Bez hôr za chrbtom

Spomínam si na jedného ruského spisovateľa z Moskvy, ktorého môj otec pozval na chatu v Liptove. Na tretí deň, inak bodrý, veselý pán, bol nesvoj, úplne vedľa. Až na veľké naliehanie sa priznal, že má stiesnený pocit, lebo sa mu zdá, že sa už-už naňho zrútia vrchy. A tak sme sa vrátili do Bratislavy.

Čo však cítili Slováci z podhorských osád zo Zvolenskej župy, Hontu, Novohradu či Gemera, keď pred vyše 250 rokmi zanechali rodné chotáre a tiahli na tie časy neuveriteľne vzdialené priestory, dobré tri stovky kilometrov na juh, vyplienené, spustošené a opustené osmanskými vojskami? Nechýbali im kopce, lesy, hole, údolia a pocit istoty, že im stráži chrbát aspoň úpätie hôr?

Sťahovanie po etapách V každom prípade vydať sa v tých časoch do cudzieho sveta, hoci v rámci územia jedného štátu, si vyžadovalo odvahu. Napriek tomu, že Horné Uhorsko bolo vtedy relatívne preľudnené, že ladom ležiaca pôda ponúkala šancu na obživu a že počas násilnej rekatolizácie na Slovensku tu protestantom zaručovali slobodu vierovyznania. Rozhodnúť sa pre výmenu rodnej obce, príbuzných, priateľov za síce úrodný, no vyľudnený kraj dokázali iba skutoční chlapi a statočné ženy.

Slováci sa sťahovali na Dolnú zem vo viacerých etapách. Najprv na konci prvej polovice 18. storočia vytvorili etnické ostrovy najmä v Békešskej župe. Keď už lány nestačili všetkých uživiť, začiatkom minulého storočia sa slovenský živel rozšíril na územie dnešného Rumunska a Juhoslávie. V polovici 19. storočia ho posilnili vysťahovalecké vlny z východného Slovenska. Emigrácia ďalej pokračovala v časoch hospodárskych kríz v 20. a 30. rokoch tohto storočia za „veľkou mlákou“ - v USA a Kanade. Tú, naopak, po Druhej svetovej vojne vystriedala repatriácia obyvateľstva do starej vlasti.

„Prví Slováci sa objavili v Nadlaku na jeseň 1802,“ vysvetľuje rumunská Slovenka Pavlína Molnárová, ktorá na Filozofickej fakulte UK v Bratislave študovala etnografiu a na túto tému obhajovala diplomovú prácu. „Obrobili zem a zasiali oziminy. Potom sa i s celými rodinami, učiteľom a evanjelickým kňazom vrátili sem nasledujúcu jar a postavili si domy. Prišlo približne 200 rodín zo Slovenského Komlóša, Čaby, Sarvaša a Malého Beríňa. Každému mužovi, vrátane chlapcov, pridelili zadarmo 20 jutár pôdy, odpustili dane na jeden rok.“

Keď páni farári spolu hrajú karty Pôvodne pochádzali z južných oblastí stredného Slovenska, ale i z Liptova, Oravy či Peštianskej župy. Neskôr medzi sebou privítali slovenských a rusínskych gréckokatolíkov. Pestrosť vierovyznaní a národností sú pre Nadlak typické. Toto mestečko so sotva deviatimi tisícmi obyvateľmi zdobí osem kostolov. V centre evanjelický - slovenský, rímskokatolícky, gréckokatolícky, pravoslávny (kedysi tu žila početná srbská menšina), ale aj modlitebne baptistov, kalvínov, apoštolskej cirkvi či židovskej obce, hoci dnes už viaceré fungujú iba sporadicky.

„Po roku 1989 boli, podobne ako na Slovensku, aj tu majetkové spory medzi pravoslávnou a gréckokatolíckou cirkvou, ale sa už pomerali,“ hovorí Pavlína. „Teraz jednotliví páni farári spolu hrávajú karty a často organizujú ekumenické bohoslužby a iné spoločné podujatia.“

Inak dejiny Nadlaku siahajú až do 11. storočia, keď sa prvý raz písomne táto lokalita spomínala. Jazykovedci a historici sa nevedia zhodnúť na pôvode jeho názvu. Možno to bolo kedysi Magnus lacus - po latinsky Veľké jazero, ktoré sa tu vraj raz rozlievalo. Iní tvrdia, že ide o maďarský koreň slovného spojenia Nagy lak - Veľká obec. Kto to dnes rozrieši?

