Spomienka na búrliváka
V polovici osemdesiatych rokov rozvíril hladinu slovenskej poézie debutant Jozef Urban zbierkou Malý zúrivý Robinson. Zbierka sa stala symbolom vtedajšieho opozičného postoja najmladšej generácie a Jozef Urban sa stal na určitý čas symbolom nekonformného postoja mladej generácie.
Odvtedy vydal Jozef Urban ďalšie tri básnické zbierky Hluchonemá hudba (1989), Kniha polomŕtvych (1992), Snežienky & biblie (1996), a svojráznu beletristicky koncipovanú knižku Utrpenie mladého poeta, ktorou odhaľoval a sprístupňoval mladým básnikom zákutia básnickej tvorby.
Žiaľ, Jozef Urban už svoju ďalšiu knižku nenapíše. Čitatelia určite vedia, že jeho život sa ukončil tragicky, pri autonehode v minulom roku.
Jozef Urban však nebol len básnik. Napísal aj niekoľko rozhlasových hier, prózu pre deti a libreto k muzikálu Kráľ David. Najmä mladší čitatelia však vedia, že bol veľmi úspešným autorom piesňových textov, ktoré skladal pre mnohé slovenské hudobné skupiny, ako aj pre relatívne rôznorodú skupinu spevákov. V roku 1990 vydal spolu s M. Bančejom a J. Litvákom knižku poptextov Výstrel z motyky.
Sám plánoval vydať druhú knižku týchto textov a začal ich usporadúvať do knižnej podoby. Žiaľ, svoju prácu nedokončil. Čitateľ a ani poslucháči slovenskej populárnej piesne však o tieto texty neprišli. Čo Jozef Urban začal, dokončil jeho priateľ hudobník Marián Brezáni a začiatkom roka sa im mohla dostať do rúk knižka, ktorá vyšla pod názvom jednej z najznámejších Urbanových piesní Voda, čo nás drží nad vodou.
Čitateľ dostáva do rúk knižku a má možnosť využiť rôznorodé spôsoby príjmu. Ak je znalcom populárnej hudby, tak sa asi neobíde bez konfrontácie textov s ich hudobným prevedením, a je dokonca pravdepodobné, že bude viac pod vplyvom hudobnej ako básnickej zložky. Iste sa však nájdu aj čitatelia, ktorí budú vnímať Urbanove texty, napriek tomu, že ide o piesňové texty, ako básne.
Jozef Urban patril určite medzi najvýraznejších predstaviteľov svojej básnickej generácie. Literárna kritika prijímala jeho texty zväčša s pochopením a aj z jeho piesňových textov je zrejmé, že mu nechýbal poetický talent a ani schopnosť prieniku do problémov súčasníka.
Väčšina textov Urbanovej poslednej "básnickej" zbierky má vysokú literárnu hodnotu. Je zrejmé, že forma týchto textov podlieha potrebám ich zhudobnenia. Najvýraznejšie deformácie vznikajú vo využívaní rýmov, ktoré sa stávajú z básnického hľadiska často stereotypnými. Zmenšená je taktiež obraznosť. Urban, ako básnik - textár, musel svoje posolstvá podávať v zjednodušenej forme. Kvôli tejto potrebe využíva veľmi často epický základ, na ktorý navrstvuje jeho lyrickú dimenziu. Píše formou, ktorá je veľmi príbuzná voľnému veršu. Dalo by sa dokonca povedať, že ide o určitý variant voľného verša. Metrické pôdorysy sú uvoľnené a prispôsobované celkom logicky melódii ich hudobného spracovania. Urbanovým textom nemožno uprieť básnickosť, ale, čo je veľmi dôležité, ani filozofickosť.
Urbanove piesňové texty sú začlenené do troch tematických celkov. Ich najfrekventovanejším motívom je motív lásky ako absolútneho citu, ale aj ako citu postavenému do opozície voči problémom dnešného sveta. Motív lásky úplne dominuje textom zaradeným do prvej časti nazvanej Hodina nehy. Orientácia týchto textov je priehľadná, zväčša štylizovaná do polohy vzťahu lyrického subjektu k objektu (či už žena, alebo muž). V tejto časti sa stretávame najmä s vitalistickou formou lásky, ale aj s jej ironizujúcim variantom (Atómová Ruženka). Láska sa dostáva ako vedľajší motív aj do textov nasledujúcich častí, ale už v problematizujúcej polohe.
Do druhej časti sú umiestnené meditatívnejšie texty. Obsahujú silnejšiu objektivizujúcu tendenciou, pričom Urban nimi reagoval najmä na extrémne polohy existencia človeka, žijúceho koncom dvadsiateho storočia: Strýko Dracula, Hellraiser, Zombie...
V tretej intímne meditatívnej časti sa objavuje v podtóne viacerých textov aj existencionálny motív, tematizujúci individuálne pocity človeka, žijúceho kdesi len dočasne, bez pevných hodnôt, ktoré mu dávajú skutočný zmysel života: Načo tu som, Mám to márne, Na to nezarobím...
Piesňové texty Jozefa Urbana sú zaujímavým dokladom toho, že aj populárna hudba sa dá robiť ako symbióza hudobnej zložky s textom prinášajúcim určité filozofické posolstvo.
Autor (1950) je literárny kritik a pedagóg na FFUK
Jozef Urban: Voda, čo nás drží nad vodou (Piesňové texty). Slovenský spisovateľ, Bratislava 2000
