Umenie načúvať druhého
Marec 1999, sedem hodín večer. Vraciam sa s Kazumim, dvadsaťjeden ročným japonským študentom, z návštevy Devínskeho hradu. Prišiel k nám, na Slovensko, aj s dvoma spolužiakmi na trojtýždňový pobyt. Doteraz ešte nemal možnosť na vlastné oči porovnávať krajinu vychádzajúceho slnka s okolitým svetom.
Sedíme v autobuse, každý z nás na opačnej strane. Keďže komunikácia je nemožná, zahĺbim sa podvedome do myšlienok. Precitnem, keď na predposlednej zastávke hlučne nastúpi skupinka štyroch či piatich chlapcov. Môžu mať tak 15-17 rokov. Môj pohľad upútajú ťažké vojenské kanady, maskáčové nohavice a čierne bundy ozdobené slovenským znakom a orlom. Vlasy majú krátke, ako sa hovorí, na tri milimetre. Rýchlo sa usilujem odhadnúť situáciu. Áno, môjho japonského zverenca si už všimli. Pozerajú jeden na druhého, potom na šikmookého "votrelca". Netušia, že cudzinec necestuje sám. Kazumi s jemu vlastným stoickým pokojom hľadí pred seba. Je unavený, zdá sa, že si nič podozrivé nevšimol. Ľudia v autobuse si akoby podľa jeho vzoru tiež nič nevšímajú. Ani Japonca, veď cudzincov je u nás dosť a všelijakých. Ani vystrihaných mladíkov. Aj takých je v okolí nadostač.
Konečná, vystupovať! Postavím sa. Kazumi pochopí môj zámer a ku dverám pristúpi prvý. Snažím sa dostať za neho, no naši mladíci ma predbehnú. Trvá to večnosť, kým vystúpia. Kazumi ma čaká na chodníku a za ním sa hrnie budúca "prosperita" Slovenska. Veď "mládež je zárukou pokroku", aspoň tak by to malo byť podľa Herberta Marcusa. Čakajúc v autobuse som bezmocná. Viem, že Kazumi ovláda bojové umenia svojej krajiny, no u nás, v cudzine ich nepoužije. Na pomoc ľudí v okolí sa nespolieham. Konečne vystupujem, zatiaľ je všetko v poriadku. V okamihu, v stotine sekundy, však príde útok, ktorý som tušila, no na ktorý som aj napriek tomu nebola pripravená. Jeden z našich hrdinov cudzinca opľuje. Ostatní sa smejú. Oprávnená zlosť zmiešaná so strachom, čo príde ďalej, ma núti konať. Rozkričím sa na skupinku, že čo si o sebe myslia, kto im dal na to právo a či im neprekáža takto degradovať Slovensko. Sú zaskočení, nečakali takú reakciu. Najskôr patria k začiatočníkom, inak by asi hneď lietali päste. Stiahnu sa a ja rýchlo odvádzam Kazumiho do bezpečia. Ospravedlňujem sa mu, vysvetľujem. On sa nehnevá, len nechápe. Nechápem ani ja.
Čo zmôže jednotlivec, slabé dievča v podobnej konfrontácii? A prejavov rôznej rasovej neznášanlivosti, diskriminácie a intolerancie je u nás i vo svete stále veľa. Na každom kroku sa potkýname o nadradenosť, neakceptovanie odlišností, uprednostňovanie a nerovnoprávnosť, neuznávanie a porušovanie ľudských práv. Stretávame sa dennodenne s rigiditou mysle, presadzovaním monológu namiesto dialógu, neschopnosťou prijímať kompromisy, nenávisťou voči etnickým a iným odlišným skupinám, násilím voči nim. Vyskytujú sa v medziľudských vzťahoch, ale aj pod ochrannými krídlami štátnych inštitúcií. Príkladov je naporúdzi neúrekom. Stačí si pozrieť alebo vypočuť spravodajstvo v médiách, či prečítať dennú tlač.
