Zložme si ružové okuliare
Všade okolo nás môžeme vidieť prvky intolerancie, diskriminácie či rasizmu. Každý, kto nie je zahľadený iba do seba a všíma si aj okolie, medziľudské vzťahy a celkovú situáciu v spoločnosti, musí s ľútosťou konštatovať, že aj napriek úsiliu o kvalitnejší život, celosvetový mier a všeobecnú toleranciu či rovnosť všetkých ľudí, prvky intolerancie, diskriminácie a rasizmu stále pretrvávajú.
A čo je alarmujúce, dokonca sa i zhoršujú. Už svieti červené výstražné svetlo, už nemusí byť žiadne varovanie. Z malých, bezvýznamných konfliktov, sa môže stať niečo väčšie. Čosi, čo bude ohrozovať aj nás. Teraz, na prelome tisícročí, máme jedinečnú a hádam i poslednú šancu ako daný stav zmeniť.
Kde sa berie nenávisť? Asi to bude v nás. Sme jednoducho ľudia. A ľudia sú egoisti. Chceme, aby sme sa mali dobre. Lepšie než ostatní. Používame krásnu frázu: "Prečo práve my, prečo nie oni?" Svoje potreby považujeme za prvotné a o ostatných sa nestaráme, veď dôležitejšie je dosiahnuť svoj cieľ. Každý, kto si to nechce priznať, to len potvrdzuje. Je to celé o tolerancii. Sme vôbec tolerantní? Niektorí viac, iní menej. Dovolím si však tvrdiť, že zatiaľ tu prevláda tolerancia.
Pozrime sa na to z celosvetového meradla. Noviny, rozhlas, televízia nám každodenne prinášajú otrasné výpovede o vojnách, etnických čistkách, náboženských nepokojoch a krvavých masakroch. Niektorí to možno ani poriadne nezaregistrujú, veď sa to odohráva na druhom konci sveta a ich sa to netýka. Možno na to nemajú žalúdok a radšej prepnú na iný kanál. No možno cítia ľútosť a niekedy si kladú rovnaké otázky ako ja. Ako je vôbec niekto schopný spraviť niečo tak hrozného? Stačí, keď sa pozriete na tie malé telíčka detí, ktoré za nič nemohli, na znásilnené ženy, zmrzačených starcov či vypálené dediny a uvedomíte si, čoho všetkého je schopná ľudská nenávisť, ktorá nie je len v Afrike či v Ázii. Jej zárodky sú všade. Postačí malá rozbuška… Kde sú všetky tie krásne ideály o ľudstve? Kde bola idea všeslovanskej vzájomnosti vo vojne v Juhoslávii? Veď Slovan Srb vraždil Slovana Chorváta, ten vraždil Srba a spoločne vraždili moslima. Kam sa podel druhý koniec sveta? To všetko sa odohralo tu, neďaleko od nás, v prekrásnej krajine s príjemnými a pohostinnými ľuďmi.
Intolerancia prekvitá Ešte stále sa vám nezdá, že to má nejakú súvislosť s nami? A že nám by sa to nikdy nemohlo stať? Možno nie, no to by ste nepovedali pred niekoľkými rokmi ani o Juhoslávii. Mali by sme si zložiť ružové okuliare a netváriť sa, že je tu všetko v absolútnom poriadku. Všimli ste si to napätie v celej spoločnosti? Ľudia sú nervózni. Ekonomicky sme na tom dosť biedne. A intolerancia prekvitá. Pre určité skupiny je toto ten správny čas. Čas, keď majú šancu získať vplyv a moc. Hlásaním nacionalizmu a xenofóbie chcú využiť terajšiu situáciu. Vždy je lepšie hľadať vinníka niekde inde. Vinníka, ktorý môže za všetky problémy a chyby. Stačí v ľuďoch vzbudiť strach a podporiť nenávisť. Potom svoju neschopnosť vydávať za cudzie omyly, kritizovať, bezpríčinne útočiť a osočovať. Nie je zlé byť národovec, no mať rád vlasť je čosi úplne iné ako nadraďovať sa nad ostatných.
