Mútnosť stojatých vôd
Čím nás prekvapila či upútala predchádzajúca divadelná sezóna? Vari len konštatovaním, že napriek znižovaniu finančných transferov zo strany štátu počet premiér neklesol, práve naopak, v porovnaní so sezónou 1998/1999 narástol. Prevládla šedivosť priemeru s cieľom žiť a prežiť.
A možno je to tak aj správne. Pri problémoch, ktoré prežíva zdravotníctvo, školstvo a veda, prečo práve divadlo by malo patriť k tým preferovaným - ekonomicky i spoločensky? Slovenská spoločnosť osobitným zákonom už aj tak povýšila jedno divadlo nad ostatné - Slovenské národné. Slovenské hej, veď Činohra SND hrá po slovensky (na rozdiel od divadelnej skupiny Východočeského divadla, ktoré sa v roku 1920 stalo základom SND). Ale keď si najmä pri mladších členoch tohto súboru odmyslíme typickú bratislavskú intonáciu reči, patrí sa priznať, že spolu s martinskými hercami tu jazyk slovenský predsa len najkrajšie znie.
A či národné? To nech posúdia obyvatelia Slovenska aj podľa toho, kedy naposledy videli inscenácie Činohry SND na javiskách mimo hlavného mesta. Všeličo sa pri 80. výročí SND povravelo, na niektorých členov si autori scenára ani len nespomenuli, keď hovorili o svojom utlačovaní a bolo by veru načim, keby sa čo i len slovkom zmienili napríklad o Gustávovi Valachovi. Ale taký je svet, pamäť a dokumenty sú vari len prekážkou.
Činohra SND pripravila na dvoch scénach šesť titulov. Tri na javisku Divadla P. O. Hviezdoslava (Schillerova Mária Stuartová, Cena Arthura Millera, Shakespearova Búrka) a tri na Malej scéne SND (Ionescove Stoličky, Ale, ale, pani plukovníková Bengta Ahlforsa a Palárikovo Inkognito). Samí veľkí autori, ale inscenátori slávu priniesli len Ionescovi. Obaja protagonisti Stoličiek - Emília Vášáryová a Emil Horváth tu prekročili svoj štandardný tieň. Ich duo je plné harmónie, ich klaunské videnie seba samých, a tým aj druhých v réžii Ľubomíra Vajdičku prináša plnosť vnútorného sveta človeka, ktorý svojím konaním navodzuje smiech, smútok, nehu, spolucítenie. Po tejto vynikajúcej inscenácii sa do konca sezóny na Malej scéne bez čitateľných ambícií vyťahovali už len staré osvedčené komediálne prostriedky.
Divadlo P. O. Hviezdoslava sa pri premiérach zahalilo do vysokého umenia vznešenej nudy, hodnej osemdesiatročného divadelného barda, popretkávanej viac či menej úspešnými ekvilibristickými hrami slov, situácií (Mária Stuartová), opisnosťou v scénografii a mizanscénach (Cena), ktorá vyvrcholila pozitívnou ukážkou dominantnosti scénografickej zložky (Búrka).
Naozaj stačí tak málo? Medzi zaujímavé pokusy pri hľadaní svojrázneho divadelného jazyka patrí napr. inscenácia Svety za dedinou Trnavského divadla či Čajka v Divadle A. Bagara v Nitre. Obidve sa vymykajú z priemeru a sú v pravom slova zmysle hľadačské. Lavríkove Svety za dedinou nadviazali na niť inscenácií TD, ktoré sú venované významným osobnostiam slovenského divadla a scenáre čerpajú aj zo života týchto ľudí a ich tvorby (Miroslav Válek, Laco Novomeský). Kaledoiskopické lineárne priraďovanie myšlienkových a umeleckých inšpirácií básnika a politika Novomeského spolu s expresívnymi výtvarnými (najmä kostým) a vonkajškovo štylizovanými hereckými prostriedkami vytvára čierno-biele videnie a spolu s parodizujúcim výsmechom priam navodzuje odmietavé stanovisko k mysleniu a skutkom nielen tejto osobnosti, ale v širšom zmysle k časti dobového kultúrno-spoločenského pohybu. Nitrania hrajú Čechovovu Čajku "za bránou" - v sklade kulís. Nielen v tomto netradičnom priestore nachádzame paralely medzi hrou a divadlom, ale úprava textu zmenila postavy na členov divadelnej spoločnosti, zachovávajúc mená hercov, miestami i vlastnosti, ktoré sa sčasti dopĺňajú či prekrývajú s tými z Čechova. Zápas hercov s Čechovom i sebou (ako s hercami) prináša komplikovanosť vnútorného sveta, ktorá sa niekedy odrazí aj v neúprimnom tlmočení nádejí, túžob, snov a reality.
