Európa a koniec amerického impéria
Za posledných desať rokov od pádu berlínskeho múru a rýchleho zrútenia sovietskej ríše sa Amerika nepohla z miesta. Žije si nerušene ďalej, ako keby zmiznutie planetárneho zastrašovania nezmenilo od základu obsah a zmysel jej svetovlády. Veľmoc zrejme nevie, že má novú rolu. Táto rola si žiada inú politickú morálku a inú prax v disponovaní s imperiálnymi prostriedkami, ktoré sú odteraz Amerike zverené.
Ani európske demokracie sa v tomto desaťročí veľmi nepohli z miesta. No, na rozdiel od amerických, sa vedome utápajú v neistote. Vedia, čo majú robiť pre seba a svoje politické okolie, no nerobia nič. Oproti Amerike, ktorá je spútaná nevyhnutnou voľnosťou impéria, Európania žijú v blokáde, ktorú si sami založili. Však to poznáte. A viete tiež, že v tejto blokáde mravne upadnú, pokiaľ nebude zrušená. Každý deň narážajú na vlastnú zbabelosť, keď opakujú lož o očakávanom prijatí východoeurópskych národov do svojho spoločenstva.
Aby zakryli svoju neschopnosť správať sa k Východoeurópanom čestne, predstierajú, že existuje tisíc dôvodov, no ten hlavný nechcú jasne pomenovať. Je to strach z námahy, z vytvorenia politického priestoru Európa. Bez založenia a ohraničenia tohto priestoru k tomu nemôže dôjsť. Už nie je mysliteľné ani uskutočniteľné, aby bola Európa len bujnejúci ekonomický proces, ako to bolo za posledných päťdesiat rokov. Zriadenie politického priestoru sa však nemôže uskutočniť bez konfliktu s impériom.
Vzostup a pád
Menšej časti európskej politickej elity je to jasné, ale tá sa o tom neodvažuje hovoriť. Európska imobilita je týmto hodná väčšieho zavrhnutia, ako imobilita politických vodcov Ameriky. Pretože pre Európu existuje zmysel sveta a budúcnosti, o ktorý sa oplatí usilovať. Pre impérium Amerika je zmysel sveta v temnote, dalo by sa zopakovať, v tme. Ešte pred niekoľkými rokmi bol práve pre samotných Američanov oveľa zreteľnejší. Zdá sa, že v nevyhnutnosti byť jediným impériom sa Telos rozplynul a vyčerpal. Pre svetovú historickú literatúru, ako aj pre Bibliu je takéto niečo skoro samozrejmou domnienkou. Imperátora, ktorého chce pán zničiť, najprv postihne slepota, nemôže ujsť svojej Hybris.
Amerika je dnes neobmedzené impérium, a to jediné je aj to posledné. S ním sa končí epocha impérií, aj toto je v cieľovej línii hospodárskej globalizácie. Priam nevedome sa natíska otázka, akým spôsobom by sa mohol uskutočniť zánik alebo pomalé zmiznutie. Často si kladieme otázku, kedy sa už impérium nachádza na svojom vrchole a kedy na bode zlomu. Stupňovanie moci môže americké impérium sotva ešte zažiť. A keď to hovorí ako globálna hospodárska moc a definuje železné zákony ekonómie ako americké zákony existencie, hovorí z impéria dosť Hybrisu.
Pri všetkých predchodcoch Ameriky sa zánik nemohol zaobísť bez násilností, a tak ani toto impérium sa bez toho nezaobíde. Je to v povahe takýchto procesov. Napokon, ide o koniec starých foriem moci a panovania starými prostriedkami, a tým aj zvláštnej formy amerického kapitalizmu. Špekulácií sa treba zatiaľ zrieknuť, už len preto, lebo tí, ktorí tento zánik považujú za nevyhnutný, sa ho musia obávať.
Kto bude nasledovník?
V každom prípade to nebude nové impérium s inou sociálnou formou a inou organizáciou kapitalizmu, ktoré bolo dedičom Ameriky a mohlo ju prekonať. Jediným kandidátom, ktorý by pri letmom nahliadnutí pripadal do úvahy, je Čína. Tá je však čosi podobné, keď sa pozrieme hoci aj o 50 rokov dopredu, len ťažko schopná dosiahnuť. Nielenže postráda politickú modernosť, ktorá by presahovala americkú, nehľadiac na vlastnú ekonomickú potenciu. V prvom rade jej chýba ekonomicko-kultúrna formovacia sila. (Toto analyzoval Gerald Segal v článku Does China Matter, Foreign Affairs, 9/10, 1999.)
