Ambície a obmedzenia
Medzinárodný festival Divadelná Nitra, ktorý sa konal 22.-27. septembra 2000 v Nitre, dal dramaturgiou a priebehom svojim prívržencom i pochybovačom jasnú odpoveď - je to festival mladých a pre mladých. Festival inscenácií, ktoré hľadajú, skúšajú, ktoré niekedy aj vo svojej krajine prijímajú rozporuplne, hoci už majú viacero ocenení z rozličných iných festivalov.
Zahraničný hosť Chantal Boiron, častá návštevníčka nitrianskeho festivalu, pozitívne ocenila tohtoročný výber inscenácií. Jej názory treba vnímať z pohľadu francúzskej teatrologičky, ktorá okrem domácich festivalov (a tých je naozaj množstvo) navštevuje aj tie novovzniknuté v strednej a východnej Európe. Navyše, pozná aj skvosty svetového divadla, ktoré prichádzajú "za ňou" do Paríža.
Neštátny už neplatí? Z tohto uhla pohľadu je pochopiteľné, že sa festival páčil. Lenže slovenský divák síce žije v strede Európy, no v súčasnosti nemá možnosť vidieť to najlepšie napríklad z francúzskeho, anglického, ba ani z nemeckého a ruského di-vadla. Právom očakáva, že aspoň niečo z toho uvidí práve na nitrianskom podujatí. Divadelná Nitra je jediný festival činoherných inscenácií na Slovensku.
Navyše, primátor Nitry Jozef Prokeš na jeho úvod pred plným hľadiskom, v ktorom okrem domácich sedelo do osemdesiat zahraničných hostí, nepriamo spojil vznik festivalu (1992) s možnosťou konečne spoznávať európske divadlo. Akoby Slováci pamäť nemali. Aj v čase ťažkej politickej tvŕdze sem už od päťdesiatych rokov chodili svetové divadlá. Spomeňme napríklad Comédie Française, Berliner Ensemble, Deutsches Theater, moskovské Divadlo mladého diváka s Bulgakovovým Psím srdcom, s ktorým rok predtým pochodili doslova celý svet. Ak v minulosti k nám tieto divadlá a ich špičkové inscenácie prichádzali prostredníctvom Ministerstva kultúry a Slovkoncertu, dnes MK SR sústredilo svoj záujem na Divadelnú Nitru. (Jej pobyt na festivale financovalo MK SR.) Je to logické, ale nie pochopiteľné, keď generálna riaditeľka sekcie umenia MK SR je zároveň aj riaditeľkou festivalu. Potichu sa z materiálov a príhovorov organizátorov tohto roku vytratilo aj predtým zdôrazňované slovko "neštátny".
Prevaha formy nad obsahom Do oficiálneho programu bolo zaradených pätnásť inscenácií z jedenástich krajín, ak počítame spoločnú českú a taliansku produkciu Aria Spinta. K tradičnej klasike Williama Shakespeara (Oskaro Koršunovo Teatras, Vilnius, Litva: Sen noci svätojánskej; Teatr Rozmaitości, Varšava, Poľsko: Hamlet; Činoherné divadlo V. F. Komissarževskej, Petrohrad, Rusko: Búrka) pripočítajme Antona Pavloviča Čechova (DAB Nitra: Čajka; Divadlo Na zábradlí, Praha, Česká republika: Ujo Váňa), Augusta Strindberga (Divadlo Manjana, Štokholm, Švédsko: Slečna Júlia), bratov Mrštíkovov (Klicperovo divadlo, Hradec Králové, Česká republika: Maryša), z mladších Bertolta Brechta (Katona József Színház, Budapešť, Maďarsko: Baal), Eugena Ionesca, (Slovensko-narodno gledališče, Drama, Maribor, Slovinsko: Macbeth; SND Bratislava: Stoličky), Samuela Becketta (Théâtre du Shaman, Lyon, Francúzsko: Krátke hry).
Výber dopĺňala skupina súčasného tanca Déja Donné Production, Česká republika, Taliansko s tanečnou kreáciou Aria Spinta, Občianske združenie pre nezávislé divadlo STROMY s bezslovnou inscenáciou Pokazený čas, Divadlo PIKI s hrou Kataríny Aulitisovej Paskudárium (na motívy Dušana Taragela) a nezávislé divadlo TRAFIK z chorvátskej Rieky s produkciou Chodec, ktorú odohrali na schodoch pred DAB v nočných hodinách.
