Ctihodná kontinuita
Nedávno som navštívil dcéru Janu, ktorá pred dvadsiatimi rokmi nezodpovedne ušla zo sociálnych istôt reálneho socializmu do prehnitého kapitalizmu, vtedajšieho západného Nemecka. Hlavným dôvodom tejto cesty bola túžba vidieť prvého pravnúčika, ktorý nedávno prišiel na svet, aby s maximálnou pravdepodobnosťou zdieľal hádam veselý osud "čistokrvného" Nemca.
Moja Jana by však nebola mojou Janou, keby mi neprichystala ešte aspoň jedno príjemné prekvapenie navyše. Už pekných pár rokov žije s manželom a dcérkou v približne šesťdesiattisícovom malebnom mestečku Grevenbroichu, blízko Kolína nad Rýnom. "Tatíčko, je tu také zvláštne múzeum, také čosi, čo som ešte nikde nevidela, nemáš chuť si ho zájsť pozrieť?" pýtala sa ma. Nemal som. Kto by však odolal nežnému hlasu milovanej dcéry? A tak som do toho múzea zašiel, na druhý deň znovu a banoval som, že som na tretí deň včasráno už musel sadať na vlak do svojej parlamentnodemokratickej vlasti. Odteraz však do Grevenbroichu budem chodievať tak často, ako to bude možné. Nielen kvôli dcére, vnučke a pravnukovi, veru aj kvôli múzeu. Všetky veľké veci sa rodia z jedinečnej súhry šťastnej zhody okolností, úsmevnej láskyplnej priazne Osudu a najmä zápalistému a zaťatému entuziazmu jednotlivca, ktorého svätá posadnutosť jeho nápadom nielen hory prenáša, ale i vzdoruje celej temnej neosobnej byrokracii, až napokon zvíťazí.
Nesmrteľný Augustus
Prvýkrát som do múzea nešiel na prehliadku exponátov. Jana mi zabezpečila vstupenku na prednášku jeho riaditeľa Schwalma o starom Ríme. Grevenbroich totiž leží neďaleko slávneho Limes Romanus, opevnenej hranice Rímskej ríše. Dcéra nezabudla poznamenať, že o tieto prednášky je výnimočný záujem v blízkom i vzdialenejšom okolí a všetky miesta bývajú dlho vopred vypredané. Vďaka svojmu šarmu mi však jeden lístok získala.
Majestátne mohutná vila v mestskom parku pripomínala skôr velebné sídlo zbohatlíka z konca predminulého storočia ako funkčné a zmysluplné múzeum. Perfektné architektonické stelesnenie klasicistického štýlu. V upachtenom 21. storočí v zelenej tíšine s krotkými zajačikmi a divými husami sa skrýva kus 19. storočia. Len čo však do budovy vojdeme, sme v dejinách o dvetisíc rokov hlbšie. Víta nás v nadživotnej veľkosti sám nesmrteľný Augustus. Žiari vari všetkými farbami, aké jestvujú. Je to nezvyčajné. A trochu gýčové.
Niet však času túto čudesnú sochu náležite vychutnať. Začína sa prednáška. V jednej z menších sál sú husto rozmiestnené stoličky, 50-60 návštevníkov sa plaví so zatajeným dychom na prúde viet sympatického šesťdesiatnika s temperamentom tridsiatnika. Započúvam sa, zostupujem do hlbín Času. Prednáška má tri časti: erotika v starom Ríme, výklad fresiek v známej Vile mystérií v Pompejách a Mitrov kult.
Umenie prednášať
Prednáška ako literárno-rétorický druh s veľkou a slávnou tradíciou v ostatných desaťročiach chradne, ba odumiera. V podaní pána Schwalma však ožíva, ba rozkvitá. Mierou jej úrovne je vždy pozornosť prítomných. Zbor poslucháčov, vrátane mňa, vety prednášateľa prežíva. Riaditeľ múzea toto umenie ovláda bezo zvyšku, s bezchybnou dokonalosťou. Záplava informácií nie je taká, aby zaplavila únavou a neprehľadnosťou. Prednášateľ vie, kedy má byť prúd jeho viet dravý a kedy mierny. Vie, čo má zdôrazniť, čo zopakovať, pravda, inými formuláciami. Vie, kedy vsunúť vtip postavený na skúsenosti s analógiou súčasnosti. Odhaľuje neznáme stránky starého Ríma. Bizarné odlišnosti a nadčasové podobnosti erotického života spoločnosti vzbudzujú úsmev. Ako profesionálny pozorovateľ sa úprimne bavím na smiechu ženskej časti obce poslucháčov.
