(Trpký) chlieb náš každodenný
Súčasná vláda SR si už pri svojom nástupe do funkcie vytýčila ako jednu zo svojich priorít aj boj proti korupcii a nechala si dokonca vypracovať i Národný program boja proti korupcii, s ktorým sa každý môže oboznámiť na jej webovej stránke. Zdá sa mi, že to je zatiaľ v tejto oblasti - spolu s odvolaním členov vlády, FNM SR a niekoľkých riaditeľov štátnych podnikov podozrivých z korupcie a klientelizmu - vrchol jej snaženia.
Aj ostatní občania SR zrejme hodnotia úsilie vlády v boji proti korupcii a klientelizmu buď ako neúspešné, alebo dokonca ako predstierané - možno tak usudzovať napríklad na základe súčasnej dôveryhodnosti vlády a jej jednotlivých členov, alebo na základe preferencií politických strán tvoriacich vládnu koalíciu. O príčinách týchto skutočností je zbytočné písať - pozná ich každý z nás .
Štruktúra záujmových skupín V súvislosti s pôsobením záujmových skupín v politickom systéme vzniká vždy určitá miera rizika kriminalizácie ich pôsobenia, čiže nebezpečenstvo, že záujmové skupiny svojou činnosťou prekročia hranice platných zákonov. Rovnaké nebezpečenstvo však vždy hrozí i zo strany držiteľov moci. Spomedzi množstva neetických a nezákonných spôsobov činnosti záujmových skupín patria medzi najzávažnejšie a najčastejšie využívané tie spôsoby činnosti, ktoré sú označované termínmi korupcia a klientelizmus. Tieto a iné neetické a nezákonné činnosti využívajú pri presadzovaní svojich záujmov a dosahovaní cieľov nielen záujmové skupiny zločineckého charakteru, ale aj záujmové skupiny pôsobiace v súlade so zákonom, alebo aspoň niektorí ich predstavitelia a členovia. Termínom korupcia sa v sociológii najčastejšie označuje sociálna inštitúcia, čiže určitý spôsob, resp. vzor konania používaný a rozšírený v spoločnosti pri uspokojovaní potrieb a dosahovaní cieľov jednotlivcov a sociálnych skupín. Pod korupčným konaním sa rozumie také konanie verejných činiteľov (politikov, úradníkov štátnej správy a miestnej samosprávy atď.), ktorým sa nedovolene a nezákonne obohacujú prostredníctvom zneužívania právomocí, ktoré im boli zverené, ako aj také konanie ostatných občanov prichádzajúcich s verejnými činiteľmi do kontaktu súvisiaceho s vykonávaním ich úlohy verejného činiteľa, ktoré umožňuje uvedené konanie verejných činiteľov (tým, že ho vyvoláva, podnecuje, nezabraňuje mu a pod.), pričom tieto konania sledujú presadzovanie individuálnych alebo skupinových záujmov a cieľov na úkor celospoločenských, resp. verejných záujmov a cieľov.
Forma sociálnej patológie V tejto definícii korupčného konania, vychádzajúcej z jeho v súčasnosti najrozšírenejších a najuznávanejších vymedzení, sú zhrnuté najčastejšie sa vyskytujúce aspekty chápania korupcie ako konania súvisiaceho s rolou verejných činiteľov, ako deviantného a nezákonného konania, ako patologického konania, ako konania sledujúceho osobné alebo skupinové záujmy a ciele. Táto definícia tiež implicitne naznačuje, že korupčné konanie má nielen individuálnu alebo skupinovú, ale aj celospoločenskú dimenziu - je spoločenským javom, presnejšie sociálnou inštitúciou, ktorá má spoločenské zdroje, resp. príčiny, mechanizmy svojho fungovania a vývoja, a má i spoločenské dôsledky. Korupcia je zväčša považovaná za patologickú inštitúciu, typickú najmä pre spoločnosti nachádzajúce sa v stave sociálnej dezorganizácie. Najčastejšie sa vyskytujúcimi druhmi korupčného konania sú úplatkárstvo, zvýhodňovanie príbuzných a známych, zneužívanie postavenia a právomocí, poskytovanie a prijímanie provízií (napríklad za pridelenie verejných objednávok), sprenevera spravovaných verejných zdrojov atď. Pritom sa často rozlišuje tzv. malá a veľká korupcia.