Dramaturgická osvietenosť Z dramaturgického hľadiska je vhodné všimnúť si dve divadlá. Bratislavské Divadlo Astorka Korzo 90 a Divadlo SNP Martin. Astorka priniesla tituly, ktoré lákajú. Divadelnú hru (dramatizáciu) Vražda sekerou v svätom Peterburgu podľa románu F. M. Dostojevského, ktorú napísal český scenárista, žijúci v USA, Jan Novák a dramatizáciu novely L. Grosmana Obchod na Korze od Alty Vášovej. Obidve strihom výstupov i scén pripomínajú film. Jan Novák nekopíruje pôdorys zložitého románu, ale zameral sa na vraždu a jej vyšetrovanie, kým Vášová nielenže zachovala postupnosť príbehu Grosmanovej poviedky, ale pripísala ešte úvodnú scénu. Jan Novák, ale aj režisér Roman Polák sa vyhli zložitejším psychologickým ponorom a vzťahom, sústredili sa na obraz, herca a prácu s rekvizitou. Pri Obchode na korze napriek téme prevládajú úsmevné, láskavé situácie, akýsi dobrotivý pohľad, predurčený odpúšťať.
Martinské DSNP sa pomaly spamätáva z ekonomického marazmu, do ktorého ho priviedol bývalý intendant. Prázdnu kasu malo naplniť Palárikovo Zmierenie. Hosťujúci režisér Ján Sládeček neskĺzol do lacnej zábavy, pod jeho vedením herci vytvorili osobité komediálne postavy s úspornejším gestom. Fraškovitý obraz zosmiešňuje vari všetko - národnosť, jednotlivca, aj spoločnosť, a to nielen na strane odrodilcov, ale i národniarov. Možno aj preto tínedžerský divák túto inscenáciu prijíma s nadšením.
Ďalšie dva tituly - Brechtov Dobrý človek zo Sečuanu a ONeillova Túžba pod brestami sú lahôdkou pre tvorcov. Dobrý človek zo Sečuanu sa v interpretácii Martinčanov končí novodobým happyendom, podobne ako ďalší titul - scénické čítanie Royovej poviedky Bez Boha na svete, ktoré je zas posolstvom o dobre, viere, láske, chudobe a vnútornom bohatstve, adresovanom ľuďom dolu na zemi, ale aj posolstvom od ľudí na Zemi k tým druhým. Groteska B. Hybnera Bluff, Molnárov Frajer a rozprávka Tri prasiatka (rozpohybované, výtvarne i hudobne vtipné viacvýznamové vyrozprávanie známeho príbehu) len doplnili bohatú ponuku Martinčanov.
Lepšia chvála ako hana Popri množstve produkcií na Slovensku k tým povšimnutiahodným počinom možno zarátať napríklad snahu Stoky udržať sa nad vodou, obidve premiéry Arény (Robinson, Carmen), inscenáciu Radošinského naivného divadla Súpis dravcov či Klimáčkove Ďefčátko v GUnaGU.
Hosťovanie mimobratislavských divadiel v hlavnom meste bolo v minulej sezóne naozaj ojedinelým zjavom. Spišské divadlo sa predstavilo v Istropolise s Valovou hrou Mauzóleum. Pozitívne vyznieva snaha Spišskonovovešťanov, ktorí riešia základné umelecké problémy, pozvať zástupcov kritickej obce na internú prehliadku a následne na diskusie o ich tvorbe. Túto možnosť nevyužili napríklad Zvolenčania pri hosťovaní v Bratislave, po predstavení ktorých mohli s kritikmi diskutovať. O Veľkej rozprávke o malom princovi (Glockova hra na motívy diela A. de Saint-Exupéryho Malý princ), ale aj o staršej inscenácii dramatizácie Hrušovského prózy Muž s protézou. A veru, bolo by o čom.
Divadlá najmä pri muzikáloch neraz okúzlia známou témou (Nová scéna, Kubo) či výtvarno-svetelným čarovaním (DAB, Báthoryčka). Divák si len málokedy uvedomí plytkosť scenára, jednoduchosť až bezobsažnosť textov a hudobné motívy sa mu tiež z pamäti vytratia. Neraz zostáva len spomienka na akčnosť javiska cez scénografiu i choreografiu, na mladosť tanečníkov a ich démonický výraz (Báthoryčka). Práve Nitrania pravidelne pozývajú divadelníkov a kritickú obec na premiéry a pre Bratislavčanov zabezpečujú aj dopravu.
