Kolorista a básnik tvaru
Tak si ich predstavujeme. Okrídlené šťastie aj anjela posledného (vz)dychu. Zrazu sa objavia, šepnú a zmenia čas. A tak sa vo štvrtok do nášho neveľkého vesmíru vryl neodvratný údaj: Alojz Klimo 8. marca 1922 až 12. októbra 2000. Maliar naozaj z Božej milosti v tom najčistejšom zmysle slova.
Výtvarne sa školil v Bratislave na Slovenskej vysokej škole technickej a v Prahe na Vysokej škole umeleckopriemyselnej. Najskôr počas vojny, potom v mieri cez zvyšné tri roky do mrazivého štyridsiatehoôsmeho. Patril teda k výtvarníkom generácie zvláštneho osudu. Zdalo sa, že nezvyčajných príležitostí, ale vyšlo to na osídla. Nechytil sa do nich. Zato čoho sa chytil, to zmenil. Čiže vtisol svoju stopu. Začal - a v prepotrebnej chvíli - pre slovenskú grafiku navracať cestu k Fullovi. Rovnako zmenil, pretože radikálne rozšíril, náhľad na ilustrovanie knižky pre najmenších. Jeho materiálové koláže rozfarbili rozprávkové svety a fantáziu detí. Aj vo výtvarnej disciplíne nezaprel veľkého koloristu a básnika tvaru, ktorý ctí racionálne gesto a vyznáva organizáciu geometrického základu vecí. Znamená to len toľko, že aj v nežičlivých päťdesiatych rokoch rozvíjal svoj zmysel pre plošnú stavebnosť, ale zároveň aj to, že od šesťdesiatych rokov už doslova veľkolepo vznikalo jeho maliarske dielo. A že sa Klimova znaková sústava na zvláštne mäkkej geometrickej osnove stala neodmysliteľnou od prezentácie najvyšších kvalít nášho výtvarného umenia druhej polovice dvadsiateho storočia.
Dnes však, vo chvíli tak kruto zmeneného času, najsugestívnejšie mi pred vnútorným zrakom preputovávajú Klimove obrazy, ktoré krstil názvom Stopy. Kombinoval v nich maľbu s kolážou, maliarske gesto s vkolážovanými plochami vlnitého papiera a iných stôp z najbližšieho pracovného prostredia ateliéru. Maliar tak pôsobivo zvažoval plošný rytmický základ odtlačkov s útržkami záznamov na baliacom papieri, rôzne skúšky pripravených razidiel, šablón, farebných variácií. To všetko v hrubo orámovaných poliach obrazov zároveň zostávalo zvláštnym denníkovým svedectvom. Denníkom, čiže konzekventným záznamom postupov formálnej výstavby obrazu. Spomínam si predovšetkým na príklady denníkov, v ktorých si čitatelia vyhľadávajú nejaké povzbudenie, kúsok odvahy, vzor. Spomínam si teda na tie, ktoré mohli niečo povedať aj sebe samému. Veď to z ich rodu boli Klimove Stopy. Najkrutejšie na tomto zmenenom čase je, že napriek ľudskému osudu, ktorý sa s maliarom Alojzom Klimom vôbec nemaznal, vedel sa z neho veľmi, veľmi radostiť.
Autor je (1922) je spisovateľ