Vznik etatizovanej korupcie Termínom malá, resp. drobná korupcia sa označuje korupčné konanie, ktorého sa dopúšťajú nižší verejní činitelia a radoví občania v každodennom živote a jeho najčastejšie sa vyskytujúcim druhom je úplatkárstvo, súvisiace napríklad so získavaním rôznych povolení, licencií, výpisov a pod. Termínom veľká korupcia sa označuje korupčné konanie, ktorého sa dopúšťajú vysokopostavení verejní činitelia a občania tvoriaci ekonomicky, politicky a inak najvýznamnejšiu, resp. najsilnejšiu časť spoločnosti, ako sú napríklad veľkopodnikatelia, finančníci, reprezentanti rôznych záujmových skupín, politických strán atď. Dôsledky veľkej korupcie sú spoločensky najzávažnejšie. Veľká korupcia je spravidla politickou korupciou, čiže patologickým vzorom konania uplatňovaným v politickom živote spoločnosti, ktorý spôsobuje nielen kriminalizáciu a patologizáciu politického, ale aj ostatného života spoločnosti. Sociologicky i politologicky zaujímavejšie a užitočnejšie je rozlišovanie náhodnej, spontánne regulovanej, organizovanej a systémovej korupcie (jeho autormi sú Pavol Frič a Jiří Kabele), ktoré predstavuje opis vývojových štádií procesu inštitucionalizácie, resp. prenikania korupcie do štruktúry spoločnosti. V štádiu náhodnej korupcie sú prípady korupčného konania v spoločnosti skôr výnimočné a spoločnosť ich na základe existujúcich noriem a fungujúcich mechanizmov sociálnej kontroly dokáže zvládnuť. V štádiu spontánne regulovanej korupcie sa v spoločnosti v dôsledku zlyhávania kontrolných mechanizmov korupčné konanie šíri do čoraz väčšieho počtu oblastí života spoločnosti, stáva sa prevažujúcim vzorom konania a zdrojom vzniku nových, korupčných noriem konania, ktorými sa riadi čoraz viac ľudí. V štádiu organizovanej korupcie sa "voľná súťaž" aktérov korupčných konaní v konkurenčných bojoch o zisky plynúce z tohto konania mení na organizovaný zločin odohrávajúci sa v korupčných (najmä klientských) sieťach a reťazcoch. V štádiu systémovej korupcie tieto korupčné siete splývajú so štátnymi inštitúciami a ich symbióza je taká silná, že tieto inštitúcie bez korupcie nemôžu fungovať. Takto vzniká štát založený na korupcii, štát organizujúci korupciu a fungujúci na princípe etatizovanej korupcie.
