Indonézsky denník III.
V rámci hesla Jednota v rozmanitosti sa indonézska vláda usiluje rešpektovať všetky zastúpené náboženstvá, a tak sú dni voľna - celoštátne sviatky pomerne často. "Oslavujeme islamské, kresťanské, hinduistické, budhistické a čínske taoistické sviatky, no aj tak najlepšie, čo môžeš zažiť, sú tradičné animistické oslavy," nahovára ma kamarátka Santi na oslavu Jávskeho nového roka. Na každom z indonézskych ostrovov má každé etnikum vlastné - miestne sviatky. "Medzi najkrajšie patrí oslava zberu úrody a oslava konca obdobia dažďov," vysvetľuje Santi, no aj ona vie o konkrétnej podobe zvykov iba z televízie.
Oblievačka nehrozí
Ak má však človek čas i chuť cestovať a ocitne sa v správnom čase na správnom mieste, môže byť osobne svedkom osláv, na aké sme my "na západe" už dávno zabudli. Indonézia je jednou z mála krajín, kde sa ešte stále dá zažiť živá tradícia mystiky a demonštrácia paranormálnych, prírodných, či ľudských síl, predvádzaných počas tanečných predstavení, ktoré sprevádzajú náboženské oslavy. Extatický tanec, ktorého vyvrcholením je prevliekanie ihlice cez jazyk, tancovanie na žeravých uhlíkoch, či pochutnávanie si na sklených črepoch je okrem zaujímavého divadla aj hudobnícko-fajnšmekrovský zážitok. "Dokážeme hrať na všetko, čo nás obklopuje," chváli sa kamarát Bastian z ostrova Irian Jaya a pri pohľade na zručnosť, s akou hrá na bambusovom gamelane, nemám ani najmenšiu pochybnosť o tom, že Indonézania sa rodia s hudbou v krvi.
Oslava Veľkej noci je oveľa exotickejšia napríklad na Slovensku. V Indonézii je štátnym sviatkom iba Veľký piatok a okrem rodinného stretnutia a návštevy kostola sa nekoná nič výnimočné. Je možné, že v niektorých častiach so silným kresťansko-misijným zázemím naberá aj táto oslava svoje grády, no nemala som, žiaľ, to šťastie osobne sa na nich zúčastniť.
Ramadán a iné sviatky
Percentuálne najväčšiu časť indonézskej populácie tvoria moslimovia. Najveľkolepejšie sú oslavy konca desiateho mesiaca islamského kalendára - ramadánu. Počas tohto mesiaca sa pravoverní vyznavači Alaha postia, aby na jeho konci, po záverečnej spoločnej modlitbe, usporiadali dvojdňové rodinné hody - oslavu Idul Fitri. "Je to skvelý pocit, keď sa po celý mesiac dokážeš za denného svetla zriecť jedla aj pitia," s hrdosťou v hlase spomína na december kamarátka Intan. Akokoľvek jednoducho môže táto úloha znieť, opak je pravdou. "Zrazu vnímaš, že všade okolo sú veľké reklamné plagáty na jedlo, slnko ti praží na hlavu a najradšej by si sa pridala k tomu psovi, čo chlípe vodu z pouličnej mláky," realisticky drsne pokračuje Intan, "je to skúška pevnej vôle, cesta k naplneniu srdca láskou a súcitom s chudobnými tohto sveta. Ako na spasenie sme sa tešili na zvuk sirény z mešity, ktorý ohlasoval západ slnka a otvorenie pôstu."
"Keď chceš vidieť ozajstné oslavy, ktoré sú súčasťou každodenného života, musíš prísť na môj ostrov," pozýva ma kamarát Made s hrdosťou v hlase na "jeho" Bali. Obyvatelia tohto rajského ostrova si vytvorili vlastnú formu hinduizmu a je pravda, že rituály sú neoddeliteľne votkané do ich každodenného života. V "princovskom a princeznovskom" oblečení mávajú vonnými tyčinkami nad ručne pletenými košíčkami z palmových listov, zdobených kvetmi a ovocím. Hudba a tanec, ktoré ich oslavy sprevádzajú, sú dynamické a zároveň meditačne pokojné. Bali je napriek komerčnému imidžu naozaj rajský ostrov, miesto s rozprávkovo nádhernými ľuďmi, prírodou, zvukmi a vôňami.