Čína musí od Západu prevziať najmä spôsoby kapitalistického konzumu a produkcie. Podobne ako India, nemôže byť nástupcom imperiálnej histórie, lebo má vlastnú kultúru. Dokonca, aspoň z dnešnej perspektívy, sa stane problémom. Predovšetkým preto, lebo nedokáže zorganizovať svoje obrovské masy do ekonomického a politického systému, ktorý by dával nádej na stabilitu a predvídateľné vládnutie. Aj toto bude čoskoro zoslabovať americký imperiálny poriadok. Na Rusko sa sotva kto v budúcich desaťročiach odváži ešte čo i len pomyslieť.
Egoizmus národných záujmov
Spojené štáty sa stali impériom, či to už svojím spôsobom chceli alebo nechceli. Veď mnohí Američania si to ani neželali, keď prihliadneme na ich protiimperiálne korene a zakladateľskú morálku. Najmenej tri posledné desaťročia však ním už chceli byť. A to vlastne pomohlo "svetovej bezpečnosti" posunúť sa kúsok ďalej, aj keď do totalitnej konštrukcie atómového zastrašovania. V neskorej fáze totalitarizmu 20. storočia zachránili USA svet pred chaosom, aj keď k nemu sama prispela. Preto zostáva logika dejín posledného polstoročia americkou.
To, že sa skončila, najprv spôsobila samotná Amerika. Američania nechcú byť národom spomedzi iných národov, v egoistických záujmoch chcú konkurovať inému národnému egoizmu. Svoj nacionalizmus začali pociťovať ako prirodzené právo, len čo získali politickú emancipáciu ako republika. Predpokladajú aj nacionalizmus všetkých ostatných, najmä keď je postavený na demokratických výdobytkoch (ako to príkladne ukázali) a nikým sa nechcú dať pretromfnúť.
Nacionalizmus dodáva Američanom zvláštnu presvedčovaciu silu na základe predpokladu, ktorý väčšina európskych demokracií s nimi nezdieľa. Celý vyrástol zo sily k voľnému združovaniu sa občanov, ktorí mohli vždy len proti svojej vôli akceptovať nevyhnutnosť národného štátu. Nacionalizmus bez štátu, to bola tajná utópia väčšiny Američanov. Pre Európanov aj Britov bola demokracia, sloboda a šťastie občana mysliteľné len v štáte, veď republikáni ako takí môžu existovať len v jeho rámci.
Nechuť byť impériom
Američania mali v minulosti i v súčasnosti len málo príčin krotiť svoj nacionalizmus, či ho dokonca odstrániť. Práve naopak, odkedy už nemusia niesť bremeno bipolárneho súboja s inou svetovou mocnosťou, myslia si, že o to voľnejšie môžu sledovať svoje národné záujmy. Ako to vždy zodpovedalo ich sociálnej povahe, úplne sa venujú svojim vlastným konfliktom a záujmom, ktoré sa narastajúcim bohatstvom krajiny nezmenšujú, ale množia. Pritom zabúdajú, že majú vládnuť a spravovať impérium. Nielen stredná americká vrstva, ale ani dnešné elity nevidia dôvod, prečo by mali obetovať povinnostiam impéria národné a individuálne záujmy. Americký národný egoizmus v trvalom konflikte s Organizáciou svetovou obchodu, ignorovanie Medzinárodného súdneho dvora a odopieranie platby Organizácii spojených národov sú len niektoré z najznámejších dôkazov americkej nechuti byť impériom a prijať úlohu, ktorá je takejto mocnosti súdená.
Bremeno impéria vyžaduje stáť v hroziacom postoji voči každému možnému rušiteľovi mieru, a pritom si zachovať rozvahu. Aby sa svetový mier udržiaval imperiálnou hrozbou násilia, to si vyžaduje politickú "nadmorálku". Táto môže požívať legitimitu, ak ju podporuje a nesie vôľa po spravodlivosti panovania.
Pokus a omyl
Vziať na seba niečo také, na to je dnes tento národ priveľmi pohodlný a nezodpovedá to ani jeho zvykom, sociálnej a politickej ústave. Američania získali orientáciu vo svete a formovanie svojich morálnych mierok vždy prenechali systému trial and error (pokus a omyl). Púšťali sa do súťaže bez ohľadu na riziká a náklady a nevšímali si možné škody. Kedysi aj dnes si dovoľujú to, čo si už iné demokracie dovoliť nesmú: ignorujú skúsenosti a zabúdajú na históriu.
Keď impérium muselo a chcelo byť pod železným zákonom atómového zastrašovania uvážlivé, tak v minulom desaťročí neustále podliehalo svojim rozmarom, náladám a náhlym morálnym záchvatom. Vedenie vojny a politické plánovanie moci od konfliktu v Perzskom zálive, ako aj nezodpovedný projekt raketového štítu na to dali dostatok príkladov.