Funkcie klientských sietí Prvú skupinu faktorov vzniku korupčného konania tvorí pretrvávajúca a rastúca snaha jednotlivcov a skupín získavať pre seba čoraz viac zdrojov, snaha čoraz lepšie uspokojovať svoje potreby, obhajovať svoje záujmy a dosahovať svoje ciele, a to aj nelegálnymi a nemorálnymi spôsobmi. Druhú skupinu faktorov predstavuje spoločenské prostredie, ktoré vytvára, alebo nevytvára priaznivé podmienky, predpoklady, príležitosti, či podnety na vznik a šírenie korupčného konania a jeho postupnú inštitucionalizáciu v spoločnosti. Spomedzi charakteristík spoločenského prostredia, ovplyvňujúcich vznik a šírenie korupčného konania, sa považujú za najvýznamnejšie spoločensko-politický poriadok a z neho vyplývajúce možnosti verejných činiteľov netransparentne rozhodovať o verejných záležitostiach, miera etatizácie života spoločnosti, kvalita a efektívnosť pôsobenia systému sociálnej kontroly, vlastnosti verejných činiteľov i ostatných občanov, dominantné spoločenské hodnoty a normy týkajúce sa korupčného správania (korupčná alebo protikorupčná spoločenská atmosféra), politická kultúra a participácia členov spoločnosti. Jednou z najčastejších foriem korupcie, vyskytujúcich sa v politickom, ale i v ostatnom živote spoločnosti, je klientelizmus. Vytváranie klientských sietí je súčasťou prerastania spontánne regulovanej do organizovanej korupcie, je teda súčasťou procesu inštitucionalizácie korupcie. Klientské siete plnia v tomto procese monopolizačnú funkciu (vnášajú do korupcie netrhové princípy, čiže likvidujú konkurenčné klientské siete a tým menia konkurenčnú korupciu na monopolnú), ochrannú funkciu (zabezpečujú beztrestnosť korupčného konania účastníkov sietí), funkciu upevňovania novovytvorených korupčných noriem a ich rozširovania (napríklad zväčšovaním počtu organizovaných aktérov korupčného konania v klientských sieťach spoločnosti), ale aj kontrolnú funkciu, ktorou zabezpečujú dodržiavanie týchto noriem, eliminujú ich odporcov, minimalizujú možnosti ich porušovania, sankcionujú porušovateľov korupčných noriem atď.
Ako vzniká klientelizmus Termínom klientelizmus sa v sociológii označuje špecifický spôsob distribúcie žiadaných a nedostatkových zdrojov, ktorý vzniká a rozvíja sa najmä v tých oblastiach života spoločnosti, v ktorých z rôznych dôvodov neexistujú alebo nedominujú trhové vzťahy. Klientelizmus je spôsobom rozdeľovania týchto zdrojov len medzi jednu časť spoločnosti - totiž medzi aktérov klientelistických vzťahov. Klientelizmus sa v sociológii považuje za sociálnu inštitúciu založenú na vzťahoch medzi patrónom, resp. patrónmi a jeho klientom, resp. klientmi. Patrónmi sú osoby, alebo i skupiny, ktoré na základe svojej politickej alebo inej moci, resp. vplyvu majú možnosť rozhodovať o rozdeľovaní rôznych v spoločnosti žiadaných a nedostatkových zdrojov, napríklad rôznych tovarov a služieb, významných a výnosných funkcií a miest, povolení, poverení atď. Klientmi sú osoby, alebo i skupiny, ktoré sa u patrónov uchádzajú o získanie týchto zdrojov a ako protihodnotu im za ne poskytujú dary, pomoc, podporu, služby a podobne. Vzťahy medzi patrónmi a klientmi sú spravidla osobné, bezprostredné a neformálne. Nie sú teda zmluvne ani právne podložené, sú to vzťahy obojstrannej závislosti, nie však vzájomnej rovnosti. Sú to vzťahy recipročné, ale často asymetrické. Ich účastníci z nich obyčajne nemajú rovnaký prospech, pretože sú založené na mocenskej nerovnosti patróna a klienta.
Zachovať si privilégiá Klientelizmus je teda založený na vzťahoch, ktorých charakter je v mnohom paradoxný: sú to vzťahy založené na nerovnosti ich nositeľov, ktorým však táto nerovnosť vyhovuje a nechcú ju odstrániť. Udržiavajú ju a snažia sa nanajvýš postúpiť z roly klientov do roly patrónov, udržať si privilégiá účastníkov klientských vzťahov a zabezpečiť, aby účastníkmi týchto vzťahov bola iba malá časť spoločnosti, rozdeľujúca si na ich základe tie spoločenské zdroje, ktoré nie sú dostupné všetkým, lebo ich nemožno získať na trhu. Klientelizmus je inštitúcia regulujúca distribúciu spoločensky žiadaných a nedostatkových zdrojov, ktoré nemožno získať na trhu (nepredávajú sa a nedajú sa získať za zmluvne stanovenú a zverejniteľnú cenu), iba medzi tú časť spoločnosti, ktorá o nich rozhoduje, a medzi ich klientov. Klientelizmus, za súčasť ktorého možno považovať aj nepotizmus, kde patrón a klienti sú príbuzní, teda v spoločnosti vytvára osobitný druh sociálnej nerovnosti. Tento spôsob rozdeľovania nedostatkových zdrojov, založený na rozdelení spoločnosti na tých, ktorí sa ho zúčastňujú, a na ostatných, ktorí sú z neho vylúčení, predstavuje protiklad trhového mechanizmu s jeho prístupnosťou každému, s formálnou rovnosťou jeho účastníkov a so zmluvnými základmi výmeny tovarov a služieb. Medzi oblasti organizované na iných ako trhových princípoch patrí najmä oblasť politického života spoločnosti, ale i verejná správa, zdravotníctvo, školstvo, armáda atď.
