Svetová vojna roku 2006
Presýtenie informáciami o svetovej politike vedie k strate orientácie, schopnosti rozlíšiť dôležité a bezvýznamné. Názory potom nie sú výsledkom analýzy, ale odrazom ideologických predsudkov. Pomôcť by mohla teória. Tá však často odvádza pozornosť do virtuálneho sveta zjednodušených modelov.
Už niekoľko mesiacov sú noviny a obrazovky plné vízií o rozšírení konfliktu v Macedónsku na celý Balkán, čo by mal byť spúšťací mechanizmus pre plameň vojny v celej Európe. Americký program protiraketovej obrany by mal zas odštartovať ďalšie kolo pretekov v zbrojení, na ktorého konci nemôže byť nič iného, než jadrová katastrofa. To všetko sú ukážky známej skutočnosti, že generáli, diplomati a propagandisti sa pripravujú na bývalé vojny. Konflikty na Balkáne existujú mnoho storočí, no veľká vojna sa rodí len vtedy, keď prekypí polievka, ktorú si tam zohrievajú veľmoci. Tie si svoje súčasné ambície už nasýtili a nie je teda pravdepodobné, že by sa konflikt z regiónu mal rozšíriť ďalej. Aj k americkému protiraketovému programu možno povedať, že najpravdepodobnejším variantom ruskej odpovede je, že Moskva umiestni na svoje medzikontinentálne balistické rakety hlavice s niekoľkými samostatne riadenými náložami (systém MIRV) a ich medzikontinentálne rakety Topol-M začnú voľne jazdiť. Američania potom tiež umiestnia systém MIRV na svoje medzikontinentálne rakety. Výsledkom bude, že nedôjde len k porušeniu dohody o protiraketovej obrane z roku 1972, ale aj zmlúv START. To môže zohľadniť pripravovaná zmluva START III. Mohlo by pritom dôjsť k reštrukturalizácii dohôd o kontrole zbrojenia - zvýši sa hladina vojenskej rovnováhy, ale mier zostane zachovaný. Zatiaľ…
Viac smrtonosnosti…
V mimoriadne kultivovanom vystúpení v Moskve vysvetlila Condoleeza Riceová, poradkyňa amerického prezidenta pre otázky národnej bezpečnosti, že žijeme v novom svete, kde už nepanuje rovnováha teroru. Svet už nesužuje studenovojnové vzájomné odstrašovanie superveľmocí. Problém tejto nesporne veľmi príťažlivej tézy je v tom, že nespája analýzu s víziou. O myšlienku, že sme vykročili z temných dôb studenej vojny, možno totiž oprieť dva závery. Podľa jedného nastal čas toho, čo otec súčasného prezidenta v čase svojho vládnutia v Bielom dome nazval "nový svetový poriadok". V ňom by sme všetci mali byť bratia, pričom rozpory medzi bratmi by mali byť ľahko riešiteľné dohodou, alebo kolektívnou akciou proti narušiteľovi mieru - všetko prostredníctvom inštitúcií typu OSN. Možno tiež dospieť k názoru, že v novom svete nahradila rovnováhu superveľmocí hegemónia jedného štátu, ktorý si do globálneho usporiadania vecí verejných nenechá od nikoho hovoriť.
Ťažko povedať, ku ktorému z týchto záverov sa C. Riceová prikláňa. Možno však potvrdiť, že vlani v článku Podpora národného záujmu charakterizovala ako úlohu zahraničnej politiky USA "sústrediť energiu USA na všestranné vzťahy s veľmocami, najmä s Ruskom a Čínou, ktoré sa môžu a budú podieľať na utváraní charakteru svetového politického systému". Zároveň ubezpečila svojich čitateľov, že "Spojené štáty a ich spojenci sú na správnej strane dejín", že USA sú "jediným garantom globálneho mieru a stability" - a že preto v práci vlády USA "vojenská pripravenosť zaujme ústredné miesto… Americkú technologickú prevahu treba využiť na výstavbu síl, ktoré sú ľahšie a viac smrtonosné, mobilnejšie a pružnejšie, schopné presne udrieť na veľkú vzdialenosť".
