Budovanie reálneho obrazu Slovenska
Propagovať Slovensko je fuška - nazvala svoj článok o viedenskej slovakistike bývalá redaktorka časopisu Život Danka Augustinska, ktorá so mnou v roku 1991 absolvovala náročnú cestu za obstarávaním vhodných publikácií, aktuálnych prospektov či diapozitívov o Slovensku a hľadaním typických slovenských suvenírov v našej obchodnej sieti.
V rámci svojho lektorského pôsobenia na Univerzite vo Viedni (1990-1993) som totiž pripravovala slovenský večer, aby som trochu inak a najmä presvedčivejšie a pôsobivejšie ako za katedrou oslovila svojich študentov i priaznivcov Slovenska, ktorých dovtedy aj v susednej Viedni bolo ako šafranu. Nebolo to veru jednoduché, keď namiesto žiadaných slovacík nám bez zaváhania ponúkali diapozitívy o Prahe, farebné publikácie o prírodných krásach Čiech či nahrávky českej klasickej hudby. Podobná skúsenosť nebola výnimkou, pretože v tom čase akosi nebolo u nás v móde propagovať Slovensko samostatne.
Boli sme neraz rozčarovaní, ak nás vonku považovali za Čechov, alebo za náš jazyk označovali češtinu, mnohí v domnienke, že slovenčina sa stala štátnym jazykom až po rozpade Československa. Trpeli sme tým a dodnes trpíme zlým imidžom vo svete, ako nám to neraz potvrdzujú naši zahraniční študenti. Povedzme si však otvorene, či sa pri zviditeľňovaní Slovenska postupuje systematicky a dostatočne presvedčivo, aby sa odstránili existujúce informačné medzery a komunikačné šumy, či korigovali mediálne stereotypy.
Ako sa darí slovenčine vo svete Napriek tomu, že v poslednom období vzniklo na Slovensku viacero inštitúcií, ktorých cieľom je propagovať slovenskú duchovnú a materiálnu kultúru v zahraničí, nemá vyslaný lektor ani dnes na ružiach ustlaté. Aj keď sa zlepšila situácia v produkcii odbornej literatúry o slovenskej histórii a súčasnosti, predsa chýba ponuka kvalitných publikácií v cudzích jazykoch, poskytujúcich informácie o slovenských reáliách, nehovoriac o ponuke špecializovaných videofilmov a nahrávok hraných slovenských filmov v slovenskej verzii s prekladom do cudzích jazykov, ktoré v obchodnej sieti márne hľadajú zahraniční záujemcovia o slovenčinu. Je naozaj paradoxom, ak napríklad pôvodné slovenské filmy možno dostať len v českej verzii, ak slovenské televízne stanice ponúkajú programy v češtine a cudzinec, ktorý prišiel na Slovensko zdokonaliť si slovenčinu, prichádza do kontaktu s češtinou, či to chce alebo nie.
K najúčinnejším formám prezentácie slovacík vo svete patria nesporne lektoráty slovenského jazyka a kultúry pôsobiace v súčasnosti na viac ako 40 zahraničných univerzitách. Ich súčasný stav i perspektívy budúceho rozvoja slovakistiky v nemalej miere ovplyvňujú podmienky, ktoré pre ich mnohostrannú činnosť vytvára prijímajúca strana, teda špecializované univerzitné slavistické pracovisko. Tam je lektorát slovenčiny zvyčajne priradený i vysielajúca strana, ktorá určuje zásady výberu lektorov a materiálneho vybavenia lektorátov, a tým spolupôsobí pri zabezpečovaní činnosti lektorátov. Získavanie nových zahraničných slovakistov závisí od postavenia slavistiky na danej univerzite, od pozície slovenčiny a ochoty podporovať jej rozvoj zaradením slovakistických disciplín do študijného programu, aj od podmienok, ktoré poskytuje, resp. môže poskytnúť vyslaným lektorom slovenská vysielajúca organizácia a všetky zainteresované inštitúcie. Z toho vyplýva, že jednotlivé slovakistické centrá, sa navzájom odlišujú zameraním, pozíciou v systéme ostatných slovanských filológií, ale najmä študijno-organizačnými podmienkami súvisiacimi s možnosťami zriaďovateľa.
V školskom roku 1999/2000 pracovalo na báze bilaterálnej kultúrnej dohody 25 lektorátov slovenského jazyka a kultúry zriadených Ministerstvom školstva Slovenskej republiky. Ide o lektoráty v európskych i mimoeurópskych krajinách. Niektoré zahraničné slavistické pracoviská využívajú odborný a pedagogický potenciál domácich slovakistov, resp. slavistov a v rámci štúdia slovanských filológií ponúkajú slovenčinu ako povinný, prípadne voliteľný predmet.