Manželská vernosť mala v antickom Ríme iné dimenzie. Manželka bola paňou domácnosti so zabezpečenými právami a výsadami. Komunikácia manžela s otrokyňami, aj sexuálna, bola mimo etickej sféry. Pojem nevera mal inú sémantiku. A tak ďalej, a tak ďalej. Erotika je bezodný oceán aj z etnograficko-sociologicko-historického aspektu. Informácia nasleduje za informáciou, novinka za novinkou, smiech za smiechom. Všetci zakrývame na výrazoch tváre ľútosť, že táto časť prednášky sa končí, no rovnako pútavá je aj druhá.
Pre nás záhadný Mitra
Tento najdôležitejší a najrozšírenejší náboženský kult antiky získal najviac vyznávačov v elite rímskej armády. Vyrástol z iránskej kultúrnej pôdy a postupne si vypracoval obdivuhodný systém náuky i rituálov. Riaditeľ decentne upozorňuje na také veci, ako je hlavný cieľ mitraizmu - spása ľudskej duše, posvätná hostina s chlebom a vínom, oslava slnka ako zdroja svetla, ktorého hlavným sviatkom bol zimný slnovrat časovo zhodný s Vianocami, a množstvo ďalších analógií s kresťanstvom. Podobnosť tak bije do očí a myslí, že ju netreba zdôrazňovať. "Čo na to cirkev?" blysne mi úchytkom v zákutí mysle.
Z osobnosti pána Schwalma vyžaruje čosi fascinujúce. Azda práve tá už spomínaná posadnutosť svojím poslaním, ale aj schopnosť toto poslanie odovzdávať. Chcel by som s ním hovoriť, dať mu veľa otázok a dozvedieť sa o jeho múzeu. Stane sa, ako sa stane skoro všetko, po čom veľmi túžime. Brazílčan Coelho mal pravdu, keď napísal, že keď po niečom túžime, spoja sa všetky sily vesmíru, aby nám pomohli. Jana telefonicky dohovorila stretnutie s riaditeľom na druhý deň v múzeu. Zároveň ma upozornila, že po tomto rozhovore môžem zostať na ďalšiu prednášku o všednom živote v starom Ríme. Nemôžem nesúhlasiť.
Všetko nešlo ako po masle
Sedíme v malej kaviarničke múzea a pán Schwalm odpovedá na moje otázky. A rozvíja sa predo mnou zaujímavý príbeh s dvoma témami. Prvou je on sám. Narodil sa v Zwickau v rodine archeológa. Už ako dieťa sa zúčastnil na vykopávkach s otcom a spoznal ich magické čaro. Potom s ním šiel do Mexika, kde strávil 15 rokov a študoval archeológiu. Zaoberal sa starými americkými kultúrami.
Grevenbroichské múzeum sídli v budove súkromnej vily, ktorú si dal v roku 1887 postaviť rozprávkovo bohatý obchodník a majiteľ textilnej fabriky Erckens. Neskôr ju od neho odkúpilo mesto a inštalovalo v nej svoje úrady. Keď v roku 1986 postavili novú radnicu, predstavitelia mesta sa rozhodli v tej starej zariadiť mestské múzeum. Práve vtedy sa z Mexika vrátil pán Schwalm a uchádzal sa o miesto jeho riaditeľa. Úspešne. Čas dal tomuto rozhodnutiu placet. Nesmelo sa prezvedám, či to všetko išlo tak ľahko. Pravdaže, nie. Pán Schwalm o tom vraví s úsmevom ako o minulosti.
Budovu bolo treba najprv prebudovať. Čas ju poškodil na neúnosnú mieru. No reštaurátorský tím ju opravil bezchybne. A tento tím, pán Schwalm sa šibalsky usmieva, mal dve zvláštnosti. Všetkých jeho sedem členov pochádzalo z Poľska. A všetkých sedem boli - ženy. Všetko zreštaurovali tak perfektne, ako to dokážu iba ženy.