Veľká časť inscenácií mala spoloč-ného menovateľa. Prevládala forma nad obsahom. Divadlo prezentované v Nitre sa vzdalo ašpirácie na morálnu výpoveď. Znaky deštrukcie (textu i myšlienky) smerovali k prezentácii zla, hrubosti, dezilúzie, k narúšaniu istých zaužívaných tradícií. Na druhej strane tzv. čisté inscenácie, s lyrickým nádychom smerovali k popisnosti, jednoduchosti, opakovaniu. Dramaturgia pri výbere uprednostnila práce tých tvorcov, pre ktorých sa hotové, časom preverené texty stali základom na ich ďalšiu prácu - škrty, prehadzovanie replík, dopĺňanie z iných hier a dopisovanie vlastných textov.
Preorávanie predlôh Najmenej viditeľne na takýto spôsob tvorby doplatil litovský Shakespaere. Inscenácia Sna noci svätojánskej vznikla ako študentské predstavenie absolventov herectva. Dvojhodinové predstavenie je plné pohybu, vtipu, zaujímavých nápadov, ktoré režisér Oskaras Koršunovas realizuje na prázdnej scéne prostredníctvom herca a jednej rekvizity - drevených dosiek. Doska nadobúda v rukách hercov, jednotlivých postáv viacnásobné významy. Začína a končí sa ako ochranný štít, ako plot, ako zábrana v rukách ľudí. Tento vynikajúci nápad sa však ďalej nerozvíja a divák neskôr obdivuje len pohybovú pripravenosť mladých hercov a rýchle premeny mizanscén či spojitosť medzi zvukom (buchotom z dosiek) a významom Shakespearových replík.
Inscenáciu Hamleta situuje režisér Krzysztof Warlikowski medzi dve strany divákov (v Nitre však bez hlbšieho účinku). Varšavská inscenácia je zmiešaninou kostýmov divadelných, dobových, civilných a nahoty (Hamlet), postavenej skôr na vonkajškovosti ako vnútorných emotívnych pocitoch. Na jednej strane chladná, na druhej agresívna, akoby sa dištancovala od zjednodušeného poňatia rozumového uvažovania postáv.
Búrka Petrohradčanov v úprave bulharského režiséra Alexandra Morfova iba potvrdila zložitosť predlohy. Po vlaňajšej Búrke maďarského režiséra Róberta Alföldiho, ktorý predložil obraz dvoch svetov (súčasného - diskohudba a drogy, a druhého - Shakespearovho poetizujúceho), Morfov prišiel s menej avantgardným videním. Jeho Búrka sa odohráva v dušiach postáv, vibruje niekde medzi nimi na kolísajúcej sa lodi. Tú pripomínajú laná k stožiarom, ktoré sú zároveň aj cestou k vyššiemu cieľu. Tu režisér viac vsadil na akrobaciu hercov, na rozpohybovanosť ako na lyrizmus. O láske sa viac hovorí, ako cíti či prežíva.
Zlo, krutosť, agresivita K Čechovovi už boli režiséri krutejší. Domáci Svetozár Sprušanský spolu s kolektívom inscenoval Čajku o biede a lesku hereckého života, jeho výškach i pádoch, vychádzajúc a stavajúc na Čechovovom texte a textappealových výstupoch postáv-hercov. (SLOVO o tejto inscenácii písalo podrobnejšie v čísle 13/2000.)
Posledná práca Petra Lébla v Divadle Na zábradlí Ujo Váňa akoby odzrkadľovala vnútorný svet tohto českého režiséra. Za dedinskými drevenými vrátami je fiktívny svet unudených ľudí, schopných donekonečna rozprávať bez hlbších významov, podobne ako obliekať sa do futbalových dresov, kopať do lopty, spievať country piesne, reprodukovať unudené rozhovory v knižnici s atrapami. Svet psychicky narušených ľudí, ktoré ešte dokážu logicky a presne myslieť, ale nič pre to vykonať. Ich apatia ubíja a nudí.
Oveľa veselšie, ale pritom dramatickejšie rezonuje královohradecká Maryša v réžii Vladimíra Morávka. Morávek tentokrát vychádzal z prvej verzie rukopisu, ktorá sa líši od tej všeobecne známej. Napriek pesničkám a slabému folkórnemu nádychu z inscenácie vyžaruje otvorená krutosť. Premena jemnej, dobrej dievčiny na človeka krutého, schopného nenávidieť a vraždiť, je priam mementom aj pre súčasnosť.
