Gdansk, august 1980
Brežnevova éra spela k rýchlemu koncu, hoci 70. roky boli poslednou dekádou relatívnych ekonomických úspechov režimov sovietskeho typu. Prehlbovalo sa ich štrukturálne zaostávanie za Západom. Občanom sa snažili garantovať akú-takú životnú úroveň za cenu zadĺženia budúcich generácií.
Po násilnom potlačení Pražskej jari sa komunistickí funkcionári v regióne, azda s výnimkou Maďarska, slova "reforma" obávali ako čert kríža. Uvedomovali si, že znamená smrteľné nebezpečenstvo pre ich mocenské pozície. Neboli však schopní poskytnúť novú civilizačnú alternatívu. Obmedzili sa na oslavovanie už dosiahnutého. Krajiny sovietskeho bloku sa stali symbolom konzervativizmu, skostnatenosti a neschopnosti adekvátne reagovať nielen na podnety zvonka, ale aj na požiadavky vlastného obyvateľstva. Symbolom slepej uličky, v ktorej sa komunizmus ocitol, bol výraz "reálny socializmus", ktorým brežnevovská garnitúra pomenovala svoje vlastné režimy.
Reálny socializmus po poľsky Táto charakteristika sa plne vzťahovala aj na režim prvého tajomníka ÚV Poľskej zjednotenej robotníckej strany (PZRS) Edwarda Giereka v Poľsku. Ten po tom, ako jeho predchodca Władisław Gomułka v roku 1970 mimoriadne brutálne potlačil robotnícke nepokoje na baltskom pobreží, potreboval dosiahnuť okamžitý úspech. V prvých rokoch sa zdalo, že sa mu to naozaj darí. Od Západu získal rozsiahle úvery, čo sa ihneď prejavilo na pultoch predajní. Po mnohých rokoch sa tu dalo kúpiť južné ovocie, kávu či kakao, čo Gomułka považoval za nepotrebný luxus. Poliaci začali kupovať chladničky, práčky, rádiá a televízory. Hitom dekády sa stal poľský Fiat "maluch", počet áut v krajine za desaťročie narástol päťnásobne. Uvoľnili sa možnosti cestovania a štúdia na Západe. Za päť rokov vzrástli mzdy o polovicu a priemyselná výroba o dve tretiny.
Rubom prosperity bolo napríklad to, že v roku 1974 na investície pripadalo vyše 35 % národného dôchodku, čo nijaká ekonomika nemôže z dlhodobého hľadiska zvládať. Poľsko nemohlo splácať zahraničné úvery vlastnou produkciou. Príčinou bola nízka kvalita jeho výrobkov i vysoká energetická náročnosť výroby, čo sa prejavilo počas ropnej krízy v roku 1974. Absencia trhových mechanizmov a neochota pristúpiť k reformám spôsobili, že sa zahraničné úvery vynakladali neefektívne.
Vznikajú slobodné odbory Záujem o zahraničné úvery nedovoľoval Gierekovi pristupovať k represiám rozsahom podobným ako napr. v susednom Československu. Prvé protesty verejnosti sa objavili už v rokoch 1975 a 1976, keď predseda PZRS presadil zakotvenie mocenského monopolu strany v ústave. Od roku 1971 platil zákaz zvyšovania cien. Obyvateľstvo bolo presvedčené, že ide o trvalý úspech robotníckych nepokojov. Práve pokus zvýšiť ceny znamenal Gomułkov pád. S radikálnym zvýšením cien potravín sa však už nedalo otáľať. Dôsledky mali znášať najmä sociálne najslabšie vrstvy, čo vyvolalo masovú nespokojnosť. Najostrejšie formy nadobudli v Radome a varšavskom strojárskom závode Ursus. Komunistická moc ustúpila a ceny nezvýšila. Účastníci protestov však trestne stíhali, brutálne vypočúvali na polícii a súdili. Niekoľko tisíc robotníkov prišlo o zamestnanie, v celom Poľsku zadržali približne 2,5-tisíca ľudí.
Opoziční intelektuáli a študenti poskytli prenasledovaným robotníkom právnu a materiálnu pomoc. Medzi vedcami, umelcami, spisovateľmi a v cirkevných kruhoch sa organizovali peňažné zbierky na pomoc rodinám prenasledovaných, advokáti ich bezplatne zastupovali pred súdmi. V septembri 1976 účastníci týchto podporných akcií založili Výbor na obranu robotníkov (KOR). Jeho najvýznamnejšími predstaviteľmi sa stali spisovateľ Jerzy Andrzejewski, Jacek Kuroń, neskorší premiér a advokát Jan Olszewski.
