Životná púť Emanuela Lehockého
Pred 70 rokmi - 24. septembra 1930 - zomrel v Bratislave popredný organizátor hnutia za sociálne a národné oslobodenie spod maďarskej nadvlády, hnutia za občianske práva a slobody. Založil slovenskú sociálnodemokratickú tlač, slovenskú sociálnu demokraciu a slovenské odbory. Bol členom Výkonného výboru SNR a signatárom Martinskej deklarácie. Organizoval sociálne poisťovníctvo.
Emanuel Lehocký sa narodil 4. 1. 1876 v Osuskom v Senickom okrese. Ako krajčírsky pomocník pôsobil v Bratislave, kde sa po absolvovaní kurzu stal zamestnancom Robotníckej nemocenskej poisťovne. Bol svedkom ťažkého postavenia slovenského robotníctva a jeho národnostnej diskriminácie v maďarských odborových organizáciách. Na prelome storočí založil slovenskú politickú organizáciu šíriacu medzi slovenským robotníctvom sociálnodemokratické myšlienky, pestujúcu sociálne, národné i vôbec občianske povedomie, aby sa potom organizovalo a mohlo sa brániť proti vykorisťovaniu a politickému útlaku.
Zakladateľ robotníckej tlače Za bezprostrednú úlohu považoval Lehocký založenie slovenskej robotníckej tlače a s touto požiadavkou vystúpil na VIII. zjazde Sociálnodemokratickej strany Uhorska (SDSU) v máji 1901. Vedenie strany však takéto požiadavky sústavne odmietalo ako mrhanie prostriedkami so svojským odôvodnením, že sa slovenskí robotníci v priebehu 5 až 10 rokov beztak pomaďarčia. Rozhodná pomoc sa dosiahla vo Viedni, keď predstavitelia Zemskej organizácie Českoslovanskej sociálnodemokratickej strany robotníckej pre Dolné Rakúsko prisľúbili finančnú pomoc. Pri týchto stretnutiach si Lehocký osvojil myšlienku vytvorenia slovenskej sociálnej demokracie v rámci SDSU na zásadách samosprávy podľa vzoru mnohonárodnostnej rakúskej sociálnej demokracie.
Výsledkom týchto aktivít bolo, že slovenskí delegáti v prvý deň XI. zjazdu SDSU v máji 1904 založili na čele s Lehockým Ústredný výbor organizácie slovenského robotníctva. 1. 10. 1904 vyšli za redigovania Lehockého Slovenské robotnícke noviny ako mesačník. V obsiahlych článkoch Lehocký kritizoval jazykovú diskrimináciu slovenského robotníctva v odborových organizáciách. Vyzýval k zakladaniu slovenských organizácií a vzdelávacích spolkov, čo však maďarské úrady nedovoľovali. V tejto situácii Lehocký zvolil ten spôsob, že v rámci spolku Napred popri nemeckej a maďarskej sekcii založil aj slovenskú sekciu, ktorá mohla vyvíjať činnosť v Robotníckom dome (terajšie Štátne bábkové divadlo v Bratislave). V rámci slovenskej sekcie pôsobil spevokol, divadelná skupina, robotnícka telovýchovná jednota, usporadúvali sa kurzy slovenského jazyka pre deti, konali sa spoločenské podujatia, zhromaždenia a napokon aj zjazdy.
Za národnú rovnoprávnosť v robotníckom hnutí Počas prípravy na XII. zjazd SDSU, ktorý sa konal v apríli 1905, Lehocký na stránkach novín navrhoval udomácniť v strane federatívny princíp. Kritizoval vodcov strany pre ich schvaľovanie oficiálnej maďarizačnej politiky. Odmietal ich opakované stanovisko, že nepoznajú národnostnú otázku, iba otázku vykorisťovateľov a vykorisťovaných, že poznajú iba triedny útlak, ktorý rovnako dolieha na všetkých. Poukazoval na spätosť sociálneho a národnostného útlaku. Písal o útlaku slovenského národa ako celku, zdôrazňoval jeho svojbytnosť, jeho právo spravovať si vlastné záležitosti. V jeho článkoch čítame napríklad takéto pozoruhodné vety: "Každý národ už tým, že jestvuje, má právo žiť a spravovať sa slobodne... Slovenský národ má právo na vlastné školy, na slovenské súdnictvo, na verejnú správu... My nehlásame nenávisť proti Maďarom, ale zároveň nezriekame sa ani svojich prirodzených práv..."