Keď USA nevidia poškodenie svojich bezprostredných záujmov, necítia sa byť nútené postarať sa o poriadok a cielene vyslovovať hrozby. Národ, ktorý si dáva podmienku, že v prípade nevyhnutnosti použitia násilia sa v prospech zachovania mieru nepreleje krv čo len jedného zo svojich synov, nie je hodný byť impériom. Preto bola vojna v Kosove otvoreným priznaním sa USA k tejto podmienke. Amerika začína strácať svoje imperiálne postavenie. Keď raz takýto proces nastal, nič ho nemôže zastaviť. S tým majú Európania trpkú skúsenosť.
Nedisciplinovanosť Ameriky a nedostatočný zmysel pre zodpovednosť urýchľujú v súčasnosti úpadok poriadku vo svete. Jej prehnaná hospodárska potencia berie mnohým štátom politický dych a vlády zväzuje. Všade sú šance národov na slobodné rozhodovanie a činy ovplyvnené americkými záujmami. A nie sú to práve imperiálne, ale národné záujmy.
Projekt Európa
To sa týka najmä tých Európanov, ktorých potenciál vytvoriť a samostatne si určiť vlastný politický priestor v neposlednej miere podmieňuje americká dominancia. Každý národ to cíti svojím vlastným spôsobom. Napríklad americké globálne koncerny majú len málo pochopenia pre nemecké spolurozhodovanie a tarifnú autonómiu. Práve tak málo pochopenia nachádza Francúzsko v tom, že v organizácii svojho agrárneho a potravinového priemyslu koná v súlade s národnou kvalitou života, alebo že sa jeho filmová produkcia chce udržať voči diktatúre Hollywoodu. Väčšina Európanov principiálne neoslavuje pokroky v biotechnike tak, ako potenciou posadnutí Američania. Na druhej strane mora to radi chápu ako tichý antiamerikanizmus.
Politický priestor Európa musí byť aj vlastným ekonomickým priestorom, ktorý zahŕňa všetky sféry života národov a dokáže ich aj ochrániť. Keby Európania, ktorí môžu byť európski len vo svojich odlišnostiach, nazbierali silu a odvahu, chránili a organizovali sa len v rámci svojich hraníc, tak by sa to stalo prvkom zadosťučinenia vo svete bez poriadku. Amerika, a toho sa dnes treba obávať, nemá vo svojom imperiálnom záujme dosť síl toto akceptovať. V minulosti tak často vyslovované želanie, aby sa európske národy politicky vydali na cestu zjednotenia, aby odbremenili Ameriku od jej postavenia vo svete, bolo vždy len klamanie seba samého.
Bez súhlasu USA to nepôjde
- Európania si toho boli aj dosť vedomí. No nikdy neskúšali "pokúšať" toto pokrytecké želanie. A keď sa sem-tam pokúšajú poučiť z vojnovej skúsenosti s USA za posledné desaťročie a vytýčiť špecificky európsku kompetenciu v prípade vojny, aby nemuseli, tak ako doteraz, otrocky poslúchať často vnútropoliticky zamerané nálady Ameriky, hneď narazia na logiku NATO. No NATO, ktoré sa kedysi považovalo za nástroj zabezpečenia mieru, sa stalo v novom rozložení sveta čisto národnou zbraňou pre dosť chybnú zahraničnú politiku Spojených štátov. V amerických rukách presiahol ako nástroj všetky rozumné dimenzie, takže ako politický prostriedok sa podľa účelu nepoužíva. NATO bráni politickej vôli Európy, a tým spôsobuje viac skazy ako úžitku.
Keď chcú dať národy európskemu kontinentu vlastnú politickú formu, tak to spôsobí problémy, a nič si nepredstierajme, už len v jednotlivých krokoch nepríjemnosti s národnými záujmami USA. Takým krokom by bolo napríklad vylúčenie Turecka z Európskej únie. Nie preto, že by trvala na dodržavaní ľudských práv, ktorý jej z veľkej časti slúži ako argument. Skôr pre takú samozrejmosť, že turecký národ nepatrí do politického priestoru Európanov a svoju ústavu nemôže upraviť. Amerika, ktorá dokáže myslieť na príslušnosť k Európskej únii len vďaka záujmom NATO, ktoré sú identické so záujmami USA, by to energicky zakázala.
So súhlasom, dokonca podporou USA nebude nikdy existovať Európa vo vlastnej politickej forme. Veď to by znamenalo zrušenie starých poriadkov. A to je niečo, čo by Amerika nikdy nedopustila.
Autor (1929) je žurnalista. V roku 1997 mu vyšla kniha Koniec sebaklamu.
Zo Süddeutsche Zeitung preložil Róbert Belkovič