Vyslaný lektor nemá na ružiach ustlaté Spoločným úsilím všetkých lektorátov je zaradiť do študijného programu popri jazykových cvičeniach a niektorých filologických disciplínách prehľad o slovenských vlastivedných a kultúrnych reáliách tzv. Slovak Studies, civilisation alebo Landes und Kulturkunde der Slowakei. Preto je potrebné vybaviť lektoráty aktuálnymi odbornými publikáciami o slovenskej histórii, kultúre a literatúre a zároveň podnietiť tvorbu takýchto účelových didaktizovaných príručiek, videozáznamov, audionahrávok. Tie možno využiť priamo vo výučbe, ale aj pri rôznych kultúrnych a spoločenských podujatiach, ktoré nejeden lektor organizuje pre svojich poslucháčov či pre širšiu verejnosť, takpovediac vo vlastnej réžii. V tomto smere je oveľa jednoduchšia situácia v tých krajinách, kde sú už vytvorené slovenské kultúrne a informačné centrá, resp. slovenské inštitúty, ktoré zabezpečujú propagáciu slovenskej kultúry. Mnohí lektori nedostatok vhodnej literatúry nahrádzajú tvorbou vlastných študijných textov o Slovensku, pretože väčšina bežne ponúkaných pôvodných publikácií nespĺňa didaktické parametre a ťažko sa adaptuje na podmienky výučby cudzincov.
Skoordinovaná a komplexná prezentácia Analýza súčasného stavu lektorátov slovenčiny vo svete naznačuje, že ich koncepcia, obsahové zameranie, ako aj pracovné a exitenčné podmienky sú rozdielne. Lektoráty sa navzájom líšia materiálnym vybavením, ktoré vo veľkej miere súvisí jednak s vybavením celej univerzity, jednak s postavením slovakistiky v rámci slavistiky, a tým aj charakterom ponúkaného študijného programu. A od jeho kvality závisí záujem študentov o slovenčinu a ten podstatne ovplyvňuje prežitie a perspektívu lektorátu.
Budovanie lektorátov by teda nemalo byť len záležitosťou rezortu školstva, ktoré má zriaďovanie lektorátov vo svojej pôsobnosti, ale bezprostredne sa dotýka všetkých zainteresovaných inštitúcií v oblasti kultúry a zahraničných stykov. Preto je potrebné skoordinovať postup príslušných orgánov ministerstiev, kultúrnych a vedeckých inštitúcií, aby sa vytvorila spoločná stratégia budovania slovakistiky v zahraničí vzhľadom na perspektívy jej rozvoja, charakter jednotlivých pracovísk, tradície i záujem danej krajiny v tejto oblasti. Tieto kritériá by sa mali dôsledne uplatňovať aj pri výbere a metodickej príprave lektorov, aby delegovaný lektor bol kompetentným a dôstojným vyslancom Slovenska a slovenskej kultúry.
Otázky prezentácie slovenského jazyka a kultúry v zahraničí treba chápať komplexne so všetkými atribútmi a formami realizácie. V tejto súvislosti vidím rezervy najmä v skvalitnení informačnej bázy a v koordinácii činnosti všetkých zainteresovaných subjektov z oblasti školstva, vedy, kultúry a zahraničných vzťahov. A samotná lektorská činnosť si vyžaduje slovakistu so všestrannými vedomosťami, pedagogickým taktom, sociálnym cítením i nevyhnutnými manažérskymi schopnosťami. Slovenský lektor nie je na to, aby za každú cenu vstupoval do interných záležitostí pracoviska a netaktne dával domácim kolegom na vedomie, že ich jazyková kompetencia a postoj k slovenčine nie sú správne, pretože takéto správanie môže zapríčiniť zrušenie výučby slovenčiny alebo odchod lektora, ako sa to stalo v Pekingu a Ľvove. Len taký lektor, ktorý svojím účinkovaním vie osloviť, ale aj si udržať záujem slovenčiny chtivých študentov, dokáže sa úspešne a bezkonfliktne presadiť na pracovisku i v širokej konkurencii ponúkaných filológií aj vtedy, ak je v danom prostredí sám vojak v poli.
Úloha metodického centra Z aktuálnej požiadavky skvalitniť formy a metódy prezentácie slovenského jazyka a kultúry cudzincom vychádza aj Metodické centrum Studia Academica Slovaca (MC SAS), ktoré vzniklo pri Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave ako metodické a koordinačné centrum v oblasti slovenčiny ako cudzieho jazyka. Okrem toho, že sa podieľa na zabezpečení výučby cudzincov najmä organizovaním letnej školy Studia Academica Slovaca, aktívne sa zapája do aplikovaného výskumu slovenčiny ako cudzieho jazyka a tvorby učebných materiálov. Dôležitú súčasť činnosti MC SAS tvorí práve spolupráca s vyslanými lektormi slovenského jazyka a kultúry pôsobiacimi na zahraničných univerzitách organizovanie pravidelných stretnutí s nimi i odborná príprava nových uchádzačov o miesta lektorov.
Domnievam sa, že len dôkladné poznanie súčasných problémov a možností jednotlivých participantov, dohoda a vzájomné prepojenie akejsi tripartity (vysielajúca strana - lektor - prijímajúca strana), pomôže zefektívniť stratégiu tvorby moderných slovakistických centier v zahraničí a zladiť tak záujmy Slovenskej republiky so záujmami partnerskej krajiny pri rešpektovaní špecifík i oprávnených požiadaviek danej univerzity. Len tak možno aj prostredníctvom činnosti lektorátov prispieť k budovaniu reálneho obrazu Slovenska vo svete a z frekventantov slovenčiny získať priaznivcov Slovákov a propagátorov našej materiálnej a duchovnej kultúry.
Autorka (1951) je zástupkyňa riaditeľa MC SAS pri FF UK a dlhoročná lektorka slovenčiny ako cudzieho jazyka na Slovensku i v zahraničí