Totálna vojna
Počiatky veľkých udalostí prebiehajú skryto. Kto dnes napríklad dokáže doceniť význam rasových konfliktov vo Veľkej Británii? Otázkou je, ktorý konflikt má v sebe potenciál rozbušky. Britský autor Simon Pearson v nedávno vydanej knihe s príznačným názvom Totálna vojna 2006 prináša scenár budúcej svetovej vojny. Pozoruhodný v jeho vízii nie je ani tak priebeh bojov, ako začiatok celého konfliktu:
Rok 2002
Rast rasového napätia v západnej Európe, no predovšetkým vo Francúzsku. Vznikajúci protiarabský front vyvolá rad búrok v moslimskom svete. Zároveň sa prehlbuje ozbrojený boj v Alžírsku, kam na žiadosť tamojšej vlády vysiela Francúzsko vojenský kontingent. Koncom roka USA preventívne udreli na KĽDR, aby jej znemožnili uskutočniť program výroby medzikontinentálnych balistických rakiet. Americké strely raketovojadrový program KĽDR takmer zničili. Ako odpoveď zaútočila severokórejská armáda na juh.
Rok 2003
Do NATO vstupujú Fínsko, Rumunsko, Slovinsko a Litva. Rusko sa cíti podvedené a ponížené. NATO zosilňuje snahu získať do svojich radov aj Ukrajinu. V Číne sa začína ekonomická kríza. Na bankrot štátnej banky reaguje Západ tým, že vyvezie z Číny 25 miliárd dolárov. Nový čínsky vodca začína nastoľovať poriadok a zároveň požaduje od USA uznanie suverenity KĽDR. Peking začne blokádu Tchajwanu, no na jeho sily pripravené na útok dopadne silný úder a čínske vojnové lode a lietadlá sa stiahnu.
Rok 2004
USA uznajú Tchajwan ako samostatný štát, čím nastáva bod zlomu vo svetovej politike. Sebevedomie USA podporí niekoľko úspešných programov v rozvoji medzikontinentálnych rakiet. Nahnevané Rusko dodáva Srbsku protilietadlové a protiraketové systémy S-300 a Srbsko obsadzuje Kosovo. NATO proti Srbsku zaútočilo z Maďarska a víťazí. V Rusku sa presadí "vojenská demokracia" a Moskva sa stáva úplne nedôverčivá voči Západu.
Rok 2005
História a kultúra nakoniec priviedli Ukrajinu do zväzku s Bieloruskom, Kazachstanom a Ruskom. V Európe prichádzajú k moci koalície pravicových síl, nastáva rozčarovanie z Bruselu a integrácie všeobecne. Nemecko dospieva k názoru, že 60 rokov sebabičovania stačilo a že má nárok na veľmocenský štatút. USA si od svojich spojencov vynucujú "malé upresnenie" článku 5 Washingtonskej zmluvy z roku 1949, na ktorej základe vzniklo NATO. Formuláciu "ozbrojený útok proti jednému členovi alebo viacerým z nich v Európe alebo Severnej Amerike, bude považovaný za útok proti všetkým" nahradila zásada "poškodenie záujmov štátov NATO kdekoľvek vo svete bude považované za útok proti všetkým". Na celosvetovej islamskej konferencii využil antiislamskú xenofóbiu Západu a globalizáciu úlohy NATO Saladin, presvedčený nepriateľ Západu, ktorý je veľmi dobre oboznámený so západnou vedou a stáva sa vodcom tejto časti sveta.
Rok 2006
Nové Rusko spája svoj osud s islamským svetom. Izrael začína bez varovania vojnu na Sinajskom polostrove, čím zaskočí svojich západných spojencov. Verejná mienka sa obracia proti Izraelu obzvlášť potom, keď jeho bombardéry za sebou zanechali v Tripolise a Káhire mnoho mŕtvych civilistov. Rusko začína tajne zásobovať Islamský zväz systémami S-300. NATO naplánuje strategický útok proti Islamskému zväzu, no ten zničí polovicu lietadiel aliancie pre tankovanie bombardérov počas letu. Ruské ponorky zničia americkú Tichooceánsku flotilu i lietadlové lode v Stredomorí. Západ zistí, že nemá dostatok prostriedkov na útok proti Rusku a zaútočí proti Islamskému zväzu. Ten zostrelí mnoho lietadiel NATO a Izraela a zasype židovský štát raketami stredného doletu, z ktorých niektoré nesú hlavice s bakteriologickými zbraňami. Zasiahne ho aj jadrová nálož, na čo Izrael odpáli jadrové rakety na Teherán, Bagdád a Mekku. Vedenie USA sa rozhodne zabrániť zničeniu planéty a odpáli rakety z ponoriek. V Izraeli a okolitých štátoch zahynulo 200 miliónov ľudí.