Žijú tu rozličné národnosti a etnické skupiny. Vyznávame rôzne náboženstvá, máme iné politické presvedčenia a každý sme samostatná jedinečná bytosť s vlastnými názormi, myšlienkami a predstavami o živote. Všetci považujeme svoje názory za tie najlepšie. Prečo však veľa ľudí nie je schopných pripustiť aj iné zmýšľanie? Hocijaká predstava odlišná od predstáv týchto ľudí je odsúdená na zavrhnutie, iba preto, že sa s ňou nestotožnili, alebo neboli jej tvorcami. Zdá sa mi to absurdné, keď sú ľudia delení na dobrých a zlých, lebo s nimi nesúhlasia. Ako môžu vedieť, aký som? Veď nikdy so mnou neboli, nikdy sa so mnou nerozprávali, nikdy nevideli výsledky mojej práce.
Ide aj o medziľudské vzťahy Zamysleli ste sa už niekedy nad tým, ako sa správate doma, v škole, v práci? Uvažovali ste nad tým, či ste dobrý človek? Väčšina si myslí, že áno. Kto je však dnes dobrý? Iba ten, kto nekoná zlo. Pasívny človek s neutrálnymi názormi. Kde sú tí, čo pomáhajú ostatným? Rozčuľujeme sa nad politikmi a ich charaktermi. A pritom sme presne ako oni. Oni sú len obrazom celej spoločnosti. Ak chceme byť tolerovaní, musíme začať od seba, riešiť problémy kompromismi, nie silou. Nenávisť iba plodí nenávisť. Mali by sme sa zbaviť predsudkov a neopodstatneného strachu zo všetkého cudzieho.
Chceme, aby sme boli právny a demokratický štát. Máme však isté rezervy. Nezatvárajme oči pred diskrimináciou a rasizmom. Sú súčasťou nášho života. Je to aj otázka morálky celej spoločnosti. Rasovo motivované útoky sa množia a nejeden z nás už bol svedkom diskriminácie. Mali by sme sa to však pokúsiť zastaviť alebo aspoň obmedziť. Aby sme sa nemuseli hanbiť Nedávno, keď som bol v jednej reštaurácii, odmietla čašníčka obslúžiť nášho spoluobčana inej národnosti. Ak mám povedať pravdu, vtedy som sa strašne hanbil. Usiloval som sa predstaviť si pocit bezmocnosti, keď sa s vami zaobchádza nie podľa vašich skutkov, ale podľa toho, ako vyzeráte. Nie je to smutné, že ešte na konci 20. storočia, v čase kozmických letov, internetu či genetického inžinierstva, sa pozeráme na to, či je človek biely, čierny alebo žltý? Je to strach, bezcitnosť, namyslenosť či niečo úplne iné, čo nás núti takto sa správať? Veď dobre vieme, že rasizmus nemá biologické opodstatnenie. Všetci sme rovnakí.
Bude ťažké zmeniť myslenie celej spoločnosti a ľudstva. Ak však chceme, aby bol život našich detí a vnukov pokojný a príjemný, budeme musieť radikálne prehodnotiť náš pohľad na iné národy, inú kultúru a nevidieť v nich iba nepriateľa, čosi, čoho sa máme obávať. Bude treba pripraviť a najmä dodržiavať také zákony a medzinárodné zmluvy, ktoré účinne potrestajú každú formu intolerancie, diskriminácie, rasizmu či kolektívnej viny. Napriek tomu by sme na chyby minulosti nemali zabudnúť. Mali by sme sa nad nimi zamyslieť a pokúsiť sa, aby sa už viac nemohli zopakovať.
Autor je študent Gymnázia v Partizánskom