Bohatá krajina chudobných ľudí
Keďže mám kamarátov rozdielneho vierovyznania, spolunažívajúcich bez najmenších problémov, niekedy naozaj nechápem, ako mohli vzniknúť nezmyslené a kruté náboženské vojny na rôznych miestach Indonézie. Pravdepodobne je to len otázka vysokých politicko-ekonomických záujmov, ktoré využívajú ľudí ako ľahko manipulovateľné bábky vo svojich krvavých finančných hrách. Viaceré z indonézskych provincií sú nespokojné s faktom, že 80 percent zo štátneho rozpočtu sa prideľuje Jakarte, a tak argument nespravodlivosti ľahšie odôvodňuje separatistické tendencie. Jednoducho a výstižne to vyjadril môj kamarát Nauffal: "Indonézia je bohatá krajina s množstvom chudobných ľudí."
Je naozaj záhadou, kam sa strácajú peniaze z vyťaženej ropy, zlata, medi a dreva. Všetky tieto suroviny sa tu nachádzajú v množstve zabezpečujúcom Indonézii popredné miesto v desiatke najbohatších krajín sveta. "Všetko bohatstvo má na svojom konte Suharto a jeho rodina," polovážne, polovtipom konštatuje Nawir. Niečo na tom však bude: bývalý diktátor Suharto, ktorý vládol vyše tridsať rokov až do roku 1998, je dodnes vo vyšetrovacej väzbe a jeho bohatstvo je vraj porovnateľné s bohatstvom suseda - brunejského sultána.
"Je možné, že Indonézia skončí ako Juhoslávia, no pri sledovaní správ, ako to tam v Európe vyzerá, dúfam, že sa tak nestane," pokračuje vo svojich analýzach Nauffal. ,,Napriek všetkým problémom je to totiž nádherný pocit, môcť študovať na Jáve, cestovať za kamarátom na Sumatru, navštíviť jeho babku na Kalimantane a cez prázdniny sa vrátiť k rodine na Sulawesi. A ak stretnem ľudí z ktoréhokoľvek indonézskeho ostrova, napriek tomu, že mi je ich rodný jazyk nezrozumiteľný, v pohode si všetci porozumieme vďaka indonézčine."
Pozvanie na čaj
Mentalita Indonézanov je plná porozumenia a priateľstva, až to môže chladného Európana troška aj vyviesť z miery, keď ho po krátkom rozhovore pozve spolusediaci v autobuse na návštevu domov. Je to však úplne bežné, lebo väčšina z nich je hrdá, ak môže hosťa oboznámiť s radosťami každodenného života, ako aj so špeciálnymi sviatkami. A okrem toho sa radi pochvália pred susedmi, že majú "hosťa zo zámoria". Napriek tomu, že dialógy sa dajú variovať len minimálne, je to šanca ako spoznať kultúrne osobitosti jednotlivých indonézskych provincií.
Na mnohých miestach zostali tradície a každodenné obyčaje zachované v takmer nezmenenej verzii po stáročia až dodnes. S návštevou indonézskeho etnologického a prírodného raja sa však treba poponáhľať, pretože s nástupom globalizácie sa, žiaľ, tvár tejto krajiny, ako aj mnohých iných, rýchlo mení.
