Osud vojaka
Mnoho významných ľudí si za svojho života písalo denník. Našťastie pre slovenskú históriu patril medzi nich aj Rudolf Viest, ktorý ako jeden z nemnohých našich dôstojníkov urobil kariéru už v predvojnovej Československej republike.
Generálska hodnosť ho predurčovala k úspešnej kariére aj v radoch Slovenskej armády po vynútenom rozpade predmníchovskej republiky. Nestalo sa tak. Ľudáci až pridobre poznali vzťah R. Viesta k demokracii. On zase nebol ochotný kolaborovať s domácim režimom a už vôbec nie s jeho nacistickým spojencom. Emigrácia bola pre neho nechceným, ale jediným možným riešením.
Zostali na Slovensku Protifašistická činnosť sa stal pre Viesta samozrejmým vyústením jeho životnej cesty. V čase, keď sa pripravovalo Slovenské národné povstanie, bol pre zahraničný odboj tým správnym mužom. Po vyhlásení povstania sa z Londýna cez Moskvu dostal na povstalecké územie a prebral velenie 1. Československej armády na Slovensku.
Ani on, ani generál Ján Golian však nemali dostatok vojenských síl zastaviť októbrovú ofenzívu nacistických jednotiek. Po páde Banskej Bystrice mohli odletieť zo Slovenska. Rozhodli sa však zostať a to napriek tomu, že vedeli o svojej minimálnej šanci na prežitie a že Viestov zdravotný stav neumožňoval generálovi dlhodobý pobyt v partizánskych podmienkach vedenia boja.
Nacisti samozrejme v prvých dňoch po obsadení povstaleckého územia sústredili všetky sily na dolapenie obidvoch generálov. Ich úsilie sa zvyšovalo aj neustálym tlakom ríšskeho protektora K. H. Franka, ktorý považoval zajatie generálov za prioritnú úlohu. Nacistom sa to nakoniec podarilo 3. novembra 1944. Obaja generáli sa podľa dochovaných nemeckých zdrojov v zajatí a pri vypočúvaní chovali dôstojne a prísne vojensky. Ich osud na konci vojny je nejasný. S veľkou pravdepodobnosťou zahynuli v niektorom z nemeckých zajateckých táborov. Objavili sa však aj nepotvrdené správy o ich internovaní v bývalom Sovietskom zväze. Hádam sa raz ktosi dopátra pravdy o ich konečnom osude a objaví aj piaty zošit poznámok generála Viesta, pretože predpokladám, že si ich písal i po príchode do Moskvy a na Slovensko. Tento zošit z obdobia Povstania by sa stal veľmi cenným historickým materiálom. Kto vie, ktorý nemecký, či ruský archív ho skrýva. Môžu to však byť aj archívy iných krajín alebo súkromná osoba. To sme však už v rovine úvah a dohadov. Otvorme teraz stránky štvrtého zošita.
Zápisky ohraničujú dva dátumy Akoby príznačne 29. august 1943 a 17. august 1944: "Začínam štvrtý zošit svojich poznámok a súčasne končím štvrtý rok po odchode z domova." Dve štvorky akoby predznamenávali generálov osud. Ďalšie riadky písal R. Viest so zjavným uspokojením: "Keď porovnávam situáciu pred rokom a teraz, rozdiel je tak nápadný, že netreba ani podrobnejšieho rozboru, aby to bolo očividné. Nemci sú všade v obrane, napríklad v letectve ani len k protiútoku sa alebo nezmôžu, alebo nevedia odhodlať. Ich pozemná armáda je, pravda, ešte v poriadku, ale ani jej sily už asi nestačia, aby predviedli ofenzívu vo väčšom meradle." Nevyhýba sa však ani kritike spojencov: "Fašizmus v Taliansku bol síce zlomený, ale Taliansko je ešte stále štátom bojujúcim po boku Nemecka. Nemôžem sa zbaviť dojmu, že energickejší postup spojencov hneď po páde Mussoliniho bolo by bývalo možno docieliť jeho kapituláciu." Samozrejme, Viest si všímal a hodnotil najmä situáciu na frontoch.
Dostatočne sa však zaujímal aj o politickú situáciu: "Včera bolo oznámené, že bulharský cár Boris zomrel. Iba nedávno sa písalo o tom, že pôjde, alebo že už je u Hitlera. Chorý rozhodne nebol. Preto jeho smrť je záhadná. Oficiálne sa síce píše o angíne pectoris, ale z neutrálnych štátov presakujú správy, že bol postrelený, a to buď priamo Hitlerom alebo vôbec Nemcami. V Nemecku samotnom je významné, že všetka vnútorná moc prešla na Himmlera, ktorý sa stal ministrom vnútra. Ako šéf Gestapa mal už ohromnú moc, ale zdá sa, že aj to sa ukazovalo už málo, a preto mu dali do rúk tiež istý administratívny aparát. Ako vidno, bombardovanie veľkých miest láme už aj nemeckú morálku."
