Lúče z popola
Sú rozličné púšte: piesočné, ľadové či kamenné. Po zvrhnutí atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki sa tieto mestá zmenili na atómovú púšť. Lenže život je nezdolný a na každej púšti existuje život.
Žurnalisti majú zásadu, že slnko si môže dovoliť nevyjsť, ale noviny nie. Podľa svedectva hirošimského periodika Čúgoku šimbun na okrajoch atómovej púšte začal život pulzovať neuveriteľne skoro. Odporovalo to síce zdravému rozumu, no desaťtisíce ľudí nechceli opustiť svoje mesto. Dôkazom neochvejnej vôle k životu boli aj miestne noviny.
Noviny tri dni po katastrofe Už tri dni po katastrofe, 9. augusta, tlač doručili miestnym predplatiteľom, ktorých sa podarilo nájsť. Boli to však vidiecke vydania najvýznamnejších japonských novín Asahi a Mainiči, ktoré do Hirošimy dopravili zo susedných miest podľa dohody o vzájomnej pomoci medzi redakciami v prípade katastrofy a mali hlavičku Čúgoku šimbun. Lenže redaktori miestnych novín, ktorých budova zhorela, sa usilovali, aby ich list čo najskôr vyšiel. Prvý pokus o ich vydanie zlyhal. Novinári síce našli malú fungujúcu tlačiareň a neveľkú zásobu papiera, no veliteľ vojsk provincie generálmajor Macamura zakázal vydávať noviny, pretože nemohol zabezpečiť zodpovedajúcu cenzúru.
Štyria redaktori Čúgoku šimbun sa na dvanásť dní zmenili takpovediac na hlásnikov. Z nákladného auta hlásili najdôležitejšie správy a oznámenia. V dedine Nukušina sa však podarilo nájsť obrovskú rotačku. Už 31. augusta 1945 začali noviny v Čúgoku šimbun znova pravidelne vychádzať a 4. septembra xoznámili, že sa končí núdzové zásobovanie potravinami zadarmo a že sa zriadilo 24 zásobovacích stredísk. O tri dni noviny oznámili, že v obvode mesta žije 130 tisíc ľudí (pred atómovým bombardovaním ich bolo 390 tisíc, vrátane vojakov a utečencov). Desiateho septembra oznámili, že sa čiastočne obnovuje dodávka elektriny. Tri dni nato uverejnili oznámenie, že mestská správa prideľuje občanom, ktorí prišli o strechu nad hlavou, zadarmo stavebný materiál. Išlo o drevo z mestského lesa. Začali sa rýchlo stavať provizórne drevené baraky.
Osudy japonskej obdoby Rómov V Japonsku existuje osobitná kasta buraku, ktorej príslušníkov prezývali eta (doslovne preložené špina). Príslušníci tejto kasty žili v najväčšom počte najmä v Hirošime, ktorá bola po stáročia považovaná za centrum japonského budhizmu. Kasta buraku vykonávala také činnosti, ktoré budhisti považovali za nečisté. Jej príslušníci boli mäsiarmi, garbiarmi, odstraňovali a zužitkovávali odpadky. Budhisti sa natoľko štítili týchto nešťastníkov, že dokonca vyslovenie ich mena sa považovalo za rituálne znečistenie, takže namiesto vyslovenia ich mena sa dvíhali štyri prsty, čo malo naznačiť, že príslušníci kasty sú vlastne štvornožci, zvieratá.
Bola v tom akási paradoxná historická spravodlivosť, že príslušníkov tejto kasty postihlo atómové bombardovanie menej než iných obyvateľov. Pretože museli bývať čo najďalej od stredu mesta, teraz sa stali "privilegovanými", pretože im zväčša ostala strecha nad hlavou. Určitý čas sa zdalo, že padli predsudky...
Revolúcia "meidži", ktorá sa v roku 1861 začala s modernizáciou Japonska, príslušníkov kasty buraku formálne zrovnoprávnila s ostatnými Japoncami, no predsudky ostávali. Teraz po výbuchu atómovej bomby nachádzali tí, čo prišli o domov, útočisko prístrešie v getách eta a naopa,k mnohí buraku sa teraz odvažovali ísť do spustošeného a ešte v chaotickom stave sa nachádzajúceho centra mesta. Lenže, ako sa život v Hirošime začal normalizovať, tak okolo buraku znova vyrastalo opovrhnutie. Najskôr sa zdalo, že atómová bomba urobila aspoň niečo dobré, že spálila staré predsudky, lenže týmto múrom iba dočasne otriasla.
