Zranená žena
Na javisku sa tajomná postava Alžbety Báthoryovej nezjavuje po prvý krát, v nitrianskom divadle jej tentoraz prepožičali muzikálovú podobu. Jej ťažký osud, rozporuplná postava a nevyjasnený súdny proces nenechávajú chladnými ani umelcov ani nás, bežných ľudí.
S Alžbetou sa po prvý krát na javisku stretávame ako s choreografkou tanečného predstavenia. Týždeň pred premiérou nie je čudné, že šéfka je nervózna, sekíruje svoje zverenkyne. K predpremiérovému zhonu sa pridáva ľútosť za stratenou mladosťou, ktorú jej neustále pripomínajú mladé tanečnice a jarné obrady mladosti, čo tvoria súčasť tanečného predstavenia. Škoda len, že toto rámcovanie historického príbehu súčasnosťou sa ďalej v inscenácii nerozvíja.
Keď sa Alžbeta ocitne sama, náhle sa stretáva s priekupníkom. Ten jej ukáže obraz neznámej stareny. Je ňou Alžbeta Báthoryová. Vtedy sa celá scéna za zvukov veľkolepej hudby a kvílenia mučených čarodejníc zmení a kati odvádzajú Alžbetu hore schodmi do žalára, ten sa však v okamihu stáva chrámom, kde si už historická Alžbeta berie grófa Františka Nádasdyho (Dušan Lenci). Tak sa stávame svedkami vykonštruovaného, politického sobáša, ktorý mal spojiť významné rody, no nebral ohľad na človeka. Z Alžbety sa pod vplyvom opitého a násilníckeho vojaka - manžela stáva zakríknutá, zneužívaná a bitá žena.
Celé predstavenie sa odohráva na trojposchodovej scéne rozdelenej na tri časti. Na prízemí sú tri tunely, ktorými prichádzajú jednotliví aktéri. Tunely sú zahalené do hmly a nasvietené na bledomodro-šedo, čo vytvára nutkavo známy pocit z mestských betónových podchodov. Aj celá konštrukcia scény s tromi plechovými schodiskami a vysokými piliermi dáva, pri troške fantázie, tušiť niečo, s čím sa každodenne stretávame na sídliskách. Všetka tá rodinná krutosť, sklamanie a nedostatok lásky, v ktorých sa zmieta Alžbeta na scéne, neodbytne vytvára paralelu s násilím a nenaplnenými túžbami ľudí aj v súčasnosti.
SĽUK vládne Spoločnosť vo svete inscenácie je, tak ako teraz, rozdelená na tých dole, ktorí sa pohybujú na najspodnejšom poschodí scény, a na pánov - pre tých je vyhradené druhé poschodie. Netreba určite siahodlho vysvetľovať, že prostý ľud dostal za úlohu stvárniť tanečný, spevácky a hudobný kolektív SĽUK. Tak sa aj hudobne, nielen scénograficky, veľmi výrazne odlišujú jednotlivé spoločenské vrstvy. Ľudu nezostáva iné, ako krepčiť pri verbovačke, či zasa pri oslave návratu z boja, na ľudové motívy. Tie sú však v modernom spracovaní a plechové dychové nástroje, nie veľmi typické pre slovenskú ľudovú hudbu, vždy označujú niečo nové, cudzie, nejakú zmenu.
Tak isto ako sláčiky zatínajú do živého - znepokojujúco oznamujú, že vo vysokej spoločnosti šľachticov niečo nie je v poriadku. Tanečná súčasť posúva predstavenie dopredu, vyjadruje vnútorné poryvy a zložitosť psychológie, oznamuje nám možné riešenia ťažkej situácie hlavnej hrdinky, aj to najmenšie gesto, či pohyb ruky sa stáva, napríklad pri rituáli čiernej mágie, dôležitým. Hlboko pôsobivá je smrť dievčaťa pri umelom potrate, ktorý odhalí Alžbeta. Tam sa po prvýkrát stretne s utrpením a pocitom cudzej krvi na vlastnej pokožke. Krvavú šatku dostane Alžbeta od duše dievčaťa, ktorá v bielučkom úbore s venčekom na hlave tancuje na čoraz vyššom poschodí, až v červenom svetle svojho utrpenia a nenaplnenej lásky odíde do neba.
Sen o talianskych horúcich nociach a zaľúbenosť do učiteľa šermu sú najslabším miestom choreografie. Scéna má zaujať kostýmami, ale stojí len na hudobnom kontraste karnevalových trúbok a láskyplného klavírneho valčíka. Alžbetine vnútro a jej vášne i obavy znázorňujú modernými tanečnými výstupmi dva vlky a vlčica, ku ktorým sa sama v piesni prirovnáva: Vlčica sivá, skrytá v húští…Kde sa jej dotkneš, samá bolesť.