Je škoda, že väčšina slovenských divadelníkov pred analyticko-kritickými pohľadmi uprednostňuje reklamné články pred premiérou, prípadne nadšené informácie publicistov po nej. Po niektorých inscenáciách však nezostane naozaj nič. Nielen pre históriu, ale aj pre prítomnosť absentujú aspoň stručné teatrologické zápisy inscenácií. Finančné prostriedky by na takúto činnosť mali byť vyčlenené na pracovisku, ktoré má dokumentovať tvorbu. Grantový systém sa zatiaľ neosvedčil, veď jednotlivé komisie ŠFK Pro Slovakia a MK SR divadelným kritikom a teoretikom neudelili ani jeden grant na takéto projekty.
Hádam sa blýska na nové časy Divadiel je veľa, peňazí z roka na rok málo. Aj keď sú bežné transfery vyššie, z dôvodu vysokej inflácie je peňazí reálne menej. A vari aj preto ministerstvo kultúry pracuje na systémovej zmene, ktorej cieľom je zefektívniť a skvalitniť podobu súčasného divadelného života.
Bližšie sa o "kreovaní nových podmienok pre existenciu kultúrnych organizácií" môžeme dozvedieť z internetovej stránky www.culture. gov.sk.: Projekt ministerstva kultúry na odovzdávanie kompetencií zo štátnej správy na územnú samosprávu, konkrétne v prílohe č. 4 - Návrh modelovania nových podmienok pre existenciu kultúrnych organizácií v odvetví kultúry v rámci reformy verejnej správy.
Projekt má všeobecný charakter, najdôležitejšia informácia je však o prechode kultúrnych organizácií (teda aj divadiel) do zriaďovateľskej pôsobnosti samosprávy vyšších územných celkov (VÚC). Závisí od viacerých dôležitých legislatívnych úprav, príp. vzniku nových príslušných zákonov, napr. o neziskových organizáciách, ale predovšetkým úpravy daňových zákonov, legislatívy grantových systémov (ktorá by však mala zaručovať nielen objektivitu, ale aj odbornosť komisií, napr. posúdenie projektu z ekonomického hľadiska). Pritom plánovaný prechod na štátnu pokladnicu navodzuje viac otázok ako prehľadnosti v kanáli mám-dám-získam-dám (napr. možností korupcie úradníka rozhodujúceho o denných platbách, či rozhodovanie štátu o uvoľňovaní cudzích financií (napr. zahraničné granty).
Systémové zmeny v rovine chiméry Návrh prehľadu divadiel podľa zakladateľskej organizácie (MK SR, MK SR + VÚC, MK SR + VÚC + mesto, VÚC, resp. VÚC + mesto) je príliš všeobecný a zahmlieva budúce konkrétne riešenia. Tie väčšinou počítajú s variantom tzv. stagionov, t. j. budov, ktoré budú mať svoju vlastnú prevádzku a súbory budú angažovať na dlhšie či kratšie hosťovanie. Prevádzkové a mzdové náklady by podľa návrhu mali hradiť VÚC, resp. mesto, podobne aj mzdy, odvody za kmeňových členov súborov, ako aj naštudovanie diela, ktoré by malo dofinancovávať MK SR prostredníctvom grantového systému.
Návrh opomenúva, ako a komu sa bude zaúčtovávať príjem, akým podielom sa budú účtovať denné náklady, spojené s hosťovaním súboru a mnohé ďalšie otázky súvisiace s financovaním takéhoto kolosu, najmä však, z akých zdrojov získajú VÚC financie a kedy sa toto viaczdrojové financovanie ošetrí aj legislatívne.
V prílohe č. 5 sú zverejnené bežné transfery príspevkových organizácií v pôsobnosti krajských úradov. Tieto čísla sú zavadzajúce, pretože chýbajú ďalšie výstupy. Napríklad údaje o tom, aké percento tvorí príspevok štátu rozpísaný cez rozpočtovú kapitolu krajského úradu z celkových nákladov divadla. A aký je percentuálny podiel nákladov na umeleckú tvorbu divadla a na prevádzku. Ako názorný príklad budúcej úspory financií by pomohol výpočet modelovej situácie prevádzky takéhoto stagionu so sídlom ďalej od Bratislavy (Zvolen, Spišská Nová Ves) s rozpisom nákladov vychádzajúcich z tohtoročných cien.
Navrhovaná systémová zmena ešte nezaručuje skvalitnenie tvorby, skôr pripomína prevádzku bývalých kultúrnych domov, ktoré dnes živoria a chátrajú. Čaká to aj zrenovované budovy divadiel?
Už teraz, až na pár výnimiek, tvorba divadiel pripomína stojaté vody, ktoré sa len málokedy rozčeria, väčšiu časť roka sú mútne. A impulz na jej spriezračnenie neprichádza…
Autorka (1953) je teatrologička a pracovníčka Kabinetu divadla a filmu SAV