KOR pôsobil otvorene a vydával informačné materiály. Hoci jeho členov perzekvovali v práci, vypočúvala štátna bezpečnosť, neboli trestne stíhaní. Hlásili sa k myšlienkam sociálnej spravodlivosti, rovnosti šancí, povinnosti štátu starať sa o ekonomicky najslabšie vrstvy, požadoval nastolenie zastupiteľskej demokracie a svetský charakter štátu. Vďaka samizdatu a "lietajúcej univerzite" sa začal samostatne organizovať nezávislý intelektuálny život, zasahujúci čoraz širšie vrstvy obyvateľstva. Po roku 1978 v Sliezsku a na baltskom pobreží vznikali nezávislé odbory. Medzi ich iniciátorov patrili Andrzej Gwiazda a Lech Wałęsa. Pápež Ján Pavol II. sa v júni 1979 počas návštevy svojej vlasti stretol s nadšeným prijatím. Bola to masová demonštrácia obyvateľstva proti režimu.
Výbuch nespokojnosti V druhej polovici 70. rokov sa totiž už začali naplno prejavovať nedostatky Gierekovej politiky. Krajina musela dovážať čoraz viac potravín a krmovín. Od roku 1976 zaviedli prídelový systém na cukor a uhlie. Reálny stav ekonomiky sa ukázal počas nezvyčajne tuhej zimy 1978-1979. Štátne zásoby potravín a palív stačili iba na šesť týždňov. Dlhy pohlcovali až 90 % exportných príjmov. Rástla nespokojnosť aj vnútri PZRS. Gierek obetoval dôverníka Moskvy premiéra Piotra Jaroszewicza a ďalších straníckych konzervatívcov. K novému zvýšeniu cien sa neodvážil pristúpiť, namiesto toho v roku 1980 zaviedol tzv. komerčné obchody, v ktorých predávali mäso a údeniny za omnoho vyššie ceny ako v normálnych obchodoch.
Výbuch nespokojnosti nastal po pokuse zaviesť komerčné ceny do závodných bufetov a jedální. Od leta 1980 začali prepukať v podnikoch štrajky. Moc spravidla štrajkujúcim ustupovala zvyšovaním platov. V júli 1980 vstúpili do štrajku pracovníci železničného uzla v Lubline a sparalyzovali strategicky významný prechod so ZSSR. 11. 8. 1980 začala štrajkovať mestská doprava vo Varšave, o tri dni neskôr Gdaňská lodenica. Robotníci v Gdaňsku žiadali legalizáciu nezávislých odborových zväzov a rešpektovanie ústavou garantovaných práv a slobôd, najmä slobody tlače. Prelom nastal 17. 8. 1980, keď na pobreží z dovtedy izolovaných štrajkových výborov vznikol Medzipodnikový štrajkový výbor. Do Gdaňskej lodenice prišli disidenti Tadeusz Mazowiecki a Bronisław Geremek. Štrajkujúcim robotníkom pomáhali aktivisti KOR. Štrajky sa rozšírili na celé Poľsko. Spoločnou požiadavkou sa stalo povolenie nezávislých odborov. To bolo splnené, dohody podpísali 30. 8. 1980 v Štetíne a o deň neskôr v Gdaňsku.
Pokusy o zmenu Medzitým prebiehal postupný proces odstraňovania Gierekových priaznivcov z vedenia PZRS a vlády. Minister financií Marian Krzak zverejnil výšku zahraničného dlhu Poľska, ktorý dosiahol 20 miliárd dolárov. Začiatkom septembra musel odísť aj samotný Gierek. Jeho nástupcom sa stal umiernený Stanisław Kania. Vedenie PZRS nebolo spokojné s výsledkami rokovaní, no potrebovali za každú cenu utlmiť štrajkovú vlnu. Netúžili však zopakovať krviprelievanie z decembra 1970. Stefan Olszowski, predstaviteľ "betónu" vo vedení strany však už vtedy naliehal na vyhlásenie výnimočného stavu. V Moskve sa ustanovila tzv. poľská komisia na čele s hlavným ideológom KSSZ Michailom Suslovom, ktorá naliehala na poľských komunistov, aby získali späť stratené pozície aj za cenu konfrontácie.
Nezávislé odbory sa na stretnutí delegátov z celého Poľska 17. 9. 1980 v Gdaňsku zjednotili do jednej organizácie s názvom Solidarita. V krátkom čase počet jej členov dosiahol údajne až 10 miliónov. Predsedom Solidarity sa stal vtedy 37-ročný gdanský elektrikár Lech Wałęsa. Novú štrajkovú vlnu, hroziacu prerásť do generálneho štrajku, vyvolal pokus varšavského súdu vyškrtnúť zo stanov nových odborov právo na štrajk a doplniť tam ustanovenie o vedúcej úlohe strany. Solidaritu definitívne zaregistroval 10. 11. 1980 Najvyšší súd. Získala aj právo vydávať vlastné noviny a mať svoje relácie v rozhlase a televízii.
Katolícky episkopát zaujímal pomerne zdržanlivý postoj, žiadal robotníkov, aby navyvolávali eskaláciu napätia. Na riešenie silou naliehali predovšetkým prezident ČSSR Gustáv Husák a šéf východonemeckých komunistov Erich Honecker. Podľa spomienok Wojcziech Jaruzelského v decembri 1980 boli pripravené vojská ZSSR, NDR a Československa na vstup do Poľska. Zásluhou poradcu prezidenta USA Zbigniewa Brzezinského prezident James Carter pohrozil Leonidovi Brežnevovi hospodárskymi sankciami, zvýšením vojenských výdavkov NATO a uzavretím dohody o americko-čínskej vojenskej spolupráci. Moskva musela ustúpiť a poskytnúť Poľsku vysokú hospodársku pomoc.