Rok 2007
Ako plnoprávneho člena prijali do NATO Ruskú ríšu. V Číne zvíťazila demokracia. Kresťanstvo dostalo novú šancu. USA, Európa a Japonsko sa dohodli o spoločnom protiraketovom štíte.
Konflikt civilizácií
Pearsonov scenár sa môže javiť ako futurologická imaginácia, lenže Pearson je bývalým pracovníkom britskej spravodajskej služby a esej odráža veľa z toho, čím sa v rozhovoroch zaoberajú jeho bývalí spolupracovníci. Je tu aj rad ďalších scenárov. Dá sa mávnuť rukou nad víziou svetovej vojny v roku 2010, ktorú v knihe Stret civilizácií a nový svetový poriadok predstavil profesor Samuel Huntington? Ani jeho vízia z polovice 90. rokov totiž nevyznieva veľmi nádejne.
Boj sa však začína v Ázii, a to v okamihu, keď Čína vyhlási svoju suverenitu nad náleziskami nafty, ktoré objavili americké firmy v Juhočínskom mori. Výsledkom je stret vojnových lodí Číny a Vietnamu, za ktorým nasleduje útok čínskych pozemných síl na Hanoj. Vietnam sa obráti so žiadosťou o pomoc na USA. V tom čase už USA stiahli vojská zo zjednotenej Kórey, znížili počet vojakov v Japonsku a Tchajwan sa stal členom OSN ako súčasť Číny. Americké vojnové lode vplávali do Juhočínskeho mora, čo Čína to pochopila ako útok na svoju suverenitu a zasadila lodiam vážny úder. Spor Číny a USA využije India, ktorá zaútočí na Pakistan, no zastavia ju iránske vojská. Čína, Pakistan a Irán sa zjednocujú a na strane Číny stojí skoro celý moslimský svet. Vtedy Čína obsadzuje Vladivostok a začínajú sa boje na Sibíri. Západná Európa prijme Rusko ako plnoprávneho člena do NATO a cez Sibír začne aliancia útok proti Pekingu. Front sa ustáli: USA, západná Európa, Rusko a India stoja proti Číne, Japonsku a väčšine islamského sveta. Globálne centrum moci sa presunulo na juh. Na druhú polovicu 21. storočia predpovedá Huntington konflikt medzi Čínou a Indiou.
Scenáre tohto druhu ukazujú, ako premýšľajú niektorí z vplyvných tohto sveta. V The Pall Mall Gazette kedysi vyšiel článok Friedricha Engelsa o bojoch medzi Pruskom a Francúzskom. Popis je presný z hľadiska času, miesta a výsledku. Kúzlo je v tom, že článok publikovali osem dní pred bitkou pri Sedane. Engelsove predpovede charakteru Prvej svetovej vojny (vrátane revolúcie v Petrohrade a "víťazstva amerického priemyslu") dodnes ukazujú, že občas sa medzi teoretikmi nájde aj talent schopný predpovedať. John Gaddis, jeden z najerudovanejších historikov moderných dejín, utriedil všetky teórie o priebehu studenovojnového konfliktu z čias pred rokom 1989 a zistil, že žiadna z teoretických škôl nepredvídala ten koniec studenej vojny, ktorý nakoniec nastal. Preto nie sú scenáre budúcej svetovej vojny cenné tým, že predvídajú budúcnosť. Ich základnou hodnotou je, že pomáhajú rozbíjať ideologické stereotypy, ktoré spútavajú politickú myseľ. A varujú.
Autor (1948) je český politológ a publicista