Túžba dostať sa vyššie a užiť si života zasahuje do ľúbostných vzťahov predstaviteľov ľudu v podhradí. Janko (Marcel Ochránek) po návrate z boja už nenájde lásku Žofie (Lenka Barilíková), s ktorou odchádzal a ktorá ho držala pri živote. Sklamaný a zranený vezme husle a zanôti krásnu pieseň o milej, čo zostala zavretá vo svetlici na hrade v Čachticiach. Nezostáva iné, iba opakovať spontánnu reakciu z publika: Výborne, Marcel. sľukárske výkony, či už variácie na ľudové tance, baletné výstupy, alebo moderný tanec vlkov, plamienkov pekelného ohňa a čarodejníc pri satanských obradoch, boli natoľko kolektívnou tvorbou, že nemožno vyzdvihnúť nikoho osobitne, ale pochváliť ako zmysluplnú a citlivú choreografiu, tak aj vynikajúce a presné výkony tanečníkov. Zaujal Diabol, najmä svojou maskou a nebezpečnou postavou, ale tiež svojím tanečným vystúpením v zbore ako Ondrík a junák brániaci dedinské dievky pred grófkiným milencom - votrelcom z Talianska. Tu neslobodno zabudnúť na hercov, ktorí sa vo svojich tanečných výstupoch nedali zahanbiť profesionálmi.
Grófka Czoborová nič nepochopila Grófka Báthoryčka samozrejme nežila na hrade sama so svojimi mátožnými predstavami. Verným a tajnou láskou horiacim spoločníkom jej bol Ficko (Marián Labuda ml.) Predstavil sa nielen ako vynikajúci spevák, ale aj ako nádejný akrobat a v kútiku duše trpiaci dvorný šašo, chápajúci blázon, ktorý je všetkým na smiech, no túži poznať lásku a venovať niekomu svoju oddanosť. Mala muža - tyrana, milovala svoje deti a milencov, tých stelesnil učiteľ šermu Stefano (Igor Šebesta). Ako temperamentný Talian nemusel vynaložiť žiadnu námahu, aby dostal opustenú a vyprahnutú krásnu grófku a potom ju necitlivo zradil a opustil. Možno aj preto znie jeho vyznanie lásky tak nepresvedčivo a roztúžený duet je nútenou prestávkou vo zvádzaní hradných slúžok. Jedinými priateľmi Alžbety sú gróf Thurzo (Ivan Vojtek) s manželkou grófkou Czoborovou. Dana Kuffelová zo svojej postavy Czoborovej vyťažila tú jedinú štipku humoru, ktorá sa bez prílišného narušenia atmosféry a našťastie neprítomných narážok na našu politiku dala do inscenácie vtesnať. Nič nechápajúcu manželku hrala tak odhodlane, že skutočná grófka Czoborová už nemá na Slovensku šancu presvedčiť svojím bystrím úsudkom aspoň na niekoľko desiatok rokov.
Marekovi Majeskému veľmi dobre sadla rola farára Ponického, ktorý svojím brojením proti hradu znepríjemňoval život Čachtickej panej. Jeho tenká figúra, vypracovaná, mierne zložitá artikulácia a krívanie zvýraznili zlobu, fanatickosť aj nenávisť, ktorá v ňom vrela voči ľudovému liečiteľstvu a čachtickému panstvu. Alžbete sa v uzavretom svete Čachtíc neponúkalo veľa východísk zo zlého psychického položenia, záujem o bylinky a pomoc trpiacim ju priviedol do hniezda diablovho, kde ju do tajov čiernej moci zasvätili tri vynikajúce čarodejnice: Darvulia - Adela Gáborová, Dora - Gabriela Dolná, Ilona - Eva Večerová. Vždy sa im podarilo zaplniť javisko svojimi tajomnými rituálmi a žiadna z ich snáh nevyznela smiešne, či nepresvedčivo. Jednoznačne boli schopné hľadajúcej grófke nanútiť svoje satanské riešenie.
Súhra techniky Predstavenia v Nitre sú technicky veľmi náročné a Báthoryčka nenechá technikov ani na chvíľku na pokoji. Na scéne, vo zvuku aj v osvetlení treba neustále niečo meniť a všetko je v ustavičnom pohybe. Bez dokonalej súhry technikov, kulisárov, zvukárov, osvetľovačov a ostatných, ktorých funkcie sú mne nezasvätenému neznáme, by predstavenie stratilo energiu a sugestívnosť. Dokonca si Mário Kudlačík, Miloš Kusenda, Ivan Matejovič a Miroslav Szabó, ktorý sa stáva stálicou na nitrianskej scéne, zahrali Vojakov, verných spolubojovníkov grófa Nádasdyho.
