Zaujímavý experiment
A možno aj mňa práve teraz
do tureckého jazyka
Japonec preložiť sa zberá
a do duše mi preniká
Ani do turečtiny, ani Japonec, ale mladý (aspoň "služobne") prekladateľ Ján Kvapil sa spolu so zodpovedným redaktorom publikácie Kto našiel podkovu rozhodli k viacerým vzácnym a pekným knižkám vydaným Občianskym združením Studňa (Vadkerti-Gavorníková, Rilke) pridať pozoruhodný vydavateľský čin - prvé slovenské knižné vydanie prekladov poézie Osipa Mandeľštama (1891-1938), jedného z významných básnikov tzv. strieborného času ruskej poézie - fakticky prvej tretiny 20. storočia.
Slovo a kultúra - súbor teoretických statí Osipa Mandeľštama ako básnika a hlavne teoretika skupiny akméistov, ktorí "...nahradili symbol konkrétnou vecou" (N. Gumiľov, A. Achmatovová, S. Gorodeckij), vyšiel totiž v preklade Jána Štrassera a Jany Juráňovej v roku 1991.
Reálny ruský i sovietsky časopriestor Ako upozorňuje aj prekladateľ v doslove Fantasta slov (podarilo sa mu v ňom uchopiť Mandeľštama v reálnom ruskom a sovietskom časopriestore a zároveň v súradniciach jeho vnútra a medziliterárnych vzťahov), ak si pripomenieme niektorých básnikov, ktorí k onomu striebornému veku patria: A. Achmatovová, A. Belyj, M. Cvetajevová, V. Chlebnikov, S. Jesenin, V. Majakovskij, O. Mandeľštam: "...ocitne sa na poslednom mieste len v dôsledku neúprosnosti abecedného poradia, určite nie pre nižšiu kvalitu svojej poézie".
Osud jedného z umelcov perzekvovaných stalinským režimom Mandeľštamovi v Stalinovom vnímaní ešte sťažovalo aj jeho židovstvo, on sám - ako viacerí v tom čase a priestore (Pasternak) ho však v sebe "ukladal ako knihu na spodnú priehradku" a podstatne viac tematizoval vo svojich textoch svoju príslušnosť jednak "en gros" ku klasickej a kresťanskej civilizácii, jednak k svojmu mestu - Petersburgu (Petrohradu, Leningradu).
Okrem tých nemnohých slovenských čitateľov, ktorí si uvedomili Mandeľštama cez niekoľko sporadických prekladov v literárnych časopisoch po jeho čiastočnej rehabilitácii v čase prvého stalinského odmäku (po Stalinovej smrti), možno viacerým sa v zákutiach pamäti mihne skôr zapadnutá spomienka na sovietsku pophviezdu Allu Pugačovovú, ktorá pri všetkej svojej špecifickosti dokázala v 70. a 80. rokoch vo svojom repertoári interpretovať niekoľko Mandeľštamových básní, ako "Žil Alexander Hercovič, židovský muzikant...", "Petrohrad, Petrohrad..."
Mendeľštam experimentátor Aj spomínaný fakt, podobne ako Kvapilov doslov, či výstižné slová A. Bokníkovej na záložke publikácie: "Vďaka prekladu Jána Kvapila sa k slovenskému čitateľovi môže dostať poézia Osipa Mandeľštama v jej kontrastných polohách - minuciózne kontúry obraznosti (kde sa prelínajú, stoja vedľa seba motívy antiky a vôňa obyčajných rastlín alebo plastické detaily či farebnosť mesta) sa uňho stretávajú s presnosťou až koncíznosťou verša, sarkazmus s pátosom alebo skôr s básnikovým vnútorným etickým uspôsobením. Ak v slovenskej literatúre poznáme klasicizujúco číru polohu a polohu spoločensky sarkastickú iba ako oddelené, tak v Mandeľštamovej poézii sú obe celkom prirodzene prítomné" zreteľne napovedajú, že výber Kvapilových prekladov, doplnený o niekoľko Zamborových, pár Mihalkovičových a jeden Andričíkov preklad, prináša naozaj ilustratívny prierez básnikovou poéziou, takpovediac horizontálny (t.j. v čase - od 10. po polovicu 30. rokov) i vertikálny (z hľadiska podoby i funkcie veršov, v ktorých Mandeľštam rád a zaujímavo experimentoval).