Ekológia v závese
Niekedy nastáva zmena iba navonok, myslenie a konanie ľudí pokračuje zotrvačnosťou v naučenom konaní. Zmenou prechádza obraz okolitej krajiny. "Pred pár rokmi bol jávsky vidiek čistučký, v rámci zaobchádzania so surovinami závideniahodne ekologický. Ľudia balili všetko do banánových listov, a keďže v našom podnebí listy hnijú rýchlo, bolo úplne v poriadku, že po jedle všetci zvykli odhodiť list len tak do trávy... Dnes sa všetko balí do plastikových obalov, no zvyk odhadzovať na zem sa nezmenil," reaguje môj kamarát Anto na roztrpčený monológ, ktorý som spustila pri pohľade na riečku romanticky sa vinúcu do diaľav cez ryžové políčka, ktorej brehy zdobilo množstvo plastikových vrecúšok. "O ekológii v európskom zmysle slova majú moji rodáci len chabú predstavu," sebakriticky si povzdychne Anto a pokračuje: "Po páde Suhartovho autokratického režimu nastalo viacero zmien k lepšiemu, no stále sa máme čo učiť."
Anto pracuje pre dobrovoľnícku organizáciu Taring Padi, ktorá sa okrem iných aktivít snaží propagovať ekologické poľnohospodárstvo, sebestačnosť roľníkov pri hospodárení s osivom aj úrodou. S cynickým úsmevom mi vysvetľuje taktiku nepriateľa: "Firma rozdá roľníkom jeden rok osivo na množstvo hektárov zdarma. A bohvie, čo je to za zázrak, lebo z neho vzíde naozaj veľa chutnej ryže. Keď však roľník časť úrody použije na ďalšie siatie, tak ako to robili jeho predkovia po generácie, zostane sklamaný. Zo zázračnej úrody totiž nevzíde ani steblo novej ryže. A nemenovaná firma si mädlí ruky, lebo chudák roľník si nové, opäť geneticky modifikované osivo musí zase kúpiť. A na základe komplexnej stratégie vymývania mozgu môžeš raz hádať, u koho bude nakupovať."
Na Big Mac v smokingu
Nielen jednoduchí a nevzdelaní vidiečania sú ľahko manipulovateľní. Vďaka už spomenutej mediálnej stratégii brain-washingu sú nadnárodné koncerny ďalším aspektom globalizácie, s ktorým sa denne stretáva čoraz viac Indonézanov. V každom väčšom meste je aspoň jeden McDonald a Pizza Hut. Napriek tomu, že oveľa čerstvejšiu, zdravšiu a lacnejšiu stravu ponúkajú pouličné warungy, stalo sa otázkou prestíže môcť si dovoliť najesť sa v jednom zo spomenutých veľkopodnikov.
Zatiaľ čo u nás je pizza jedlo, na ktoré môže svoju frajerku pozvať aj študent -brigádnik, v Indonézii sú vďaka európsko-americkým cenám za označkovaný kus v pizzerii pousádzané dvojice vo veku mojich rodičov v smokingoch a róbach s večerným mejkapom ako stvoreným na návštevu plesu vo viedenskej opere. Niektoré dvojice by sa zas, naopak, hodili skôr do cirkusového či kabaretného vystúpenia. V každom prípade je večera v takejto budove spoločenskou udalosťou, a tak som si v tričku a plátených nohaviciach pripadala veľmi rušivo.
Najaktívnejší študenti a umelci
Naozaj rušivo sa usilujú pôsobiť radikálne skupiny umelcov, ktoré pred budovami spomenutých podnikov pravidelne organizujú predstavenia s cieľom prinútiť ľudí rozmýšľať o tom, komu a prečo platia svojimi nie ľahko zarobenými peniazmi.
"Je ťažké hovoriť o ekológii a zodpovednosti za planétu hladným ľuďom. V Indonézii máme okrem iných problémov aj problém s drancovaním vzácneho dreva. Európske nábytkárske firmy sem prídu, ponúknu za kubík minimálnu cenu, vyrúbu náš les, vyrobia nábytok, odvezú ho a draho predávajú. Náš zisk je v porovnaní s ich mizivý a nik nemyslí na to, aký dopad má výrub pralesa na ekológiu krajiny. Ľudia sú radi, že za ťažkú prácu dostali svoj žold. A máloktorí z tých, čo rúbu, aj sadia," povzdychne si Hendro, jeden z maliarov, ktorý sa tiež pridal k ekologickej skupine Taring Padi. Najviac aktívni v odpore voči slepému kapitalistickému systému sú študenti a umelci.
