Zázrak Františka Čubu
Televízny film o osude Slušovíc mohli vidieť iba niektorí slovenskí televízni diváci. Je to však téma, ktorá sa týka aj našej krajiny. Nielenže slušovický agrokombinát podnikal na Slovensku, no keď sa po novembri 1989 začala jeho likvidácia, František Čuba hľadal a aj našiel na Slovensku politickú i inú pomoc. To však jeho podnik nezachránilo.
Príbeh Františka Čubu sa vymyká dobovým legendám o hrdinoch socialistickej práce, ktorí zvelebovali „nový“ rozkulačený vidiek. Začínal ako referent na Okresnom úrade v Gottwaldove, kde písal prejavy a referáty nadriadeným na stranícke schôdze. Jedného dňa skúsil svojmu nadriadenému napísať do prejavu totálny nezmysel. S údivom potom sledoval, ako tento celý nezmysel bez zaváhania z papiera prečíta a nabitá sála ho po skončení ocenila mohutným potleskom. Mladý Čuba celú záležitosť nechápal ako kanadský žart, ale vnímal ju ako cennú skúsenosť pre ďalší život. Ihneď si zrátal, že v úrade ho veľa šťastia nečaká a požiadal o preloženie do roľníckeho družstva v neďalekých Slušoviciach. Tam našiel charakteristický obraz výsledku kolektivizácie: rozvrátené hospodárstvo, chátrajúce stavby, absenciu vzťahu k pôde, popretŕhané prirodzené väzby na vidieku, alkoholizmus, nezáujem o čokoľvek. Celý rok sa usiloval získať si dôveru a nájsť spoločnú reč s družstevníkmi. Na Štedrý deň v roku 1963 ho všetci nechali napriek dohovoru v družstve samého a Čuba až do neskorých nočných hodín sám dojil všetky ustajnené kravy. Počas tejto noci pochopil ďalšie podstatné pravidlo reálneho komunizmu. Už v nasledujúcom období zakázal v družstve piť alkohol (za opakovane nájdenú fľašku vyhadzoval z práce), nasadil pracovné normy, ktorých nedodržanie trestal zrážkou zo mzdy alebo preložením na horšiu prácu. Kto sa ozval proti novému spôsobu riadenia, automaticky dostal výpoveď. Sťažnosti na to, čo sa dialo v družstve, nikto na okrese príliš vážne nebral. Každý predsa vedel, že ide o upadajúci podnik.
Systém zvýhodňovania Poľnohospodárstvo ako celkovo zdevastované odvetvie malo v štátnych plánoch zelenú a tešilo sa mnohým daňovým úľavám. Čuba si preštudoval systém zvýhodňovania a rozšíril výrobu. Tá so živočíšnou produkciou síce veľa spoločného nemala, napriek tomu sa aj na ňu vzťahovali výnimky - výrobu predsa zastrešovalo roľnícke družstvo. Tzv. pridružená výroba (najprv to boli košíky, potom drôtené pletivo a poľnohospodárske náradie) vyrovnala dlhy a umožnila rozvíjať poľnohospodársku produkciu. Poľnohospodárska výroba sa zvyšovala, mzdy zamestnancov rástli do nadpriemerných výšok. Druhá polovica 60. rokov, krajina prechádzala politickým uvoľnením. Družstvo, ktoré prosperovalo, sa stalo príkladným. Prišiel rok 1969. Desaťtisíce odborníkov zo všetkých profesií prichádzali počas jediného roka o prácu. Po pridruženej výrobe Čuba podnikol druhý osudový ťah. Bez škrupulí zamestnal viacero špičkových ľudí, ktorí boli donútení opustiť svoje vedecké posty v Prahe, Brne, Ostrave, Olomouci. Získaval to, čo mu doposiaľ chýbalo - mozgy. Strategický ťah prešiel takmer bez povšimnutia. Štátnu moc zatiaľ veľmi nezaujímalo roľnícke družstvo kdesi na Valašsku. Zatiaľ čo republika prechádzala útlmom, Slušovice odštartovali novú etapu. Čuba rozohrával zákulisnú hru - opticky posilňoval ZV KSČ vo vnútri družstva (ľudia v ZV boli platení za to, aby vytvárali imidž družstva v straníckych orgánoch) a reprezentatívnymi akciami si zaväzoval straníckych funkcionárov. Počas piatich rokov tak vytvoril krycí dáždnik nad družstvom. Pohlcoval družstvá v okolí a vytváral poľnohospodársky gigant so štyrmi tisíckami zamestnancov. O desať rokov neskôr, na prahu 80. rokov, mu ekonómovia po prvý raz ohlásili ročný obrat vyše miliardy korún.
