Narýchlo upečená dohoda
Hoci sa z bezpečnostných dôvodov neohlasovala, ba popierala účasť vyšších predstaviteľov európskej politiky pri podpise mierovej dohody medzi predstaviteľmi macedónskej vlády a albánskymi rebelmi z UCK, nakoniec bolo všetko inak. Nechýbala ani „čerešnička na torte“ v podobe generálneho tajomníka NATO Georgea Robertsona, ktorý pôvodne „určite“ nemal prísť.
Medzi prítomnými na tomto predstavení nechýbal ani vysoký predstaviteľ EÚ pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku a Robertsonov predchodca na čele aliancie Javier Solana, predseda OBSE Mircea Geoana a šéf belgickej diplomacie Louis Michel (Belgicko teraz predsedá Európskej únii). Prítomní boli aj medzinárodní vyjednávači François Léotard a James Pardew, ktorí dohodu sprostredkovali. Atmosféru však neumocňovala širšia prítomnosť médií. Na obmedzený čas povolili prístup do centra diania len miestnej tlačovej agentúre a ostatným novinárom presný čas podpisu utajili. Dokonca aj televízia sa musela vzdať priameho prenosu. Klasický mediálny hurhaj narušili totiž obavy z provokácií či dokonca násilností zo strany tých, ktorí dokument v danej podobe odmietajú. Ukázalo sa, že dohoda má v skutočnosti ďaleko od konsenzu a toľkokrát skloňovaný mier bude mať takisto ďaleko od reality.
Jednosmerná ulica
Nie sú ďaleko od pravdy príslušníci väčšinového macedónskeho národa, ktorí tvrdia, že dohoda je skôr kapituláciou, alebo prinajmenšom jednosmernou ulicou. Za ťažko kontrolovateľné odovzdávanie zbraní protivládnymi povstalcami a ich sľub o ukončení bojov a zachovaní jednotného štátu musí kabinet v Skopje pristúpiť na rad ústupkov. Albánčina sa stane druhým oficiálnym jazykom v oblastiach s viac než 20 percentami obyvateľov albánskeho pôvodu, bude sa ňou hovoriť aj v parlamente a zverejnia v nej všetky zákony.
Preukazy totožnosti pre Albáncov budú tiež špeciálne - dvojjazyčné. Do júla 2004 sa postupne zvýši zastúpenie Albáncov v polícii tak, aby odrážalo ich percentuálny podiel na obyvateľstve. V ústave sa zakotví rovnosť všetkých náboženstiev a v preambule namiesto zmienky o etnických skupinách bude formulácia o občanoch Macedónskej republiky. Dohodnuté ústavné zmeny tiež umožnia Albáncom v parlamente, aby sa účinne bránili proti väčšine v prípade zákonov, ktoré sa ich dotýkajú a oni s nimi nesúhlasia. Podľa podpísanej dohody dostanú amnestiu všetci povstalci, ktorí nespáchali (teda ktorým nedokázali) zločiny. Albánci by už vlastne nemuseli bojovať a môžu poraziť demokraciu jej vlastnými zbraňami.
Nepríjemné háčiky
Z pohľadu menšinového národa sú to úplne legitímne zmeny. Extrémisti medzi slovanskými Macedóncami by sa mohli utešovať, že sa podarilo aspoň zachovať jednotu krajiny a že sa vytvoril precedens, ktorý raz možno využijú vo svoj prospech. So svojou vysokou pôrodnosťou totiž Albánci držia pri hlave macedónskej (zatiaľ) väčšiny demografickú pištoľ a vďaka tejto nezvyčajnej zbrani môžu dosiahnuť ešte výraznejšie ústupky. Keď však pri súčasnom trende predbehnú počtom populácie slovanských Macedóncov, budú zas tí môcť čerpať z Albáncami vydobytých právomocí.
Potiaľ by to bolo s privretými očami v poriadku. Záležitosť s mierovou dohodou však má niektoré nepríjemné háčiky. Tým prvým je vytvorenie precedensu, že na dotlačenie k dohode stačia atentáty a teror. To, čo vyšlo raz, sa môže opäť opakovať. Je to ako dať vyhrážajúcim sa teroristom či únoscom požadované výkupné. A problém je ešte v niečom inom. Keďže v čase príprav dohody bola najvýraznejšou predstaviteľkou albánskeho odboja UCK, podpísala sa dohoda s jej predstaviteľmi. Medzitým sa však sformovala a krvavými útokmi o sebe dala vedieť Národná albánska armáda, ktorá dohodu neuznáva a mieni v boji pokračovať.
Štafetový kolík
Začiatkom augusta zabili teroristi dvoch srbských policajtov na juhu Srbska neďaleko Preševa. K zodpovednosti sa prvý raz prihlásila nová kosovská polovojenská organizácia AKSH (Národná albánska armáda). Vzápätí po tomto krvavom "entrée" začala organizácia podobne pôsobiť aj na macedónskom území. V priebehu jedného týždňa sa jej "podarilo" zabiť tretinu zo všetkých macedónskych vojakov a policajtov zlikvidovaných počas polročných bojov. Práve bojovníci z AKSH stáli za útokom na konvoj macedónskej armády, pri ktorom boli zabití desiati vládni vojaci a ktorý médiá sprvoti pripisovali známejšej UCK.
