Obchod s utrpením
Holokaust sa stáva živnosťou," tak znie hlavná téza mojej knihy. Hebrejská elita ťaží - s porozumením americkej vlády - z hrôzostrašného utrpenia miliónov Židov, ktorí počas druhej svetovej vojny prišli o život, alebo tých, ktorým sa podarilo zachrániť. Konajú tak z mocenských a zištných dôvodov. Môžeme sa domnievať, že holokaustová živmosť vďaka svojmu bezškrupulóznemu zneužívaniu židovských útrap nepriamo podnecuje antisemitizmus a zároveň nahráva do karát revizionistom holokaustu.
V úvode knihy sa zaoberám genézou fenoménu holokaustová živmosť. Americko-hebrejskí ideológovia boli v povojnových rokoch priam posadnutí uznaním americkou vládou. Nakoľko táto uzavrela spojenectvo s denacifikovaným západným Nemeckom, vytláčali holokaust z verejnej diskusie. Po Júnovej vojne v roku 1967 sa Izrael začal etablovať ako dôležitý spojenec USA. Členovia židovskej reprezentácie, ktorí sa zo strachu pred strašiakom "dvojitej lojality" až dosiaľ správali k Izraelu rezervovane, začali zrazu vystupovať ako zapálení zástancovia hebrejského štátu. Veď odteraz to budú práve Židia, kto bude obhajovať americké záujmy voči zaostalému tretiemu svetu a arabským hordám na najhorúcejšom fronte. Podporovanie Izraela následne uľahčilo asimiláciu Hebrejcov v Spojených štátoch. Ako prirodzeným sprostredkovateľom medzi americkou vládou a jej strategickým triumfom na Blízkom východe sa židovským elitám podarilo preniknúť až do najvnútornejšieho vládneho okruhu USA. Aby odvrátili kritiku, oháňali sa nacistickým holokaustom, ktorý, vyzbrojený novou ideológiou, funguje ako silná zbraň.
Dogmy výnimočnosti a večnej nenávisti V druhej časti podrobujem centrálne dogmy holokaustovej živnosti kritickej analýze. Hlavným obhajcom dogiem výnimočnosti je Elie Wiesel. Holokaust, ktorým nás Wiesel uvádza do tmy, odopiera akékoľvek poznávanie či popis. Takéto formulácie však vedú skôr k mäteniu pojmov ako k ich objasneniu. Doktrína výnimočnosti sa presadzuje najmä z politickej nevyhnutnosti. Je nielen intelektuálnou zástierkou, ale pôsobí aj morálne diskreditujúco, lebo vraj utrpenie nežidovských obetí nie je so židovskými porovnateľné. Výnimočné utrpenie podnietilo výnimočné nároky.
Podľa doplňujúcej dogmy o večnej nenávisti Nežidov boli Židia počas druhej svetovej vojny vyhladzovaní, lebo všetci Nežidia, či už páchatelia alebo kolaboranti, chceli ich smrť. Pokus Daniela J. Goldhagena dokázať túto variantu v podobe Hitlerových úslužných katov je vedecky bezcenný. Napriek tomu sa aj dogma nanávisti, podobne ako dogma výnimočnosti, osvedčila ako vhodný politický nástroj. Veľmi zjednodušujúco zdôvodnila kritiku Izraela americká spisovateľka Cynthia Ozicková: "Svet chce Židov vyhubiť! Nakoniec, vždy to aj chcel." Táto dogma je potom absolútne voľnou zbraňou. Keďže Nežidia sú pripravení Židov hocikedy vyplieniť, musia sa chrániť, a to vždy, keď to uznajú za vhodné. Uznávaný izraelský učenec Boas Evron nesúhlasí s holokaustovou lekciou o večnej nenávisti "gójov". Poznamenáva k tomu: "Je to úmyselne vzbudzovaná paranoja. Takáto mentalita strpí už vopred každé neľudské zaobchádzanie Nežidov, lebo podľa panujúcej mytológie platí, že pri ničení židovstva každý kolaboroval s nacistami, a teda Židom je vo vzťahu k iným národom všetko dovolené."
