Sociálny chlad, medzinárodné bezprávie
Ten, kto si prečíta dokument Tretia cesta, ktorý Bodo Hombach pripravil pre súdruhov Blaira a Schrödera, má sotva dojem, že to autori myslia vážne. Len vo výnimočných prípadoch nájdeme toľko prázdnych viet a tak riedky text. Samotný obsah textu hovorí veľmi málo. Peter Glotz rezignovane píše: „Až po nasledujúcej výmene stráží bude možné formulovať súčasnú sociálnodemokratickú odpoveď na výzvy digitálneho kapitalizmu. Potrebovali by sme ju už dnes. Príde však až v nasledujúcom desaťročí.“ Nezostáva nám nič iné, ako sa pozrieť na to, čo sa deje v reálnej politike.
Po 16 rokoch Kohlovej vlády sa ľavica dostala k moci. Jej víťazstvo bolo tak pôsobivé, že SPD a Zelení mohli vládnuť bez PDS a CDU. Avšak namiesto toho, aby využili moc okamihu a priazeň hodiny na realizáciu potrebných ekologických a sociálnych reforiem, ich kára zaviazla v blate protirečení a sporov, ktoré si zorganizovali sami.
Po prehratých voľbách rokov 1980 a 1984 sa americkí demokrati posunuli doprava. Tretiu cestu objavili ako kompromis medzi tým, čo chceli oni a čo republikáni presadzovali. Tretia cesta nie je nová tým, že ide o účinný a demokratický kompromis medzi komunizmom a kapitalizmom, ale tým, že ide o ďalekosiahle prispôsobenia sa demokratov politike republikánov. Rovnaký vzor sa zopakoval vo Veľkej Británii. Blair musel s radostnou tvárou prehltnúť mnoho trpkých piluliek thatcherizmu, kým získal na svoju stranu väčšinu.
Strom spoznáte podľa ovocia
V 90. rokoch klesla mzda amerického robotníka v priemere o 28%. Dôchodky manažérov sa v tom istom období zvýšil päťnásobne. Reforma zdravotného systému sa neuskutočnila. Hospodársky rast, keď sa pozrieme na 90. roky ako celok, nie je v USA vyšší ako v Európe. V Európe robí opatrný sociálny demokrat Jospin oveľa lepšiu hospodársku politiku ako páni, ktorí si zvolili Tretiu cestu. Blairovi a Schröderovi za to voliči v európskych voľbách vystavili zaslúžený účet, veľmi sa ich to však nedotklo. Clinton, Blair a Schröder z vojenského hľadiska otvorili bránu do nového storočia: vojna v Kosove nie je nijakou náhodou. Nie je náhodou ani neustále predlžovaná vojna v Iraku. Muži Tretej cesty operujú so základnými hodnotami, ktoré možno kedykoľvek veľmi flexibilne nasadiť.
Už len kamaráti z lepenky
Strata obáv zo vstupu do vojny na Balkáne viedla - a to nám dejiny určite ukážu - k zrýchlenému pohybu po špirále násilia. Dnes sú na úteku kosovskí Srbi a Rómovia. Dokonca aj Ulrich Beck, priaznivo naklonený Tretej ceste, cynicky poznamenáva: „Neohraničené sebavedomie vojenského humanizmu je mimoriadne nebezpečné. Nárokovať si na morálne oprávnenie vojensky zasahovať v iných štátoch môže viesť k novým križiackym výpravám. Vo svete plnom diktátorov to môže znamenať nekonečnú vojnu, zneužívanie sily. Pre sociálnych demokratov je zrejme ľahšie rozhodnúť sa pre bombardovanie Juhoslávie, ako sa konečne pustiť - to predsa sľubovali - do znižovania nezamestnanosti a reformy dôchodkového systému.“ Ako sa dá v takýchto prípadoch vyhnúť škodoradosti?
Nemecko je kolískou sociálnej demokracie a odborového hnutia. Prekvapuje však, že dokonca aj kedysi tak hrdí nemeckí odborári sú dnes len kamarátmi z lepenky. Odnaučili sa účinne presadzovať politické a sociálne požiadavky v priestore straníckej politiky. PDS - možná ľavicová korektúra - nesype červenú soľ do rán veľkej SPD, ale sa jej snaží prebrať program, čo sa však nedá uviesť do súladu z faktora, že väčšina jej členov patrila kedysi k SED. Zelení, vyliahnutí z kukučích vajec šesťdesiateho ôsmeho roku, sa v dospelosti rozhodli pre pád do liberálneho stredu. Oskar Lafontaine sa zriekol aktívnej politiky. Nenašiel vari väčšinu pre klesajúce úroky a rastúce príjmy? Bol iba on sám proti vojne v Kosove, ktorá je porušením medzinárodného práva? Alebo svetským radostiam holdujúci pápež ľavice nenašiel dosť prívržencov vo vláde a v strane? Kniha, ktorú napíše, bude musieť byť naozaj dobrá.
Nová situácia, nové príležitosti
Zmena fordizmu digitálnym kapitalizmom, rozpad komunistických systémov, hegemónia reaganizmu a thatcherizmu viedli k oveľa väčším zmenám, než sme si doteraz mysleli. V mnohých krajinách ľavica už nemá silu na odpor, zostali jej sily len na prispôsobovanie sa logike sociálneho chladu a vojnám odporujúcim medzinárodnému právu.
Podľa môjho názoru nemá zmysel prikrášľovať veci a to dokonca v období, keď objektívne podmienky sú pre ľavicovú politiku také dobré, ako už dávno nie:
1. Ekologickú prestavbu je možné realizovať s rozumnými nákladmi. Rímsky klub svoju prácu odviedol. Teraz treba konať. Vek nukleárnej energie bude nahradený efektívnejšími spôsobmi výroby energie, po ktorých príde vek solárnej energie.
2. Produkcia tovarov a služieb je stále lacnejšia. Inflácia vzhľadom ku klesajúcim cenám už nie je - aspoň teraz je to tak - problémom. Pre čoraz väčší počet ľudí sa tak otvárajú dvere k epoche hojnosti.
3. Koncentrácia kapitálu pokračuje veľmi rýchlo. Stále menší počet koncernov ovláda jednotlivé segmenty trhu. Je nevyhnutné, aby tieto multinacionálne monštrá podliehali sociálnej kontrole a demokratickému spolurozhodovaniu.
4. Prichádza euro. Tým sa v Európskej únii vytvára priestor, v ktorom je opäť mysliteľná a realizovateľná politická a ekonomická regulácia v záujme sociálneho vyrovnania a ekologickej prestavby.
Dezorientovaná ľavica potrebuje zrejme veľa, možno až priveľa času, aby tieto nové možnosti využila pre ľavicovú politiku, ktorá by nebola len prispôsobovaním sa, ale ktorá by vsadila na sociálne a ekologické inovácie.
(Autor bol poslanec Národnej rady Švajčiarska a predseda SP. V súčasnosti je hoteliér, naďalej sa zaoberá politickými otázkami.)