Takéto jednoznačné názory Lehocký ako hlavný referent predniesol na ustanovujúcom zjazde Slovenskej sociálnodemokratickej strany (SSDS), ktorý sa konal 11. a 12. júna 1905. Prítomní poprední českí sociálni demokrati z Prahy, Brna a Viedne prisľúbili všestrannú podporu. Lehocký bol zvolený za predsedu výkonného výboru.
Budapeštianske vedenie založenie SSDS neuznalo, tento krok označilo za separatizmus, rozbíjačstvo, nacionalizmus a podobne. Zástupcom SSDS zakázalo vstup do odborových organizácií, ktoré boli súčasťou celouhorských zväzov a v tom čase suplovali organizačnú i hospodársku základňu strany. V zložitej situácii Lehocký navrhol kompromis, ktorý bol schválený na II. zjazde SSDS v marci 1906. Odteraz mohol v rámci SDSU pôsobiť slovenský krajinský výbor, ktorý mal právo agitácie a právo na podiel z odvádzaných príspevkov. V priebehu roka 1906 sa podarilo založiť viaceré organizácie a v Žiline dokonca oblastný sekretariát. Ku dňu 15. 9. 1906 sa podarilo vydať druhý mesačník Napred. Väčšina článkov aj tu pochádzala z pera Lehockého. V súvislosti s krviprelievaním v Černovej v októbri 1907 ostro pranieroval reakčný režim, za čo bol odsúdený do väzenia vo Vácove.
Po návrate z väzenia bratislavský policajný kapitán varoval Lehockého pred ďalšími možnými dôsledkami, preto volil kamuflované formy činnosti. Tak sa napríklad porady konali nenápadne počas výletov s deťmi obyčajne do okolia Búdkovej cesty, pri obedoch v istom bufete na státie a pod.
Lehockého články a niektoré jeho ostré vystúpenia na celouhorských zjazdoch nasvedčovali, že rozpory s budapeštianskym vedením strany sa vyostrovali. V Budapešti označovali slovenskú osvetu za prejav nacionalizmu. Na III. zjazde SSDS v marci 1908 sa delegáti sťažovali na budapeštianskych socialistov, že podľa nich v Uhorsku žiadni Slováci nejestvujú. Inokedy sa zasa vyhrážali proletárskou maďarizáciou, ktorá bude rýchlejšia ako maďarizácia buržoázna a pod. So značnou nevôľou sledovali v Budapešti spoluprácu medzi slovenskými a českými sociálnymi demokratmi.
Na smíchovskom zjazde českej sociálnej demokracie O vtedajších pomeroch svedčil prípad okolo pobytu Lehockého na IX. zjazde v septembri 1909 v Prahe na Smíchove, kde vystupoval ako Boža Vrchovský z Pešti a bol zamaskovaný tak, že mal parochňu a nalepené fúzy. O jeho totožnosti mohli vedieť len pozývatelia. Lehocký túto udalosť prezradil až na povojnovom XII. zjazde koncom decembra 1918 v Prahe, keď o. i. povedal, že aj neskôr, najmä počas vojny bol príchod do Prahy "pre nás spojený s nebezpečím života". Na smíchovskom zjazde roku 1909 zobrazil ťažké postavenie slovenského robotníctva a celého slovenského národa, keď "každý náš pokus, každý náš krok k vydobytiu jazykových a národných práv je považovaný za zločin proti celistvosti štátu". Jeho prejav spropagovali vtedy stranícke denníky Právo lidu a viedenské Dělnické listy.
Lehockému sa spolu s Jánom Pociskom podarilo od 1. 5. 1909 vydávať namiesto dvoch mesačníkov týždenník Robotnícke noviny. Do redakcie získal Edmunda Boreka z Hodonína, ktorý vydal aj niekoľko brožúr. Lehocký naďalej uverejňoval články zásadného charakteru, okrem iného o nevyhnutnosti vydobytia volebného práva. Ako hlavný referent na IV. zjazde SSDS v apríli 1914 opäť upozorňoval na naliehavosť vyriešenia národnostnej otázky v sociálnodemokratickom hnutí i vôbec v Uhorsku. Odmietol vyhlásenie prítomného tajomníka z Budapešti Emanuela Buchingera, ktorý pochvaľoval maďarizáciu v odborových organizáciách, lebo tieto "privádzajú indiferentné robotníctvo do spoločenstva maďarskej kultúry".