Od tej chvíle mohlo byť všetkým zainteresovaným jasné, že nová skupina preberá od UCK krvavý štafetový kolík a rokovaniam o mierovej zmluve chýba punc dôveryhodnosti pre neprítomnosť relevantného zástupcu na albánskej strane. Predstavitelia AKSH na čele so šéfom štábu generálom Shqiponja e Sharittom otvorene vyhlásili, že ich žiadne riešenie v rámci Macedónska nezaujíma a ich cieľom je odtrhnutie území obývaných macedónskymi Albáncami a neskoršie vytvorenie Veľkého Albánska. Vo vyhlásení pre tlač AKSH odmietla mierovú zmluvu a vyzvala Albáncov, aby "bojovali za opätovné zjednotenie s ostatnými časťami ich vlasti, rozdelenej pred 100 rokmi predchodcami európskych politikov, ktorí dnes stoja za novou dohodou o otroctve".
Slovanská odpoveď
Objektívne treba povedať, že sa do polovojenských oddielov neorganizujú len Albánci, ale vytvárajú ich aj slovanskí obyvatelia Macedónska. Na stenách albánskych domov v Skopje či v Tetove sa už dlhší čas objavovali heslá podpísané takými názvami, ako napr. Macedónski levy, Národný front Macedónska, Paravojenni 2001 a pod. Nesporne sa aj medzi nimi kryštalizuje radikálne zoskupenie, ktoré vytvorí nielen štruktúrou, ale i činnosťou protipól albánskym teroristickým zoskupeniam typu AKSH či UCK. Podobné skupiny majú na svedomí drancovanie a vypaľovanie stoviek albánskych domov v Bitole a v ďalších miestach krajiny. Podobné polovojenské skupiny boli a sú napojené na organizovaný zločin a pri bojoch v Chorvátsku, Bosne a Kosove páchali najhoršie vojnové zverstvá. Už v máji sa predáci macedónskeho podsvetia údajne zišli so zástupcami ministerstva vnútra, ktorí požiadali zločincov o pomoc v boji proti albánskym povstalcom, v ktorom sa zle vyzbrojená a vycvičená macedónska armáda nemôže presadiť. V júni ministerstvo vnútra rozdávalo medzi slovanskými Macedóncami ručné zbrane, aby sa mohli brániť albánskym útokom. Jedným z údajných vodcov podsvetia je Aleksandar Kolevski, okolo ktorého sa grupuje dobre organizovaná skupina fanúšikov futbalového klubu Vardar Skopje. Centrom radikálov je Nemecko a Švédsko. Tam usadení emigranti požadujú vo svojich vyhláseniach obnovenie Veľkého Macedónska s časťou terajšieho Bulharska a severom Grécka.
Jastraby a holubice
Prístup k podpísanej dohode a dosiaľ vyjadrované postoje delia zástupcov oboch strán na skupiny umiernených a radikálov. Na vládnej strane barikády sa medzi "holubice" ráta predovšetkým prezident Boris Trajkovski, ktorý od začiatku podporoval politické riešenie konfliktu s Albáncami. Aj sociálni demokrati (medzi ktorých patrí o. i. ministerka zahraničných vecí Ilinka Mitrevová) odmietajú ozbrojené zásahy a prikláňajú sa k umierneným krokom. Na "jastrabích" pozíciách stojí najmä premiér Ljubčo Georgievski. Jeho Vnútorná macedónska revolučná organizácia - Demokratická strana macedónskej národnej jednoty (VMRO-DPMNE) sa vyslovuje za nekompromisné vojenské zničenie UCK. Popri premiérovi je druhým prominentným zástancom takéhoto prístupu minister vnútra Ljube Boškovski.
Medzi macedónskymi Albáncami tiež nevládnu jednotné postoje. Šéf Demokratickej strany Albáncov Arben Xhaferi vyjadril spokojnosť s ústupkami, ktoré sa im podarilo v mierovej dohode dosiahnuť, no Strana demokratickej prosperity tvrdí, že dokument nezaisťuje Albáncom dostatočné práva. Rozpory sú aj v prístupe ozbrojených zložiek. Zatiaľ čo šéf UCK Ali Ahmeti už vyhlásil, že jeho organizácia dohodu podporuje, Národná albánska armáda "neplánuje zastaviť vojnu a uznať akúkoľvek politickú dohodu". Do tohto extrémistického zoskupenia, ktorého ambíciou je dosiahnuť vytvorenie Veľkého Albánska, sa presúvajú aj radikáli z UCK, ktorí s mierovou dohodou nesúhlasia.
Jednotky NATO, ktoré sa už začali v Macedónsku rozmiestňovať, prichádzajú na horúcu pôdu. Kulinársky povedané: Mäso, ktoré sa nedávno slávnostne vyberalo z trúby, nie je poriadne prepečené a jeho konzumentov čakajú minimálne črevné ťažkosti, ak nie otrava. Vojaci aliancie majú len dohliadať na odovzdávanie zbraní a po mesiaci odísť, no ak zapadnú do pasce provokácií nastavenej extrémistami z jednej alebo druhej strany, môže velenie v Bruseli rátať so stratami, predĺžením a úpravou misie. Viacerí odborníci pre veľké riziko vyslanie jednotiek neodporúčali, ale ich hlasy zanikli. V Bruseli a Washingtone majú zrejme iné ambície.