V kuchyni z Pompejí
Múzeum má na troch poschodiach spolu 26 miestností. V prízemných a suterénnych sálach sú staré kultúry, najmä rímske pamiatky. Súčasná výstava rímskej kultúry popri domácich núka vzácne exponáty z tucta múzeí. Okrem stabilných expozícií múzeum organizuje výstavy s rozličnými témami. Už dvakrát predstavilo kultúru starého Egypta, Tibet, z modernej doby Picassove diela. Okrem toho organizuje aj zájazdy - v novembri do Bonnu na výstavu 7000 rokov Perzie, na ktorú zapožičalo najvzácnejšie exponáty Národné múzeum v Teheráne.
Zaujímavý rozhovor už treba končiť. Pán Schalm má prednášku o všednom živote v starom Ríme. Ďalšie prekvapenie. Každú z prízemných a suterénnych miestností múzea štýlovo "starorímsky" zariadili. Účastníci sa zhromažďujú v precízne vybavenej kuchyni z Pompejí. Tentoraz je medzi nimi slušný počet školskej mládeže. Riaditeľ múzea sa stáva súčasne prednášateľom, učiteľom aj kuchárom z dávnych čias. Zaujať žiakov témami, ktoré sú pre nich odťažité, nie je veru ľahké. Žiada si to nielen pedagogické, ale aj doslova ľudské majstrovstvo. A tu mi veru zasa neostáva nič iné, ako sa skloniť pred schopnosťami tejto osobnosti.
"Čo je v tejto nádobke a čím sa sladilo vtedy, keď ešte nebolo cukru?" Iba tak úchytkom hodí medzi detský svet otázku.
"Med!" skríknu i tie decká, na ktoré sa pán Schwalm neobrátil. Potom sa pýta, čo s medom a jeho tvorkyňami súvisí. Deti, ktoré zvolajú vosk, sú hrdé, že uhádli. Potom sa riaditeľ pýta, na čo všetko sa vosk používa. Jeden zo deväťročný chlapec suverénne odpovedal, že na potiahnutie drevených doštičiek, na ktoré sa aj v starorímskych školách písalo. Nato hostiteľ ukáže, ako sa to robilo a ako sa napísaný text aj vymazával... Názornosť vždy bola primárnou podmienkou úspešného vyučovania. Detskí účastníci zaiste do smrti nezabudnú na túto exkurziu do sveta spred dvetisíc rokov.
Kópia hodnovernejšia ako originál
Po prednáške listujem v programe múzea a žasnem. Len niekoľko tém prednáškových cyklov: Z ríše Chetitov do údolia tisícich chrámov, V ríši veľkokráľov, Egypt - dar Nílu, Múmie, králi a poklady... Jedinečná, veľkolepá dráma ľudských dejín tu znovu prebieha v živej atraktívnej forme. Pán Schwalm je plným právom unavený, ale aj ústretovo zdvorilý a srdečný, keď ho zaplavím ďalšími otázkami a jednou prosbou. Najdôležitejšou z jeho odpovedí je poznámka, že akciám v múzeu nerobia reklamu, napriek tomu sú vždy všetky do posledného miesta vypredané. A moja prosba? Aby sa dal so mnou odfotografovať pri cisárovi Augustovi.
Kým nás moja manželka Žofka trpezlivo fotografuje, náš sprievodca vraví, že originál tejto sochy nájdem vo Vatikánskom múzeu. Túto vernú kópiu podľa zvyškov farieb na origináli skolorovali najmodernejšími počítačmi a technikou tak, ako vyzerala pred dvoma tisícročiami. V dohľadnom čase, poznamenáva pán Schwalm, aj ju odvezú do Vatikánu a postavia vedľa snehobieleho originálu.
Ja si znovu intenzívne uvedomujem, že jednou z najväčších ilúzií modernej doby je predstava diel antického sochárstva a architektúry, vrátane aténskej Akropoly, bielych ako sneh. Pritom boli pestrofarebné. Antickí umelci poznali mágiu farieb a keby ich Čas bol zachoval, aj naša norma krásy a gýču by bola celkom iná. Z celého srdca odporúčam každému čitateľovi SLOVA, ktorý bude mať cestu do Kolína alebo Düsseldorfu, aby si nenechal ujsť Grevenbroich s jeho jedinečnou zvláštnosťou.