Tiché mestečko za hranicami Neďaleko, za štátnymi hranicami, sme z medzinárodnej cesty z juhomaďarského Makó do rumunského Aradu zabočili na širokú hlavnú ulicu tichého mestečka. Hotel s reštauráciou, rad obchodov, parčík, malý trh na námestí pred kostolom. Trhovníci z okolitých dedín ponúkajú všakovakú zeleninu a ovocie. Medzi sebou sa zhovárajú po maďarsky. Zato „mešťania“ zväčša holdujú slovenčine, a akej mäkkej, no nerobí im problém plynule prejsť na rumunčinu či maďarčinu. Nápis v našom jazyku by ste na obchodoch márne hľadali. Hádam až na butik Ružinov. Tunajším Slovákom to však neprichodí dajako zvláštne. Podobne ako v susednom Maďarsku. Pravda, tam stretnúť človeka hovoriaceho na ulici po slovensky je už ťažšie. Kým tí starší ešte rozprávajú peknou slovenčinou, stredná a mladšia generácia už vyslovuje typicky maďarské otvorené „á“.

Slivkové bulváre „Nech si kto-chce čo hovorí o bývalom režime, ale k národnostným menšinám bol benevolentný,“ vysvetľuje mi tunajší kultúrny aktivista Ján Dovál, ktorý vždy rád sprevádza návštevníkov zo starej vlasti, no v poslednom čase sa dal na remeslo - kamenárstvo. I dnes tu majú divadelných ochotníkov, literárny krúžok, Kultúrnovedeckú spoločnosť Ivana Krasku (študoval v rumunskom Sibiu a Brašove), ktorá tu vydáva slovenskú literatúru, Klub slovenských dôchodcov, Klub slovenskej mládeže, základnú i Strednú školu J. G. Tajovského (pracoval tu v rokoch 1904 - 1910 v banke a nacvičoval divadlo, potom podporoval kultúrno-spoločenské aktivity Nadlačanov), kde študujú aj budúci učitelia.

Slovenský jazyk a literatúra sa dá študovať na vysokej škole v Bukurešti a, samozrejme, na Slovensku. U nás však mnohí rumunskí Slováci študujú i iné odbory, vrátane ekonomických a technických smerov. Viacerí sa poženia a ostanú v Bratislave, no mnohí sa vracajú do rodného Nadlaku. Napriek tomu, že sú tu perspektívy pre vysokoškolsky vzdelaných ľudí pomerne obmedzené. Väčšina obyvateľstva pracuje v poľnohospodárstve a na veľkej medzinárodnej colnici, no viaceré filiálky priemyselných podnikov v nových ekonomických podmienkach zanikli. Podobne ako roľnícke družstvo. Teraz sa skôr rozmáhajú malé rodinné farmy.

Na úrodnej pôde tu zväčša pestujú obilie, ktoré potom predávajú. No Nadlačania sú slávni ešte čímsi iným: slivovicou zlatistej farby. Liter ponúkajú za šesť nemeckých mariek. Prehliadka celého výrobného procesu s obrovskými medenými kotlami a veľavravnými vôňami v čistých miestnostiach letnej kuchyne naozaj stojí za to. Mimochodom, z tradície, pretože rovinatej pôdy tu bolo na rozdiel od Slovenska vždy nadostač, ulice i medzi vidieckymi, zväčša prízemnými či jednoposchodovými domcami sú tu široké ako mestské bulváre. Keďže cestovný ruch tu však býva minimálny, veľkodušne tu vysadili rady ovocných stromčekov - napospol, ako inak, sliviek.

Spontánne deti v Nadlaku Podľa sčítania ľudu z roku 1930 tu žilo 7757 Slovákov, v roku 1966 necelých päťtisíc a v roku 1992 už len 4425, no stále tvoria väčšinu, hoci tesnú, obyvateľov. Nie náhodou za starostu i vicestarostu v priamych voľbách zvolili predstaviteľov Zväzu Slovákov v Rumunsku. Kedysi boli národnostne zmiešané manželstvá v Nadlaku nepredstaviteľné, ale v 60. a 70. rokoch sa situácia začala radikálne meniť - i vďaka výstavbe štátnych a družstevných činžiakov. Začínajú prevažovať bilingválne manželstvá. Slovákom či Rumunom vôbec neprekáža, keď ich ratolesti hovoria jedným i druhým jazykom.