Toľko teda úryvky z prvého zápisu vo štvrtom zošite Viestových spomienok. Určite si aj sám čitateľ urobí predstavu o bohatstve informácií v tomto denníku, ich rôznorodosti ako i osobných názoroch slovenského generála na vývoj v druhej svetovej vojne.
O situácii v južnej Európe V nasledujúcich dňoch rezonuje v zápiskoch správa o kapitulácii Talianska. Viest bol týmto vývojom očividne potešený a prognózoval: "V prvom rade spojenci budú musieť obsadiť celú alebo aspoň väčšiu časť Talianska, zhromaždiť tam značnú armádu, vybudovať základne ako pre materiál, tak i letecké. Potom prípadne aj počas týchto príprav začať s akciou na Balkáne, kde si myslím, že by Nemci mohli udržať s veľkými silami obsadené Grécko, hlavne jeho južnú časť. Predpokladám, že spojenci sa vylodia niekde v Grécku alebo Albánsku. A tak je možné, že do zimy spojenci budú v celom Taliansku vrátane severného a tiež na Balkáne, aspoň v jeho južnej časti. To by potom skutočne znamenalo vytvorenie druhého frontu v južnej Európe."
Viest si však zároveň uvedomoval možné komplikácie a usiloval sa o triezvy postoj: "Obsadenie Talianska, pravda, nebude hladké, lebo nemecké vojská, ktoré sa v Taliansku odhadujú na 15 - 20 divízií, iste budú klásť odpor." Ako vieme z histórie, i na jeho ďalší predpoklad si bolo potrebné ešte rok počkať: "Kapitulácia Talianska bude iste mať značný ohlas aj v iných krajinách, hlavne v Bulharsku a Maďarsku, ktoré sa iste budú snažiť vytiahnuť sa z vojny."
Privítal sovietsku ofenzívu Viac ako postup pri obsadzovaní Talianska Viest vítal sovietsku ofenzívu, ktorá dosahovala výrazné úspechy a s potešením písal o účasti našich jednotiek na východnom fronte: "Ruská armáda dobyla dnes Kyjev. Dnes večer to bolo oznámené rozhlasom. Stalin vydal zvláštny rozkaz, v ktorom uviedol jednotky, ktoré sa zúčastnili tohto víťazstva. Medzi nimi je tiež uvedená naša brigáda, ktorá bola vyznamenaná radom Suvorova II. triedy... Dobytie Kyjeva je ohromný úspech, ktorý môže mať a iste aj bude mať veľké taktické a strategické dôsledky... Nepočítajúc ani úspech morálny." V zápise zo 6. novembra 1943 sa vracia krátko k situácii na Apeninskom polostrove: "Aj v Taliansku spojenecké vojská postupujú. Pomaly síce, ale predsa."
Na konci roka 1943, 30. decembra, si generál zapísal: "Nová ruská ofenzíva západne od Kyjeva sa rozvíja utešene... Berlín bol zase silne bombardovaný včera večer. Dostal opäť 2000 ton bômb. Za posledných šesť mesiacov bolo tam hodených už 12 000 ton. Prezident Beneš bol predvčerom v Teheráne ako hosť perzského šacha."
Optimisticky začína aj nasledujúci rok: "Pred rokom som konštatoval, že rok 1943 sme začínali za nezrovnateľne lepších pomerov ako predošlé a že bude lepším a pripúšťal som možnosť víťazstva. Až na to posledné predvídanie sa plne splnilo. A na tomto predpoklade teraz všeobecne prevláda nielen nádej, ale i presvedčenie, že začíname posledný rok vojny v Európe, že rok 1944 prinesie víťazstvo nad Nemeckom. Dajže, Bože, aby tomu tak bolo!" Už 5. januára so zjavnou hrdosťou v denníku zaznamenáva: "Včera Moskva oznámila, že po štvordenných bojoch Červená armáda oslobodila Bielu Cerkev. Pri tom sa zvlášť vyznamenala naša brigáda, ktorá bola navrhnutá na vyznamenanie radom Bohdana Chmelnického I. triedy."
