Tandem Koncoš - Fico
Dlhodobá hlboká kríza slovenskej sociálnodemokratickej ľavice zákonite vyvoláva diskusiu o ďalších cestách slovenských ľavicovo orientovaných subjektov. Situácia je priam žalostná. SDĽ má obrovské problémy, o SOP a SDSS sa hádam ani netreba viac zmieňovať.
Pokiaľ sa má na slovenskej politickej scéne etablovať väčšia, vplyvnejšia a vnútorne stabilizovaná strana, aspoň taká, ako je v Českej republike ČSSD, potom sa nevyhnutne musí čosi stať. V SDĽ sa v súvislosti s krízou hovorí o výmene jej volebného lídra a predsedu. Favoritom sa zdá byť minister pôdohospodárstva Pavel Koncoš. Ten je tŕňom v oku najmä niektorých novinárov zo SME, Domina fóra a podobných periodík. Tieto kruhy dokonca neváhajú označovať Koncoša za predstaviteľa tzv. starých štruktúr. A v tom je práve háčik.
Za kratší koniec
Problém SDĽ totiž nespočíva v slabých pozíciách tzv. reformistov, ako sa to usilujú interpretovať novinári, zväčša blízki DS. Ľavicoví demokrati od samého začiatku pôsobenia v súčasnej vláde ťahajú za kratší koniec. Niekedy akoby boli v Dzurindovom kabinete iba do počtu, aby realizovali politiku SDKÚ, KDH, SMK a DS. Pokiaľ túto politiku SDĽ loajálne podporuje, je všetko v poriadku. No len čo sa snaží presadzovať svoje záujmy, ihneď ju obviňujú ako stranu antireformnú, klientelistickú, ktorá vraj ešte nedokončila svoju transformáciu a pod. Na túto hru potom ochotne pristupujú niektorí činitelia SDĽ. Skupina okolo Petra Weissa a Brigity Schmögnerovej dnes pripomína tzv. umiernené protizemanovské krídlo v ČSSD pred zvolením Miloša Zemana za predsedu tejto strany. Títo predstavitelia zastávali dôležité pozície v ČSSD v rokoch 1990-1993 a pod ich vedením mala strana veľmi malý vplyv na českú politiku. V pravicových médiách ich označovali ako reprezentantov štandardnej sociálnej demokracie, zatiaľ čo Zemana, ktorý presadzoval politiku razantnej opozície proti liberálno-konzervatívnej koalícii, vykresľovali ako politika postkomunistického typu. Napriek tomu až nástup Miloša Zemana prispel k vzostupu spoločenského postavenia ČSSD.
Hoci každé prirovnanie pokrivkáva a možný budúci líder SDĽ Pavel Koncoš nemá charizmatické črty ako Zeman, dá sa súhlasiť s názorom analytika MVK Pavla Haulíka, že môže prispieť k zastaveniu pádu SDĽ. Koncoš stavia na tom, že je dobrý odborník vo svojej profesii a svojimi pevnými názorovými postojmi (napr. v sporoch s SMK v otázke vlastníctva pôdy) môže získať späť ľavicových voličov frustrovaných pôsobením SDĽ v širokej vládnej koalícii. Navyše má v strane pomerne vysoký kredit.
Ešte ďalší aspekt treba pripomenúť v tejto súvislosti - strateného syna SDĽ Roberta Fica, ktorý ju opustil, keď včas rozpoznal rozporuplné pôsobenie vládnej koalície zostavenej po voľbách na jeseň 1998. Aj on si z rovnakých politických a mediálnych kruhov vyslúžil nálepku "populista". Teraz sú jeho silnou stránkou vysoké preferencie strany Smer. Pri pohľade na ich vývoj sa dajú vyvrátiť názory viacerých novinárov či priaznivcov Weissovho krídla na príčiny krízy ľavice. Keď sa Smer prvý raz objavil vo výskumoch verejnej mienky, získal 12 percent hlasov. Priamo úmerne s tým preferencie SDĽ spadli na sedem percent. Neskôr sa tento pomer ešte prehĺbil. Je jasné, že najmä R. Fico odčerpal SDĽ značnú časť voličov. Ale on nie je predstaviteľom politiky, ktorú chcú robiť "modernisti" v jej radoch.
Populista a stará štruktúra
Teraz môžeme načrtnúť istý model riešenia - i keď nie dokonalý a zatiaľ málo realistický - spojenie "populistu" R. Fica so "starou štruktúrou" P. Koncošom, s ktorým sa bude aj tak spájať posilnenie samostatnosti SDĽ vo vládnej koalícii, prípadne väčšieho odklonu od nej. Oboch politikov približuje i dôraz na ľudovosť (Ficova pragmatická politika, Koncošov zvýšený záujem o praktické problémy poľnohospodárov) proti čistej ideologickej politike (autentická reformná sociálna demokracia atď.). Tandem by SDĽ vrátil to, čo dnes najviac potrebuje - preferencie. A Smer by týmto spojením získal isté ideové zakotvenie.
V politike treba vhodne kombinovať oba prístupy - ideové zakotvenie i neideologickú politiku prispôsobenú aktuálnym problémom. Oba krajné prístupy bývajú nevhodné. Priveľká ideologizácia spôsobuje, že "štandardné" strany dosahujú len 0 až 5 percent hlasov. Ideová nezakotvenosť však tiež nie je dobrým návodom. I keď Fico správne poukazuje na problémy spoločnosti, jeho Smer zatiaľ nepredstavuje nič konkrétnejšie. Zatiaľ je to formácia "o ničom", navyše jedného muža, v ktorej sú tzv. nové tváre v hlbokom tieni. Fico a Koncoš sa vyznačujú aj určitým dôrazom na národný rozmer, v slovenskej politike dodnes veľmi dôležitý. I ďalšie osobnosti Smeru (Dušan Čaplovič, Boris Zala) môžu prispieť k jeho zvýrazneniu v slovenskej ľavicovej politike, čo totálne podcenila SDSS a svojím "huráeurópanstvom" ho obchádzajú aj zástupcovia Weissovho krídla SDĽ.
Ak by predsa len Koncoš a Fico začali hľadať cestu k sebe, je jasné, že by nevytvorili štandardnú sociálnu demokraciu. Ale o to tu nejde. Ide o to, že by mohol vzniknúť politický útvar s istou relevanciou v slovenskom straníckom systéme, ktorý by sa mohol deklarovať ako sociálnodemokratický. Zároveň by však prispôsoboval svoju politiku aktuálnym potrebám a názorom voličov a mohol by vytvoriť serióznu protiváhu stredopravicovým stranám HZDS-ĽS a SDKÚ, ktoré sa tiež nedajú považovať za štandardnú pravicu. Avšak treba prekonať súčasnú roztrieštenosť slovenskej straníckej sústavy, partikulárny a frakčný egoizmus i stav, keď tzv. štandardné strany (zväčša prázdne elitné kluby generálov bez vojska) majú nulovú, v najlepšom prípade päťpercentnú voličskú podporu.
Autor (1976) je študent politológie UK Praha