Radovánky sa skončili - čo ďalej?
Keď však študent dokončí školu a pomýšľa založiť si rodinu, končia sa časy rebélie, treba sa postaviť zoči-voči realite a vysokej nezamestnanosti. Perspektíva dobre sa zamestnať je, tak ako všade vo svete, priamo úmerná vzdelaniu a kontaktom. Oveľa častejšie ako u nás sa stretnete s prípadom, keď vysokoškolsky vzdelaná žena je iba domácou a vyštudovaný psychológ robí taxikára.
"Prečo študujem?" zopakuje nahlas moju otázku kamarátka Ambar. Upravujúc si jilbab - tradičnú šatku islamských žien zakrývajúcu vlasy a plecia - a vraštiac čelo, pokúša sa nájsť odpoveď aj sama pre seba: "Asi preto, aby som získala rozhľad a stretla ľudí. No máš pravdu, že mojou prvou ambíciou nie je byť dobrá ekonómka, ale radšej chcem na škole stretnúť muža, s ktorým sa budeme mať radi, ktorý si ma vezme a dokáže zabezpečiť. Vieš, u nás na Jáve ešte stále funguje pocit zodpovednosti voči rodičom, ktorí by museli niesť spoločenský biľag, keby sa ich dcéra nevydala. Ale ak s tým bude môj manžel súhlasiť, rada by som pracovala vo svojej profesii."
A ja naozaj pochybujem, že jej manžel dovolí pracovať. Ak aj áno, lebo dnes sú už indonézski muži v otázke emancipácie oveľa tolerantnejší ako kedysi, zohnať adekvátnu prácu mimo hlavného mesta je zložité. A tak mojej kamarátke Ambar pravdepodobne nezostane iné, než zostať doma s deťmi a riadmi.
Hlboko do vrecka
Samostatnou kapitolou je ohodnotenie za prácu. Existujú, samozrejme, aj exkluzívne platené pozície, no väčšina populácie musí vystačiť s málom. Materiálne bohatstvo je vec relatívna a ideálnou mierkou na posudzovanie isto nie je denná mzda. Len tak pre zaujímavosť si však skúste predstaviť, že by ste za osem hodín fyzickej práce dostali na konci dňa okolo 60 korún. Tak sú platení miestni. Takže aj napriek tomu, že slovenská koruna nie je na tom voči doláru bohvieako dobre, priemerne zarábajúci Slovák sa v Indonézii môže so svojimi peniazmi cítiť ako kráľ.
Treba však upozorniť, že toto panstvo má vnútorné hranice. "Predstav si, ja si dám u nás v škole vo warungu každý deň obed a aj tak neminiem za mesiac toľko, čo včera za večer," komentuje svoju prázdnu peňaženku Gundul. "Jakarta je otrasná, jeden miešaný nápoj za 40 000 rupií!" V prepočte asi 200 korún. Jakarta si vyberá daň za exkluzívne priestory.
Indonézia je krajina, ktorej mravy a obyčaje na rozhraní mystiky sveta minulosti a high-tech 21. storočia sú dodnes zaujímavé, podnetné a ich poznávanie je nielen cestovateľským zážitkom. Je to skúsenosť "smrdiaca človečinou". Za to, že som si Indonéziu a jej obyvateľov naozaj obľúbila, ďakujem, okrem iného, aj dodržiavaniu rady mojej kamarátky Siwa: "Musíš sa vyhnúť priveľkým očakávaniam a nechať sa okolitou nádherou len príjemne prekvapovať."
Autorka (1975) je študentka na Umeleckom inštitúte v Yogyakarte