O republike po vojne V denníku nájdeme mnoho zaujímavých zápisov o situácii na Slovensku. K týmto generálovým postrehom netreba nič dodávať, a preto sme niekoľko z nich vybrali a uvádzame ich v časovom slede bez komentára:
15. septembra 1943: "Tzv. Šrobárova skupina (Šrobár, Zaťko, Houdek, Botto, Karvaš) poslala prezidentovi odkaz, v ktorom sa zaoberajú otázkou, aké opatrenia budú potrebné, aby prechod Slovenska do ČSR bol hladký, lepšie povedané ako to previesť. Predpokladajú, že by to hádam odhlasoval snem, alebo že by Sokol zosadil prezidenta Tisa, vládu a rozpustil snem, že by bolo zvolané ústavodarné zhromaždenie (slovenské) a ustanovená dočasná vláda, ktoré by účinkovali, kým nebude ústrednej vlády a parlamentu. Žiadajú prezidenta o súhlas s týmto postupom. Z odkazu je zrejmé, že to nie je po rokovaní s inými skupinami. Prezident nás žiadal, aby sme sa k tomu vyjadrili, ako aj k odpovedi, ktorú chce poslať. Dnes sme sa zišli u Slávika a jednomyseľne sme súhlasili, že by to bol nemožný postup, ktorý by nám mohol škodiť, lebo by akosi uznával samostatnosť Slovenska, čím by sa úplne zvrátila argumentácia, na ktorej je bazírované celé naše medzinárodné postavenie. Práve tak by sa potom mohli skončiť aj naše hraničné požiadavky. Prezident vo svojej odpovedi toto naše stanovisko rozvádza a hovorí, že treba, aby sa moci ujal národný výbor, a nie vláda práve tak, ako to má byť v Čechách. Tento výbor by potom vládol v zastúpení československej vlády až do jej návratu, respektíve do utvorenia novej vlády už doma. Zdôrazňovali sme nevyhnutnosť, aby sa tak v národných otázkach vždy napred dohodli so všetkými skupinami. Žiadali sme, aby nám odkaz bol daný v opise na vedomie a vyslovili sme sa, že bude vec treba prerokovať vo vláde."
Prvé medzinárodné zmluvy 5. novembra 1943: "Dnes sme prerokovali vo vláde uzavretie zmluvy so Sovietskym zväzom. Text zmluvy je úplne dohodnutý. Zmluva má za vzor anglo-sovietsku zmluvu. Naša ale bazíruje na zmluve, ktorú sme mali od 35. roku odvolávajúc sa na ňu, čím sa tiež dáva najavo naša nepretržitá existencia. Dohoda sa uzatvára na 20 rokov a jej cieľom je zamedzenie nemeckého Drang nach Osten. Završuje sa nezávislosť a zvrchovanosť, nezasahovanie do vnútorných záležitostí. Obsahuje dodatočný protokol, v ktorom zmluvné strany vyslovujú ochotu uzavrieť podobnú dohodu aj s iným susedným štátom (ČSR alebo ZSSR), ktorý je obeťou nemeckej agresie. Je tým jasne myslené Poľsko...
...Je naším pevným presvedčením, že táto zmluva bude jednak znamenať zaistenie našej bezpečnosti, ale bude tiež slúžiť záujmom Európy, lebo je dôkazom mierumilovnosti a ochoty k spolupráci Sovietskeho zväzu. A poslúži tiež ZSSR, ktorý takto dáva najavo, že bude rešpektovať slobodu iných aj menších štátov. Vzrastá tiež náš význam, lebo sme predbežne prvým štátom (menším), ktorý bude mať už pred koncom vojny spojenecký pomer so Sovietskym zväzom.
Samozrejme, že sme vo vláde jednomyseľne zmluvu uvítali a vyslovili sme vďaku prezidentovi a ministrovi zahraničia, ktorí priviedli rokovanie k tak dobrému koncu. Prezident má v najbližších dňoch odísť do Moskvy.
Včera sme mali schôdzku u prezidenta, kde sme hlavne vzhľadom na jeho cestu hovorili o prípravách pre domov. Je veľmi optimistický, hádam to až preháňa. Vyslovil presvedčenie, že sa vojna najneskôr do apríla skončí a za veľmi možné považuje, že to bude o mnoho skôr. Preto žiadal všetko urýchliť, aby sme neboli prekvapení udalosťami."
13. decembra 1943: "Včera bola v Moskve podpísaná naša zmluva so Sovietskym zväzom... Takto sa konečne skončilo dlhé rokovanie, ktorému sa kládli z mnohých strán stále prekážky. Jej význam sa pre nás ani nedá dosť oceniť, lebo veď nielenže týmto spôsobom sme prvým štátom, ktorý sa s Ruskom dostáva do priateľského a spojeneckého pomeru, ale znamená tiež zaistenie našej bezpečnosti a samostatnosti aj v budúcnosti."
Posledné slová 11. januára 1944: Viest sa vracia k stanoviskám k zmluve so ZSSR a v jednom z bodov sa dotýka aj chúlostivej otázky: "Potrestanie vinníkov. Na Slovensko hľadia veľmi nepriaznivo. Stalin sa vyjadroval veľmi ostro. Predpokladajú, že to dáme do poriadku a vyčistíme od fašizmu, ako to oni označujú." 1
7. augusta 1944: "Dnes nám bolo oznámené, že môžeme očakávať náš odchod behom budúceho víkendu. Dnes som si všetko zabalil a čakám."
To sú zároveň posledné slová, ktoré generál Rudolf Viest zapísal do svojho denníka, štvrtého v poradí. Záznamy sa skončili na 127. strane útleho záznamníka. V súčasnosti sa všetky štyri zošity spracovávajú v Múzeu SNP v Banskej Bystrici, tak aby boli prístupné aj dnešnému čitateľovi, ktorý nepozná dôverne všetky historické reálie. Milovníci memoárovej literatúry ako i literatúry faktu určite uvítajú informáciu, že v budúcom roku by sa mali dostať do tlače.
Autor (1957) je historik