Nátlak na vyhlásenie štatária Na schôdzke Politického poradného výboru Varšavskej zmluvy 5. 12. 1980 v Moskve síce nepadlo rozhodnutie o invázii, komunistickí lídri s výnimkou Jánosa Kádára a Nicolae Ceauşesca sa však naďalej vyhrážali okupáciou. Na prelome rokov 1980 a 1981 sa zdalo, že sa nebezpečie konfrontácie zažehnalo. Vo februári 1981 sa stal novým premiérom dovtedajší minister obrany, generál Jaruzelski. Jeho výzva na 90-dňové štrajkové prímerie mala pozitívny ohlas. Na XXVI. zjazde KSSZ však Brežnev predložil poľským predstaviteľom nové ultimátum, naliehal na vyhlásenie výnimočného stavu.
Polícia v marci 1981 mimoriadne brutálne potlačila roľnícku demonštráciu v Bydgošti, na čo Solidarita reagovala výstražným celoštátnym a pohrozila generálnym štrajkom. Obavy zo sovietskej intervencie však nakoniec viedli k tomu, že v Solidarite zvíťazil umiernený prúd okolo Wałęsu a ku generálnemu štrajku nedošlo. V apríli 1981 Moskva zvolila taktiku poskytnúť politickú podporu Jaruzelskému a Kaniovi, pretože "zdravé jadro" v PZRS nemalo podporu obyvateľstva. Hrozbou intervencie ich mali donútiť vyriešiť krízu vlastnou vojenskou silou. Tejto línii sa podriadil tón oficiálnej propagandy vo východnom bloku.
Na mimoriadnom IX. zjazde PZRS v júli 1981 sa síce do nového ústredného výboru dostalo 36 členov Solidarity, najvýznamnejší reformátori sa však vo vedení neocitli. Prehlboval sa hospodársky rozvrat a nedostatok všetkého tovaru, na čo obyvateľstvo reagovalo ďalšími štrajkami a nákupnou horúčkou. Autorita Wałęsovho umierneného krídla Solidarity od leta 1981 klesala, hoci nedošlo k úplnému triumfu radikálov. Zjazd Solidarity v septembri 1981 prijal Posolstvo pracujúcim východnej Európy, aby nasledovali poľský príklad.
Jaruzelského nástup Dialóg medzi Solidaritou a PZRS už nebol možný. V polovici októbra 1981 padol Kania, šéfom strany sa stal Jaruzelski. Postupne klesal aj radikalizmus v spoločnosti, vo verejnosti sa objavili volania po nastolení "poriadku". Moc testovala nálady verejnosti ojedinelými násilnými zásahmi proti štrajkujúcim. Medzi lídrami Solidarity však získali hlavné slovo radikáli, t. j. mladí a vzdelaní ľudia, požadujúci okamžité povalenie režimu. Nátlak stupňovala aj Moskva. Otvorenou otázkou zostáva úloha W. Jaruzelského. Niet pochýb, že aj on sám mal záujem na potlačení opozície. Oficiálne dokumenty brežnevovského politbyra síce tvrdia, že vedenie KSSZ sa začalo vnútorne zmierovať s myšlienkou vypadnutia Poľska zo sovietskeho bloku, ale na rokovaniach s Poliakmi naďalej rezonovala hrozba tzv. československého riešenia. O úvahách sovietskeho vedenia rezignovať na Poľsko Jaruzelski nevedel. Na druhej strane podobné nálady panovali v Kremli istý čas i pred druhou intervenciou v Maďarsku v roku 1956, pričom Poľsko ležalo na najkratšej spojnici medzi ZSSR a základňami v NDR. No Jaruzelski v každom prípade, vedome alebo nevedome, splnil Brežnevovo želanie a potlačil "kontrarevolúciu" domácimi silami.
V noci z 12. na 13. 12. 1981 v krajine vyhlásil vojnový stav, do ulíc vyšli tanky. Jaruzelski v emotívne ladenom prejave nehovoril o záchrane socializmu, ani raz nespomenul PZRS, ale apeloval na vlastenecké city občanov. Vojenský zásah už neznamenal víťazstvo komunizmu. Pôvodný politický systém sa v Poľsku nepodarilo obnoviť, opozícia zostala súčasťou verejného života. Revolta Solidarity znamenala revoltu pracujúcich proti nedemokratickému a oligarchickému režimu. Ten vyžadoval už len poslušnosť, no musel vziať na vedomie, že nie je schopný udržať si ideologický monopol. Disent získal vplyv na široké vrstvy obyvateľstva. Jaruzelski si to uvedomoval, preto sa v roku 1989 Poľsko stalo prvým štátom sovietskeho bloku, kde sa začali rokovania za "okrúhlym stolom", ktoré za érou komunizmu urobili definitívnu bodku.
Autor (1970) je historik a politológ
