Keď aj deti museli bojovať
Ako chlapčiska ma koncom 2. svetovej vojny upútal plagát, na ktorom bol chlapec, skoro ešte dieťa, v uniforme a plakal. Táto fotografia preletela svetom. Prešli roky. Už ako redaktor som sa opäť stretol s týmto plačúcim vojakom vo svojich výstrižkoch o vojne.
Kto to bol? Zaumienil som si, že urobím všetko, aby som sa stretol s týmto vojakom-dieťaťom, ak vôbec ešte žije. Požiadal som generála Hoppeho, vtedajšieho veliteľa Berlína v bývalej Nemeckej demokratickej republike, či by nevedel poskytnúť bližšie informácie o plačúcom vojakovi. Generál to vybavil vojensky. Povedal mi: "Vtedy, na konci vojny, plakali tisíce nemeckých vojakov." Neúspech v pátraní ma neodradil. Obrátil som sa na redakciu časopisu Zeit im Bild. Vďaka redaktorovi tohto týždenníka Gerhardtovi Fischerovi som získal meno i adresu spomínaného vojaka. A tak sme sa stretli.
Nevšedný príbeh H. G. Henkeho Bolo to už na sklonku vojny. Pád hitlerovského Nemecka nemohla odvrátiť ani vidina tajných zbraní, ktoré ohlasovala nacistická propaganda, ani "všemohúci" vodca, ani narýchlo zmobilizované rezervy starcov a detí v uniformách vojakov, známe pod názvom Volksturm. Plačúci vojak zo snímky mal 16 rokov. Otec mu zomrel hneď na začiatku vojny, matka pred jej skončením. Starší i mladší brat boli zranení a neskôr nezvestní. V Nemecku bolo vtedy veľa takýchto prípadov. Čo s takýmito odrastenými deťmi?
Úrady rozhodli, že Hansa, ako sa volal, dajú do armády. Stalo sa. Chlapca, vlastne ešte bojazlivé dieťa, zaradili medzi ostrieľaných frontových vojakov. Bol tichý, skôr premýšľavý typ. Prostredie, do ktorého sa dostal, mu duševné hodnoty nerozširovalo, skôr naopak. Hrubí chlapi sa ustavične bavili o vojne, násilnostiach, spomínali historky, vraždy a toto všetko korenili alkoholom. Vojna bola už vtedy prehraná - to vedel každý z nich. Blížiacej sa Sovietskej armády sa všetci báli. Preto ich museli dôstojníci neraz hnať dopredu pištoľami v ruke. A tak nečudo, že sa Hansova jednotka pri prvom bojovom styku so sovietskou armádou rozpadla. Niektorí padli do zajatia, druhí preoblečení do civilných šiat utiekli nevedno kam, iní spáchali dokonca samovraždu.
Nárek v tanku Osamotený Hans ostal bezradný s jedným dôstojníkom, poddôstojníkom a vojakom na šírom poli, kde neustále zlovestne svišťali guľky, z diaľky sa ozývalo hromobitie ťažkých kanónov, neďaleko nich burácali motory sovietskych tankov. Ich siluety sa nezadržateľne blížili ku skupinke trasúcich sa vojakov. Ostrieľaný dôstojník sa hodil do akéhosi krátera a za ním nasledoval aj poddôstojník. Vojak začal splašene pobehovať ako šialený a nevedno, aký osud ho stihol. Hans už nemohol urobiť nič. Nedalo sa utiecť, ale keby sa aj dalo, nedovolil by mu to strach. Vo chvíľach úzkosti sa rozplakal.
Muži v tanku nemohli počuť nárek, no skrivený výraz tváre a slzy, ktoré chlapcovi v uniforme tiekli po tvári, museli vidieť. Potom sa stalo to, na čo Hans nezabudne do konca života. Mohutný tank ofŕkaný blatom, olejom, ošľahaný guľkami stíšil motory a otvor veže sa pomaly, opatrne odkrýval. Z veže tanku sa vystrčila hlava muža v kukle. Široká dobrácka tvár. Bol to ruský tankista. O sovietskych vojakoch sa rozprávali hrôzostrašné historky. Hans čakal, že ho tankista jednoducho zastrelí. No v jeho rukách sa objavil - fotoaparát.
Fotografia obletela svet Sotva sa vojna skončila, všetky svetové agentúry vydali fotografiu plačúceho vojaka. Lepšie povedané - plačúceho chlapca v uniforme. Fotografia bola známa aj v povojnovom Nemecku. Neskôr sa tento záber objavoval čoraz častejšie. A chlapci z tejto generácie, ktorí mali podobný osud ako Hans, si neraz položili otázku: "Kto to asi je? Žije ešte? Prihlási sa niekedy plačúci nemecký chlapec?" Nie, povedal si vtedy Hans, keď videl svoju fotografiu zväčšenú na plagátoch. Zaumienil si nechať toto tajomstvo len pre seba a vyjaviť ho najskôr po dvadsiatich rokoch, pretože bolo bolestivé.
Prišiel však rok 1951. Do Berlína sa schádzali ľudia z celého sveta na svetový festival mládeže. Bol tam aj Hans. Na prechádzke mestom opäť zbadal veľký plagát so svojou fotografiou v nadľudskej veľkosti. Neodolal. Potreboval si s niekým zaspomínať na tie strašné časy, niekomu sa zdôveriť.
"Vieš, kto je ten vojak?" spýtal sa priateľa, keď stáli pred plagátom. "Nie," pokojne odpovedal druhý. "Stojí vedľa teba." Priateľ bol prvý človek, ktorý sa dozvedel, že je to Hans Georg Henke.
Nikdy k nim nepatril Bol som v útulnom byte riaditeľa nemocnice v nemeckom mestečku Finsterwalde na Schillerstrasse 14. Prešedivený muž, čo so mnou sedel, bol Hans Georg Henke. Pred nami ležala hŕba listov, reportáží, správ z novín, fotografií, spomienok. Priatelia, ktorí si prečítali osud plačúceho vojaka, mu želali v živote veľa šťastia. Ozvali sa však aj bývalí fašisti, ktorých cesty zaviali preč z bývalej NDR. Vyčítali mu zradu, vyhrážali sa pomstou. Zlovestné "Es kommt der Tag" - Príde deň - tu bolo čierne na bielom vo viacerých listoch.
"Fašisti a fašizmus sú nepolepšiteľní, nenapraviteľní," poznamenal Henke. "Vraj zradca," prehovoril tichým hlasom akoby len pre seba. "Koho som vlastne zradil? Ich? Ktorým som nikdy nepatril?"
Do izby vošla dcéra Klaudia, ktorá sa vtedy chystala na učiteľské povolanie. Matka, s ktorou sa museli predčasne rozlúčiť, si to pred smrťou želala. Klaudia ma prijala so šibalským úsmevom. Je zvyknutá na návštevy. Riaditeľ Hans Georg Henke sa ľuďom nevyhýbal. Naopak. Rád hovoril mladším o svojom osude s vierou, že ani jeden z nich niečo podobné nezažije.
Autor (1929) je publicista