Utajovaná choroba Výbuch atómovej vojny sa po japonsky povie pikadan (doslovne preložené žiariaci stĺp). Veľa ľudí, čo pikadan prežilo bez zranenia, alebo len so škrabancami, si muselo niekedy okolo 20. augusta ľahnúť a väčšina z nich zomrela. Dnes už každý vie, že išlo o chorobu z ožiarenia.
Dr. Seiši Óhaši spolu s atómovým fyzikom Jošio Nišinom na príkaz ministerstva vojny prileteli do Hirošimy už 8. augusta 1945 a 21. augusta podali svojim nadriadeným správu o chorobe, ktorú práve diagnostikovali. Lenže hoci Japonsko kapitulovalo už 15. augusta a formálne bolo po vojne, japonskí "lampasáci" správu vyhlásili za prísne tajnú.
Malo to katastrofálne dôsledky. Hirošimskí lekári, ktorí o povahe choroby neboli informovaní, liečili chorých úplne nesprávne. Mysleli si, že ide o dyzentériu. Spočiatku o povahe choroby Japoncov neinformovali ani americké okupačné úrady...
Osud krásnej Midori Rozhodujúcu, hoci pasívnu úlohu, zohrala pri objasnení povahy tejto choroby jedna z najobľúbenejších a najkrajších japonských herečiek Midori Nakaová, ktorá sa preslávila najmä hlavnou úlohou v Dáme s kaméliami. Stala sa hviezdou divadla Čerešňové kvety, ktoré od júna 1945 hosťovalo v Hirošime. V čase výbuchu ich ubytovali iba 700 metrov od epicentra. Trinásť zo 17 hercov hneď po výbuchu zahynulo. Nažive ostali iba štyria, medzi nimi slečna Nakaová. Pretože bola prominentnou osobnosťou, splnili jej želanie a dopravili ju urýchlene do Tokia. A tam zasa, pretože bola slávna, ju ošetrovali tí najlepší lekári. Medzi nimi Masao Cuzuki, najchýrnejší japonský odborník na chorobu z ožiarenia. Už vyše 20 rokov študoval vplyv röntgenového žiarenia na živé organizmy. V univerzitnej nemocnici v Tokiu robili všetko, aby krásnu herečku zachránili. Z jej krásy však už neostalo nič. 17. augusta jej začali vypadávať vlasy, 21. augusta jej vystúpila teplota na 41 °C a nasledujúci deň sa na jej tele zjavili lilavé škvrny. O deň neskôr Midori tvrdila, že sa cíti lepšie, ale o chvíľu na to zomrela. Na hlave mala už iba niekoľko vlasov, keď ju dvíhali z nemocničného lôžka, vypadli aj tie a pomaly sa znášali k zemi...
Ukrivdené Nagasaki Nukleárnu bombu na Nagasaki Američania vlastne zhodili omylom. Druhým mestom predurčeným k atómovej skaze bola Kokura, ale v onen osudný deň sa nad ňou zatiahli mraky. Vojenská tajná služba USA sa však dopustila niekoľkých osudových chýb. Každý, kto pozná, čo len povrchne japonské dejiny, vie, že Nagasaki bolo akýmsi oknom, cez ktoré sa Japonsko kontaktovalo so svetom. Zároveň sa stalo centrom japonských kresťanov, napriek viacerým prenasledovaniam v meste žilo veľa Japoncov, ktorí boli tajnými vyznavačmi kresťanstva. Navyše v Nagasaki zriadili zajatecký tábor, kde boli predovšetkým Angličania. Obeťou americkej atómovej bomby sa stali teda aj spojeneckí vojaci.
Obyvatelia Nagasaki cítili ako krivdu, že pre svet bola obeťou atómových zbraní iba Hirošima a Nagasaki sa spomínalo oveľa zriedkavejšie. Napriek tomuto pocitu krivdy sa obyvatelia Nagasaki zhodujú s obyvateľmi Hirošimy v tom, že mená ich miest by mali naveky ostať varovným mementom...