Klientelizmus je rozšírený najmä v politickom živote, ale často sa vyskytuje aj v iných oblastiach života spoločnosti - najmä v tých, do fungovania ktorých zasahuje štát, štátna moc, presnejšie jej predstavitelia, čiže držitelia politickej moci v štáte a štátna administratíva. Niektorí autori, napríklad Jan Keller, pokladajú štát za "generalizovaného patróna", ktorého "maklérmi" sú najmä držitelia politickej moci, záujmové skupiny stojace v ich pozadí a štátna byrokracia. Usudzujú, že politický klientelizmus je možný len vďaka existencii moderného štátu. Politický klientelizmus je teda spôsob distribúcie zdrojov založený na politickej moci alebo politickom vplyve patróna (politika, verejného činiteľa, "šedej eminencie", ale i politickej strany, či záujmovej skupiny), využíva štát, štátnu moc a štátnu administratívu, pričom jeho klienti a rozdeľované zdroje môžu, ale nemusia patriť do politickej oblasti života spoločnosti. O distribúcii zdrojov sa však rozhoduje politicky. Viacerí autori konštatujú, že v súčasnom politickom klientelizme klesá význam emocionálnych vzťahov vďačnosti, vernosti a úcty, typických pre tradičný klientelizmus, a vzrastá význam reciprocity, pričom sú možné aj výmeny funkcií patróna a klienta v závislosti od meniacich sa okolností a vývoja politickej situácie.
Určenie smeru vývoja Mnohé sociologické a politologické komparatívne výskumy rôzne vyspelých spoločností Európy, Ázie a Ameriky ukázali, že jedným z rozhodujúcich faktorov determinujúcich smer a tempo vývoja spoločností je práve typ vzťahov, ktoré dominujú v politickej, ekonomickej i v ďalších oblastiach života spoločností. Prevaha klientelistických vzťahov, ako aj dominancia iných druhov sociálnych sietí v živote spoločnosti, spravidla spôsobuje stagnáciu a úpadok spoločností. Naopak, dominancia trhových vzťahov umožňujúcich slobodnú účasť všetkých a férovú súťaž formálne rovných subjektov, umožňuje progresívny rozvoj spoločností. Často uvádzaným príkladom potvrdzujúcim platnosť tohto záveru i v rámci jedného štátu je odlišný vývoj severnej a južnej časti Talianska. Niektoré záujmové skupiny využívajú vo svojej činnosti pri presadzovaní svojich záujmov a cieľov dokonca aj rôzne podoby násilia či hrozby násilím, ako sú únosy, atentáty, vydieranie a pod. Takéto spôsoby činnosti záujmových skupín, spolu s korupciou a klientelizmom, môžu viesť - ak ich štát alebo spoločnosť nedokážu včas odhaliť a odstrániť, či minimalizovať - ku kriminalizácii politického života a v konečnom dôsledku aj k ohrozeniu, alebo i odstráneniu demokratického politického systému a k jeho nahradeniu iným. Aj záujmové skupiny, rovnako ako politické strany, môžu teda v niektorých prípadoch znamenať ohrozenie demokracie.
Autor (1955) je docentom, prednáša na Katedre sociológie FiFUK, Bratislava