Slušovice nemohli zastaviť Samotný Gustáv Husák na začiatku 80. rokov intervenoval, aby sa „s tým Čubom niečo urobilo“. Podrobná previerka ministerstva poľnohospodárstva chyby nenašla, naopak, KV KSČ v Brne konštatoval, že likvidácia Slušovíc by priniesla regiónu hospodárske problémy. Čuba na jednej strane gestami vystupoval čo najústretovejšie voči straníckym orgánom, napríklad usporadúval špeciálne akcie a zásoboval ich obchody. Na druhej strane vytváral vlastnú ochrannú sieť pre popletenie hoci aj Štátnej bezpečnosti. Uvedomoval si, že zárukou jeho „prežitia“ bola práve jeho ojedinelosť. Spomínal si na skúsenosti zo začiatku kariéry a vyťahoval na svoju obranu najosvedčenejšie prostriedky strany. Najímal ľudí na koncipovanie veľkohubých prejavov, oslavných analýz a zdravíc. Čuba sa bez preháňania stával ťahúňom československého poľnohospodárstva. Slušovice mali významný stavebný podnik, komponovali výpočtovú techniku, numericky riadené stroje poslednej generácie, aplikovali najnovšie poľnohospodárske technológie a experimentovali v génovom inžinierstve. Zatiaľ čo sa verbálne hlásili k úlohám ďalšej päťročnice, rozbiehali spoločné podniky v Rakúsku, Nemecku, Holandsku, Švédsku, Francúzsku, Taliansku, Kanade alebo vo Vietname. Čuba využíval boj o moc vnútri KSČ vo svoj prospech (súdruhovia v súboji o vlastné posty nemali toľko času sledovať, čo sa deje v krajine) a v obchode odkladal zábrany.
Osudová chyba O desať rokov neskôr Čuba v súkromí priznal najväčší omyl svojho života. Bolo to neodhadnutie situácie okolo politického vývoja po novembri 1989 a neochota zaoberať sa politikou. Na politiku mal Čuba vždy ľudí, ktorí udržiavali „slušovický dáždnik“. Tí si ale s novou situáciou nevedeli poradiť, rovnako bezmocný zostal ich šéf. Náhle mal proti sebe úplne iných protihráčov ako boli odhadnuteľné tváre skalných komunistov. Čuba celý život nepovažoval straníckych či vládnych funkcionárov za rovnocenných partnerov. Podľa zvyku z 80. rokov nereagoval na útočné články v tlači, nepovažoval ich za hrozbu. V lete roku 1990 prehlásil prezident Václav Havel v prejave na Václavskom námestí (pri príležitosti výročia 21. augusta 1968), že treba rozpliesť temné slušovické nitky, ktoré ohrozujú československé poľnohospodárstvo. Čuba kapituloval, viac zdiskreditovať ho už nemohli. Nastával rok definitívneho ústupu z dvorany slávy, ktorý bol opradený mnohými tajomstvami. Zmiznutie giganta so 6500 zamestnancami a obratom osem miliárd korún ročne, náročných výrobných programov a technológií, zvierat zo stajní, zariadenia z pobočiek a zo spoločných podnikov po celom svete prakticky za niekoľko dní…
Les otáznikov Po Slušoviciach zostáva les otáznikov. „Slušovice a ich likvidácia - to bolo jednoznačne politické rozhodnutie,“ hovorí dnes podpredseda českej vlády Pavel Rychetský, vtedy generálny prokurátor ČSFR. „Slušovice boli jednoznačne obeťou horlivých revolucionárov,“ súdi zasa Václav Bartuška, člen Parlamentnej komisie pre dohľad nad vyšetrovaním udalostí zo 17. novembra 1989, ktorý tu v rokoch 1988 a 1989 pracoval. Príprava výsadku Útvaru rýchleho nasadenia v Slušoviciach a zatknutie celého manažmentu, vyhorený archív družstva, rozplynutie troch miliárd korún, vyhrážky, vydieranie, čudná aktivita ministra Kubáta... Samotný Čuba absolvoval 70 výsluchov a niekoľko zadržaní. Až v zime 1998 ho uznal Okresný súd v Zlíne vinným z jedného z pôvodných 23 bodov obžaloby, protistrana sa voči rozsudku odvolala. Prežil tiež tragédiu v osobnom živote, čiastočne v dôsledku tlaku na rodinu spáchala v roku 1993 samovraždu jeho dcéra. Podnik, ktorý vybudoval a ktorému obetoval celý život, prestal existovať. To je životná bilancia človeka, ktorý ako dvadsaťpäťročný plný elánu vstupoval do života s neustále opakovaným heslom „Budeme sa mať tak dobre, ako si to zariadime“. František Čuba má dnes 63 rokov. Ako tvrdohlavý Valach zostal v Slušoviciach a uprostred opustených, chátrajúcich stavieb pripomínajúcich jeho agrokombinát, sa usiluje viesť svoju firmu. Naďalej sa vyjadruje priamočiarou jasnou rečou a pri rozhovore neustále kreslí na papier. „Pokiaľ by nezlikvidovali Slušovice, mali by sme dnes obrat okolo 70 miliárd korún,“ hovorí bez emócií a pokračuje: „Celý život mi všetko vychádzalo. Prakticky všetko, na čo som siahol, sa mi podarilo, takže občas som si vravel, že jedného dňa sa musí čosi stať. Nie je jednoducho možné, že keď človek neustále toľko riskuje, bude mu to dlho vychádzať. Toto bol asi ten zlom, tá zlá karta.“
Autor je scenáristom a režisérom filmu „František Čuba: Slušovický zázrak“, ktorý vysielala Česká televízia v júli 1999, upravené podľa českého časopisu Trend
