nikoho. Dahlov prístup sa javí ako rébus, rovnako ako je rébusom samotná demokracia. Kombinuje pritom historické, filozofické a praktické hľadisko tohto nového pojmu. Praktickej skutočnosti ním prisúdil váhu, ktorú však vzťahuje na politické systémy 20. storočia. Tie sa chápu ako historický výsledok úsilia o demokratizáciu a liberalizáciu politických inštitúcií národných štátov, ako charakteristický typ politického režimu, výrazným spôsobom odlišného nielen od nedemokratických systémov, ale i od demokracií malého rozmeru. Demokrati v Grécku tvrdili, že občania majú aj napriek svojmu rôznemu ekonomickému a sociálnemu pôvodu schopnosti i možnosti aktívne sa zúčastňovať na politickom živote. Klasická teória demokracie sa formovala v podmienkach rozpadu a delenia spoločnosti, predstavovala hľadanie foriem vyjadrenia národnej vôle a viedla k vymedzeniu vzťahov občana a štátu.
O chápanie významu demokracie sa v súčasnosti zvádza široká a ostrá polemika. Kto a ako vládne, aké sú formy vlády? Mnoho ďalších podobných otázok si kládli už starogrécki filozofi. Diferenciácia pojmu a obsahu demokracie nie je novým javom, pretože jeho korene možno hľadať už na pôde antickej filozofie, a to v rozdielnosti spôsobu myslenia a reakcie na spoločenskú realitu i na realitu človeka vyjadrenú faktom, že ľud, ktorý má vládu, nie je ako celok pre túto vládu spôsobilý. Táto téza platí aj v čase globalizácie. Autor (1959) je politológ