Z agresivity vychádza aj inscenácia Brechtovho Baala maďarského režiséra Árpáda Schillinga. Nespútanosť života hlavnej postavy a jej okolia režisér zvýrazňuje naturalistickými prvkami (jedenie, nahota). Nahé telá, ktoré sa priam dotýkajú divákov, síce znásobujú otvorenosť tohto sexuálneho odhaľovania duše a jej stavov, ale aj otupujú vnímanie. Expresívny prejav hercov sa priam vybičuje v dvoch tretinách, aby v tretej paradoxne upadol do monotónnosti.
To milšie z festivalového súdka Ionescov Macbeth priniesol podobu túžby po moci umocnenú výtvarne zaujímavo riešenými mnohovýznamovými obrazmi. Ich sila bola v ich skratke a kontraste. V obrazových a zvukových podobách možno nájsť metaforu, ba aj spojivo s nedávnymi udalosťami na Balkáne. Aj tu sa však viacero obrazov a mizanscén opakovalo tak, že oslabovalo predchádzajúcu silu výpovede.
Stoličky Činohry SND, obdobne ako v nitrianskej Čajke, vnášajú do inscenácie trochu zo života divadla, slávu i chválu. Emília Vášáryová a Emil Horváth prinášajú živočíšnu nespútanosť, iskru, smútok, mladistvosť, nehu. Sú klauni života i ducha do takej miery, že sa zdá, akoby Ionesco bol len základom ich improvizácie, na konci ktorej prichádzajú k spoznaniu konca hry, teda začiatku života tak, že z neho uniknú.
Inscenácia Beckettových Krátkych hier (Čo kde - Improvizácia z Ohia - Katastrofa - Kroky) je príkladom výpovede založenej na presnosti slova, intonácie, úsporného pohybu a minimálneho svietenia, vyjadruje pocity prameniace z koncentrácie, ktorá sa miestami alebo u niektorých divákov môže premeniť na vznešenú nudu. Tá rozdelila aj divákov v Pokazenom čase absolventov VŠMU na chápajúcich a nechápajúcich, na invenčných a staromódnych, očakávajúcich od generačnej výpovede čosi viac ako sled obrazov o zrodení človeka, jeho života s láskou i klamstvom a tých, ktorým tento typ a dĺžka popisno-lyrizujúceho obrazu s asociačnými predstavami postačuje.
Osviežením festivalu boli dve produkcie. Paskudárium Divadla PIKI - Kataríny Aulitisovej a Ľubomíra Piktora robí na malom priestore s pár rekvizitami a bábkami s detským divákom (ale i s dospelým) priam divy. A štokholmská klauniáda Slečna Júlia, ktorá zaujala vtipom a bravúrnou rečou tela.
Diváci a dosky Festival sprevádzala rozporuplnosť prijatia jednotlivých inscenácií u publika. Standing ovation sa v Nitre uchytil, vstávali a tlieskali aj tí, čo sa priznali, že tomu nerozumeli.
Toho roku hlasovalo v ankete Dosiek podľa oficiálnych materiálov tridsaťdva kritikov a publicistov. V prehľade navrhovaných ocenení sa umelecké výkony, ktoré vznikli ďalej od Nitry, len málokedy objavia. Odpoveď je prozaická. Respondenti túto tvorbu nepoznajú. Čo vy nato, slovenské divadlá? Sú ceny aj pre vás? Je to festival aj pre vás? Odpoveďou je i tohtoročná neúčasť slovenských mimobratislavských divadelníkov v Nitre.
Vari aj preto sa odovzdávanie dosiek odohráva v Štúdiu DAB len pre vyvolených. Už druhý rok si kladiem otázku, či by to bol veľký prehrešok (a voči čomu), keby sa tento akt uskutočnil vo veľkej sále po úvodnom predstavení. Technické parametre javiskovej techniky to umožňujú.
Postskriptum V množstve sprievodného programu (určeného skôr pre Nitranov ako pre delegátov festivalu) mnou otriasol film Sud prachu (1998) režiséra Gorana Paskaljevića. Je to sled niekoľkých epizód, ktorých príbehy sa odohrávajú počas jednej belehradskej noci. Spája ich ľahostajnosť, krutosť, osud, to všetko na pozadí zakódovaných ľudských vlastností a povahových daností národa. Filmu pritom nechýba lyrika, ani súcit s hrdinami, to všetko akoby zabalené do zvláštnej nostalgie. Na projekcii tohto filmu som sa nepozerala na hodinky. Obrazy z neho, oči hercov vyjadrujúcich bôľ či obyčajnú zlobu sa po celý čas vynárali aj pri divadelných predstaveniach. Tie obrazy zostávajú vo mne stále živé. Čo sa o viacerých divadelných produkciách tohtoročného festivalu povedať nedá.
Autorka (1953) je teatrologička a pracovníčka Kabinetu divadla a filmu SAV