„Po novembri 1989,“ spomína si Janko, „sa tu vystriedalo viacero štátnych činiteľov od vás. Fotografie z pobytu niekdajšieho prezidenta Michala Kováča dosiaľ nájdeš na nástenke v kultúrnom dome. Priniesli mnoho kníh, učebníc, ešte viac sľubov, no v poslednom čase sa tu objavujú iba pracovníci Matice slovenskej, Domu zahraničných Slovákov, či ministerstva kultúry. Aj literatúry zo Slovenska je čoraz menej. Prvé a posledné divadlo v tomto roku sme privítali až teraz. Veľká škoda. My priam dychtíme po slovenskej kultúre.“

V zájazde, ktorý zorganizovalo Združenie detí a mládeže Slovenska a Odbor mladých matičiarov vďaka grantu Ministerstva školstva SR, sme priviezli i troch hercov z „kočovného“ divadla malých javiskových foriem Babscénus z Martina. Predstavili sa vtipne spracovanou adaptáciou Hronského Budkáčika a Dubkáčika. V preplnej sále kultúrneho domu okrem detí sedeli i tínedžeri či milostné páry, ktoré toto podujatie chápali ako súčasť príjemne stráveného piatkového večera.

Detváky reagovali vlnami smiechu na výčiny veselých prasiatok (v podaní Drahomíry Panuškovej a Nadeždy Mažáriovej, Tibor Kubička si zahral asi tucet „vedľajších“ úloh). Celkom iná atmosféra vládla o deň neskôr v Slovenskom Komlóši. Podstatne väčšia sála, no podstatne menej divákov, starší sa usmievajú, ale deti mlčia ako hrob. Až neskôr zisťujem, že im starí rodičia dodatočne pošepky prekladajú do maďarčiny, čo sa deje na scéne. Pritom obe mestá sú od seba vzdialené vzdušnou čiarou 30 kilometrov a ich občania majú spoločné korene. Ale medzi nimi leží už vyše 80 rokov hranica štátov a s ňou i odlišnej štátnej politiky voči národnostiam. Dnes maďarská vláda vynakladá na menšinovú kultúru omnoho viac peňazí ako rumunská, no dá sa dobehnúť zameškané?

Primátor vie po slovensky Štátne hranice sme prekročili v noci z piatka na sobotu, aby sme nemuseli v Rumunsku platiť vyššie cestné poplatky. Po niekoľkých kilometroch nás zastavilo auto s húkačkou. Nedajbože sme išli cez dedinu prirýchlo? Nie, dočkali sme sa nevídaného prijatia. Slovenská miestna menšinová správa, ktorá nás považovala za čestných hostí, požiadala políciu, aby nás na hradskej od hraničného priechodu sprevádzala, aby sme v tme nezablúdili. Na hraniciach jednotlivých okresov si nás odovzdávali policajti ako štafetu, až nás zaviedli do ubytovne v Oroszháze, kde - napriek názvu - Ruská Osada - kedysi tiež žila početná slovenská menšina.

„Nie som celý Slovák, len tak napoly,“ srdečne nás víta s kalíškom - ako inak - slivovice na druhé ráno v zasadacej sále radnice primátor ani nie osemtisícového Tótkomlósu Pavel Juhász, „preto ma ospravedlňte za moju slovenčinu.“

Keď sa už tretí raz sebakriticky vracal k svojim znalostiam slovenského jazyka, tak mi nedalo, aby som sa ho nespýtal, čo ho to tak stále mrzí, však mu „polomaterčina“ ide vcelku dobre.

„Ale, bol som v Bratislave,“ škrabe sa za uchom, „odovzdával som jednému štátnikovi cenu nášho mesta. Netrúfal som si pred ním predniesť slávnostnú reč, a tak som o to požiadal svoju kolegyňu. V novinách potom škodoradostne tvrdili, že slovenský primátor z Maďarska musel mať so sebou tlmočníčku. Prosím vás, nenapíšte zase o mne, že neviem po slovensky.“ A tak radi píšeme čierne na bielom: primátor Komlóšu vie po slovensky.

(Dokončenie v budúcom čísle)

TO NAŠE BLUDÁRSTVO
Blúdili sme cez stáročia
zbití, zbičovaní,
posmechmi ovenčení.
Nádeje z tvárí
roztratené máme
bez samochvály.
Blúdili sme
vo svojom
a predsa v cudzine.
Po necestách,
po bludiskách
nás sprevádzajú
naše bôle.
Pokorených
a skrotených
nás hnali cudzie vôle.
Sme tu,
ustatí,
osamelí
a roztratení
(ustáva nám i sloha),
sme siroty:
bez rodičov
a bez vlastného boha.

Z básnickej zbierky
Juraja Dolnozemského Ťarcha páperia,
Vydavateľstvo Mikszáth, Salgótarján 1994