Pre koho sú medzinárodné dokumenty? Existuje vyše 80 medzinárodných dokumentov na ochranu ľudských práv. Princípy Charty OSN, Všeobecnej deklarácie ľudských práv, Listiny základných práv a slobôd a Medzinárodného paktu občianskych a politických práv sú zakotvené v Ústave SR. Najmä v článku 12 sa vyjadruje zásada nediskriminácie. No diskriminácia predsa existuje. Sme k nej až veľmi tolerantní. Ale to si nemôžeme dovoliť!
"V Nemecku nacisti najprv zobrali komunistov, a ja som sa neozval, lebo som nebol komunista. Potom zobrali Židov a ja som sa neozval, lebo som nebol Žid. Potom zobrali katolíkov a ja som sa neozval, lebo som bol protestant. Potom zobrali mňa, ale vtedy už nebolo nikoho, kto by sa ozval." (páter M. Niemoller). Len málokto sa poučil. Skoro nik nereaguje na porušovanie práv iných. Raz ale môžu byť v ohrození i práva tých s hlavou v piesku. Budú tolerovať ešte aj to?
Naša nedospelá spoločnosť tento problém stále nevníma. Ak sa spomenie diskriminácia, hneď sa v nás evokujú alibistické reakcie: "Zas chcú odpútať pozornosť od niečoho iného, dôležitejšieho." "Keďže sa ma to bezprostredne netýka, nejde o môj problém." V oboch prípadoch dospeje k tomu, že diskrimináciu pochováme do zásuvky s názvom Čo sa ma netýka. Tú však časom zvykneme pohodlne premenovať na Neexistujúce výmysly. Túto našu tendenciu krásne vystihol český politik Petr Pithart v prejave 27. januára 2000 opísaním tzv. osvienčimskej lži, ktorá skresľuje informácie o hrôzach holokaustu a dokonca ich až popiera.
Budúcnosť v mladých Aby zlo ľudí k ľuďom bolo raz a navždy minulosťou, treba sa venovať príprave budúcnosti bez tohto zla. Budúcnosť je, ako už citát H. Marcusa naznačil, v deťoch a v mladých ľuďoch. Spoločnosť tvorí rodina. Preto by sa s výchovou k tolerancii a k netolerancii intolerancie, diskriminácie a rasizmu malo začať práve v našom najbližšom osobnom svete. Vštepovať láskyplne deťom už od malička hodnoty, ako sú láska, úcta, akceptovanie odlišností. Všetci by sme sa k nim mali opakovane vracať a trénovať sa v umení načúvať druhého a rešpektovať jeho názory, viesť dialóg.
Nezastupiteľnú úlohu má v tomto procese aj vzdelanie. Každý by mal vedieť, čo je a čo nie je porušovaním práv iných. Naučiť sa identifikovať pôvod intolerancie a diskriminácie, napr. povrchné myslenie, pocit nadradenosti a pohŕdanie, dogmatické predstavy o ideálnom človekovi, analytické myslenie vedúce k zjednodušenému čierno-bielemu videniu sveta, extrémna súperivosť, život v izolácii. Vedieť, že rasisticky motivované činy majú za zdroj podľahnutie ilúzii moci, nekritické preberanie názorov, ideologické sfanatizovanie a následnú psychózu v anonymite davu. Popri tom by sa mladí ľudia mali naučiť kriticky myslieť, objektívne posudzovať a orientovať sa v spleti informácií, odlišovať podstatné a hodnotné od nepodstatného a nehodnotného. Mali by spoznať, že občianska spoločnosť nemá právo vylúčiť nepohodlných spoluobčanov za hranice svojho vedomia, dediny, štátu a sveta vôbec. Svojím základom, princípom tolerancie, ich musí akceptovať.
Rešpektovanie ľudských práv patrí k najvyšším hodnotám, a preto sa usilujem oboznamovať svojich rovesníkov a blízkych s ich právami. Pokúšam sa vplývať na zmenu niektorých negatívnych názorov aj vďaka informáciám získaným od Amnesty International, bojujúcej za dodržiavanie ľudských práv a vyslobodenie väzňov svedomia po celom svete. Verím, že ak sa každý človek na Zemi dozvie o svojich právach a bude si ich aj vážiť, nenájde sa nik, kto by mu ich chcel vziať.
Autorka je študentka Evanjelického lýcea na Vranovskej ul. v Bratislave