Čo hovorí hlas básnika A tak sa slovenský čitateľ môže začítať do patetického a klasicizujúceho: (I. Erenburg: "Mandeľštam je patetický - vždy a všade - no nie je to okázalosť, ale rast, a nie maniera, ale hlas...") hlasu básnika (preklad J. Zambora):
"More aj s Homérom sa dvíha láskou k žene.
Koho mám počúvať? Homér sa odmlčal
a more v temrave už hrmí, dvíha val
a s ťažkým dunením sa k môjmu lôžku ženie."
Ale aj do polohy autora autentickej a patetickej obžaloby: v roku tých najhorších stalinských čistiek (1937).
"Keby ma naši nepriatelia dostali
a ľudia prestali by so mnou hovoriť,
keby ma o všetko na svete obrali -
o právo dýchať i o právo otvárať dvere
a presviedčať, že bytie bude
a že ľud ako sudca súdi
keby ma mali držať ako zviera
a jedlo by mi na zem hádzali -
nebudem mlčať, nepotlačím bolesť,
no načrtnem, čo načrtnúť sa dá, r
ozhojdám zvon obnaženého trupu,..."
Môžeme sa zoznámiť s básnikom prchavého okamihu, chvíle, momentu, keď zachytáva poetku a akméistickú dámu A. Achmatovovú (preklad J. Zambor):
"Pootočená, ó ten žiaľ,
pozrie sa ľahostajným svetom.
Padajúc z ramien, skamenie vtom
jej pseudoklasický šál.
Zlovestný hlas - ten horký chmeľ -
sa až do hlbín duše predral.
Vzpriamená rozhorčená Faidra,
čo ponáša sa na Ráchel."
Zároveň však Mandeľštam pretrváva (a to nielen v pamätiach súčasníkov) aj ako autor jasne adresnej, spoločensko - sarkastickej polohy:
"...Okolo neho tlupa vodcov bez šije -
úsluhy poloľudí vždy rád zažije.
Ten hvízda, ďalší mňaučí, ten zas stoná,
no on len hromží, dvíha ukazovák.
Ako podkovu kuje dekrét veselo -
na oči, brvy, slabiny i na čelo.
On iba popravou vždy trestať bude -
malinou Osetovej mocnej hrude.",
lyrik par excellence:
"Nad ránom srdce je zlodej, čo kradne
priamo z rúk zákazmi chránenú tíš,
pokojne žije, hneď vystrája riadne:
ľúbiš či neľúbiš - je to s ním kríž."
Ako pri väčšine vydaní Studne, aj v tomto prípade sú cover a design (F. Jablonovský) askézou a zároveň aristokratickosťou sivého prebalu s väzensky pohŕdavou, ale portrétnou fotografiou zrelého básnika nad autoreflexívnym osemverším z posledných rokov života:
"Aká je to ulica?
Osipa Mandeľštama.
Pre čerta meno vhodné vari -
nech ako chceš ho obraciaš,
línia zvuku nie je priama.
Nebol on veru priamočiary a
nemal ľaliové mravy,
a preto táto ulica
a či skôr táto jama
sa volá podľa mena toho
Osipa Mandeľštama...",
Podobne aj obrysy torz, mandeľštamovských figúriek a postáv, predmetov, vecí či jednoducho tvarov v ilustráciách Ľ. Hološku sú akoby ďalšou básňou, prirodzenými pendantami veršov. A tak máme pred sebou knižku, ktorá zďaleka nielen kvôli zložitému osudu tvorcu, ale práve cez okamihy, myšlienky a príbehy skryté v poézii stále vábi - aj znovu a znovu - otvoriť ju. Veď na to knihy sú.
Autorka (1957) je pracovníčka Ústavu svetovej literatúry SAV
Osip MANDEĽŠTAM: Kto našiel podkovu. Výber zostavil, preložil, poznámky a doslov napísal Ján Kvapil. Občianske združenie STUDŇA, Bratislava 2000.