Relativizácia iných genocíd Holokaustová dogma vplývala dosť škodlivo aj na vedu. Príkladom je nová kniha Güntera Lewyho Nacistické perzekúcie Rómov, ktorú vychvaľoval historik holokaustu Saul Friedlander kvôli jej veľkému súcitu. Jeho centrálna téza znie: "Rómovia počas Druhej svetovej vojny vraj netrpeli toľko, čo Židia, a údajne nezažili genocídu." Lewy argumentuje nasledovne: Bývalé komandá síce zvykli Rómov ponižovať rovnako brutálne ako Židov, ale len preto, že ich podozrievali zo špionáže. Rómov taktiež transportovali do Osvienčimu, ale iba preto "aby sa ich nacisti zbavili, nie aby ich zabili". Aj Rómovia šli v Chelmne do plynu, ale to len pre týfusové ochorenia. Väčšina Rómov, ktorí prežili, sa podrobila podobne ako Židia sterilizácii. Ale to nie preto, aby sa zabránilo ich rozmnožovaniu, lež aby sa "predišlo znečisteniu nemeckej krvi". Ľahko si možno predstaviť reakciu verejnosti či vedcov, ak by boli v Lewyho knihe nahradení Rómovia Židmi.
Odškodnenie, tých čo prežili Napokon sa zaoberám otázkou materiálneho odškodnenia. Zdôrazňujem, že holokaustová živnosť sa zaviazala k dvojitému skasírovaniu: Od európskych vlád si rovnako protiprávne prisvojuje peniaze, a to prostredníctvom tých, čo skutočne prežili nacistické prenasledovanie. V oficiálnych análoch JEWISH CLAIMS CONFERENCE (JCC) sa priznáva, že výplaty JCC, ktoré nemecká vláda pôvodne určila obetiam holokaustu, sa nemali použiť podľa pokynov. Počas nedávnych konaní vo veci nútených prác poskytla JCC značne prehnané počty ešte žijúcich Židov, bývalých nútených robotníkov. Tak podnietila radikálnu revíziu nášho chápania holokaustu. Ak teda zvýšime počet tých, čo prežili, znamená to, že obetí bolo menej. Údaje, s ktorými pracuje JCC, sa nepríjemne približujú argumentácii popieračov holokaustu. Moja matka, ktorá taktiež prežila koncentračný tábor, zvykla vravieť: "Ak každý, kto o sebe tvrdí, že je preživší, a naozaj ním je, koho potom vlastne Hitler zniesol zo sveta?"
Osud spiacich kont Skoro všetky obvinenia, ktoré vzniesla holokaustová živnosť voči švajčiarskym bankám, boli buď falošné alebo extrémne pokrytecké. Záverečná správa Volckerovej komisie konštatuje, že švajčiarske banky po Druhej svetovej vojne obetiam holokaustu alebo ich dedičom systematicky nebránili v prístupe k ich kontám, ani systematicky neničili bankovú dokumentáciu, aby zmietli svoje stopy. Najvýznamnejšia téza mojej knihy znie: "Pred a počas Druhej svetovej vojny boli popri Švajčiarsku práve USA uprednostňovanou obliehanou základňou pre prenosné židovské bohatstvo." Vzápätí sa natíska otázka, čo sa stalo so spiacimi holokaustovými kontami v amerických bankách. Počas vypočúvania o švajčiarskych bankách predvolali pred americkým Kongresom ako znalca Seymoura Rubina z American University. Ten prišiel k záveru, že v tomto ohľade zaostávajú americké banky za švajčiarskými: "USA podnikli len nepatrné kroky na identifikáciu bezdedičského majetku a poskytli k dispozícii iba milión dolárov v porovnaní so Švajčiarskom, ktoré uvoľnilo až 32 miliónov dolárov, a to ešte pred Volckerovým vyšetrovaním."