Keď vypukla prvá svetová vojna V dôsledku mobilizácie činnosť strany a odborov prakticky prestala. Lehockého zachránil pred mobilizáciou iba chronický katar pľúc. Robotnícke noviny vydával sám, pričom tieto vychádzali v zmenšenom rozsahu a ich vydávanie bolo dvakrát prerušené. Lehocký bol pod policajným dozorom a v jeho byte bolo niekoľko policajných prehliadok. V podmienkach výnimočných zákonov sa na otvorenú kritiku neodvážil.
V takejto atmosfére mu predstavitelia vedenia SDSU predložili závery zo známeho rokovania v Štokholme, ktoré obsahovali tézu zachovania celistvosti Uhorska po skončení vojny. Lehocký údajne vyslovil so závermi súhlas, avšak nikdy ich nepropagoval. Keď v októbri 1917 mohol opäť vydávať Robotnícke noviny, už v prvom čísle začal propagovať myšlienku slobody a sebaurčovacieho práva. Najneskôr od decembra 1917 cestoval so staršou dcérou Vilmou do Hainburgu, kde sa stretával s českým sociálnym demokratom Františkom Tomáškom, v jednom prípade aj za prítomnosti Ferdinanda Jurigu. Dohodli sa, že slovenskí sociálni demokrati sa nebudú zúčastňovať na žiadnych poradách a zjazdoch SDSU, aby neboli viazaní ich uzneseniami práve v otázke zachovania Uhorska. Hoci bol prenasledovaný kvôli uverejneniu známej rezolúcie prijatej na prvomájovej manifestácii v Liptovskom Mikuláši roku 1918, tajne spolupracoval s organizátormi SNR. V súvislosti so zvolaním mimoriadneho zjazdu SDSU na 13. 10. 1918, kde sa malo rokovať o budúcnosti Uhorska, uverejnil vyhlásenie, v ktorom odmietol účasť slovenských sociálnych demokratov. Podieľal sa na príprave Martinskej deklarácie a bol zvolený za člena Výkonného výboru SNR.
Sklamanie v československom štáte Po martinskom zhromaždení pripravoval zjazd SSDS, ktorý sa zišiel 25. 12. 1918 v Liptovskom Mikuláši a bola na ňom prijatá deklarácia vernosti Československej republike. Bezprostredne po skončení zjazdu odcestovalo 24 delegátov na XII. zjazd do Prahy. V mene slovenských sociálnych demokratov sa Lehocký na zjazde vyslovil za jednotnú československú sociálnodemokratickú stranu, za jednotné odbory a jednotné družstevné organizácie. Bol to prakticky zlučovací zjazd českých a slovenských sociálnych demokratov. Vtedy bol ako jediný zo Slovenska zvolený do výkonného výboru a Pocisk za náhradníka. Na XIII. zjazde v novembri 1920 ho zvolili iba do predsedníctva zjazdu a na XIV. zjazde v apríli 1924 bol prítomný s poradným hlasom. Podľa spomienok Lehockého dcéry Vilmy medzi ním a vedúcimi českými sociálnymi demokratmi vznikali rozpory v otázke chápania svojbytnosti slovenského národa a politického postavenia Slovenska, tiež postavenia slovenskej sociálnej demokracie. Na vedúce miesta boli dosadení novopečení sociálni demokrati Ivan Dérer a Ivan Markovič, ktorí boli zástancami pražského centralizmu a koncepcie československého národa.
Lehocký bol do roku 1925 poslancom, pôsobil ako riaditeľ Robotníckej sociálnej poisťovne a venoval sa charitatívnej činnosti. Na stretnutiach s českými priateľmi počas liečenia v Luhačoviciach a v Poděbradoch sa vždy vyslovoval za československú štátnosť, ktorú považoval aj ako istú záruku proti aktivizujúcej sa maďarskej iredente. Zároveň však neustále zdôrazňoval nevyhnutnosť zmeny vzťahu k Slovensku.
Lehocký zomrel s podlomeným zdravím v 55. roku svojho mimoriadne plodného života. Nad jeho skromným hrobom na Ondrejskom cintoríne v Bratislave stojí pomník znázorňujúci utrápeného človeka práce. Celý svoj život venoval veci oslobodenia porobených, pričom vernosť k sociálnodemokratickým zásadám vždy spájal s myšlienkou národnej slobody. Poukázal na to aj Martin Rázus, keď roku 1934 o ňom napísal, že "nebol ani o mak menším národovcom, než ktorýkoľvek z našich najprvších". Napriek nesmiernym zásluhám o slovenský národ sa pre Lehockého nenašlo miesto na Národnom cintoríne v Martine.
Autor (1931) je historik