Alžbeta často mení kostým, zbavuje sa vonkajšej krvavo-červenej škrupiny šiat, ktorú získala po krvavej prvej svadobnej noci a pod ňou odhaľuje bielobu túžby po láske a pokojnom spočinutí, ktorého sa jej nedostáva. Bez pozornosti a ochoty garderobierok by sme boli ukrátení o takúto významnú divadelnú premenu. Nevieme si predstaviť zhon a stres inšpicientiek, ktoré musia tri hodiny naháňať po obrovskom divadle takmer osemdesiat účinkujúcich. Na predstavení sú aj títo ľudia citeľne prítomní, ich odhodlanie a zanietenie, bez ktorého by zaniklo to magické vyžarovanie, ktoré sa šíri zo scény.
Jedna rola, dve utrpenia Všetci vieme a chceme to vedieť: Báthoryčka vraždila mladé dievčatá. Chýbajú dôkazy aj motívy. Nitrianske predstavenie nám ponúka hneď dva motívy takéhoto utrpenia v dvoch hereckých obsadeniach Zdeny Studenkovej a Evy Pavlíkovej. Tá istá postava sa pred našimi očami rozdvojuje a ponúka dva rozdielne výklady. Báthoryčka Zdeny Studenkovej je vzdorovitá, skúsená, tvrdohlavá a panovačná. Jej hlboký, až veľmi dobre znejúci hlas sa výborne hodí k tajomnosti a rozporuplnosti osudu jej postavy. Niekedy je však až príliš štúdiovo spevácky a málo herecky napätý, čím vytvára dojem odstupu a odcudzenia od postavy, upozorňuje diváka na divadelnosť celej ilúzie. Belzebuba prijíma takmer s radosťou, Darvulia je jej svojím hladom po krvi blízka. Keď spieva: "Diabol si ma všimol," máme pocit oslavy dlho hľadaného víťazstva a potom sa slová: "mňa len nebo môže súdiť" stanú prázdnou konvenciou kresťanského sveta.
Pavlíkovej Báthoryčka je, naopak, pokorná, poddajná, milujúca a zranená. Celý čas na javisku trpí a preto si nemôže dovoliť spevácke trilky a ozdôbky. Utrpenie, ktoré na konci života spôsobuje, nie je utrpením pre rozkoš, ale preto, že ju nikto nenaučil milovať, nikto jej nedal to, po čom túžila, nikto jej neposkytol milujúce útočisko, všetci ju zradili, využili, opustili a diabolstvá Darvulie prijala iba preto, lebo nič iné sa jej už neponúkalo - veď zostať na svete úplne sám, je najhorší trest. Pavlíkovej Báthoryčke môžme teda veriť, že všetky obvinenia nemusia byť pravdivé a že len nebo nad ňou môže vyniesť súd. V poslednej piesni sa ozýva myšlienka asi najslávnejšieho francúzskeho šansónu Edith Piaff: Neľutujem. Obe Báthoryčky neľutujú - každá však svojím spôsobom. Jedna neľutuje, že trpela a tá druhá, že spôsobovala utrpenie. Jedna počká a trpí, až kým ju nezložia z piedestálu hanby, slávy, či zatratenia na vyzdvihnutej ploche javiska a druhá sa stáva herečkou hneď po doznení posledných taktov záverečného finále. Obe profesionálne majstrovské v tej istej úlohe, na nerozoznanie podobné, ale každá iná. Zostáva len na vkuse publika, ktoré riešenie mu bude bližšie.
Nitrianske divadlo pripravilo svojim divákom skutočne sugestívne predstavenie, bez zbytočného psychologizovania a dlhých rečí ide priamo k veci. Za výdatného prispenia hudby a SĽUKu si určite každý odnesie domov melódiu, či veršík z pesničky, ktorý mu bude pripomínať osudovú ženu slovenskej histórie. Svojím postavením a umom sa mohla vo svojich časoch rovnať kráľovnej. n Autor (1975) je filológ
Báthoryčka - pôvodný slovenský muzikál v Divadle Andreja Bagara Nitra
Premiéra 16. a 17. júna 2000, Veľká sála DAB Nitra
Libreto: Jana Kákošová, hudba: Henrich Leško, texty piesní: Martin Sarvaš, Ivan Vojtek, choreografia: Jaroslav Moravčík, hudobná dramaturgia a hudobné naštudovanie: Branislav Kostka, scéna: František Perger, kostýmy: Ľudmila Várossová, dramaturgia: Jana Liptáková, réžia: Martin Kákoš