New York Times venovali celú stránku svojej recenznej prílohy osobnému zúčtovaniu sa so mnou. Spomenuté pozoruhodné a zničujúce odhalenie však nekomentovali ani jediným slovom. Ešte skôr, ako ukončila Volckerova komisia svoju činnosť, požadovala holokaustová živnosť s konečnou platnosťou zmierenie so švajčiarskymi bankármi, lebo "denne umierajú obete holokaustu". Len čo však Švajčiari prisľúbili reguláciu vo výške 1,25 miliardy dolárov, náhlivosť sa vytratila. Odvtedy už uplynuli dva roky, ale pôvodní žalobcovia neuvideli ešte ani jeden cent švajčiarskych výplat.
Kto nahráva antisemitizmu Holokaustová živnosť ochudobnila morálny štatus martýria židovského národa. Už preto si zasluhuje verejné pokarhanie. Mnoho Nemcov sa domnieva, že moja kniha môže poslúžiť antisemitizmu. Rozumiem tejto obave a zdieľam ju. Bolo by naivné to zapierať. Ale morálne konanie nikdy nie je úplne čisté: vždy sa pri ňom vyskytnú neúmyselné a nemilé spätné účinky. Aby som sa rozhodol, či pokračovať v nastúpenej ceste, musím nechať rozhodnúť svoje úsudkové schopnosti, ktoré sú hádam dobré, alebo aspoň dobromyseľné. V prvom rade sú to bezškrupulózne a bezohľadné taktiky holokaustového priemyslu, ktoré nahrávajú antisemitizmu. Počas pojednávaní o odškodnení nútených pracujúcich som sa privátne stretol s istým členom nemeckej delegácie, mužom morálne bezúhonným. Niekoľko hodín obhajoval Claims Conference práve tak vehementne, ako som ju ja pranieroval. Pred odchodom sa však obrátil a povedal: "Chcem byť úprimný. Na našej strane máme všetci pocit, že nás vydierajú."
Predpokladám, že mnoho slušných Nemcov si v súkromí myslí to isté - žiaľ, majú na to dobrý dôvod. Tento názor zdieľa asi aj mnoho Švajčiarov. A nie je zložité uhádnuť, čo si myslia Východoeurópania, ak holokaustová živnosť pre seba neprávom vyžaduje vlastníctvo pozemkov zavraždených Židov a presadzuje zrýchlené tempo núteného vyprázdnenia na nich stojacich budov. Mimochodom, kým židovské organizácie v USA vyzývali ku globálnemu bojkotu rakúskej vlády, vstúpil Stuart Eizenstat, námestník ministra financií a šéfdiplomat holokaustovej živnosti, do udobrovacích rokovaní s touto vládou. Nakoniec ju pochválil, "lebo si predsavzala, nielen za Rakúsko, ale aj za ostatnú Európu a celý svet, vysporiadať sa so svojou minulosťou a po toľkých rokoch zahojiť rany". Účelom mojej knihy je zľahčiť už dávnejšie otvorenú nadbytočnú debatu. Nespokojnosť cestou politickej korektnosti privedená k mlčaniu, bude kvasiť ďalej. Aby sme zabránili znovuoživeniu holokaustu, musia byť z neho profitujúce osoby verejne odstavené nabok.
Som hlboko presvedčený, že nacistický holokaust musí byť odznova preskúmaný. Niečo podstatné sa však naučíme až potom a jedine potom, keď utíchne hluk holokaustovej živnosti. Zmysluplná historická analýza nás núti porovnávať. A ktorá dôležitá morálna náuka môže byť odvodená len z jednej dogmy, ktorá by nacionálno-socialistický holokaust redukovala len na manichejistický boj medzi Židmi a Nežidmi? Dogmatizmus holokaustu bráni v pochopení individuálnej a historickej dimenzie nacionálneho socializmu. Do svojho diela The Holocaust Industry som zakomponoval aj odkaz rodičov. Pre mňa bolo najdôležitejšie ich tvrdenie, že vždy je nevyhnutné porovnávať. Morálne rozdiely medzi "naším" a "vaším" utrpením sú samé osebe výsmechom morálky. Nebudeš porovnávať - tak znie mantra morálnych vydieračov.
Autor je americký spisovateľ Zo Süddeutsche Zeitung preložil Peter Vyšný
