Nie je vždy dobré byť cisárom
Režisér Jiří Menzel a profesor Jiří Koukolík sú veľké osobnosti českej vedy a umenia. Milana Uhdeho poznáme z jeho drám i z politickej činnosti. Zaujímavé predstavenie urobili pre divákov Českej televízie 27. novembra 2000 v televíznej diskusii. Najviac v závere prekvapili Uhdeho.
Diskusiu by sme mohli charakterizovať témou o vzťahu súkromných nerestí a verejného dobra vo verejnom priestore. Režisér, dramatik a vedec rozohrali paletu názorov a tém. Od psychológie a umenia k politike. Od dieťaťa k dospelému. Ale predovšetkým o dnešnej dobe vystavenej doteraz nevyskúšaným tlakom.
Napríklad rozbitý funkčný systém orientovanej pozornosti má neblahé dôsledky na ontogenézu dieťaťa. Deti, ak sa s nimi medzi 2. a 5. rokom nehovorí, sa už hovoriť nikdy nenaučia. Môže sa to dokonca stať príčinou ich celoživotnej sociálnej a psychologickej invalidizácie. Podobne to funguje aj v prípadoch klipového vnímania u dospelých. Surfujú, prepínajú kanály, informácie sa striedajú a nepremýšľa sa sústredene. Režisér Menzel ide tak ďaleko, že tvrdí, že sa nevníma myšlienka a stráca sa schopnosť prejsť od jednej veci k druhej. Nedopozerá sa film, ľudia „blbnú“, neprijímajú slušnú vec. Najhoršie však je, že sú manipulovateľnejší, kupujú podľa reklám a rozhodujú sa podľa politických sloganov, ktoré sa im vpália do hlavy. Nevedia myslieť v súvislostiach.
S klipovou kultúrou nesúhlasí ani Milan Uhde, seba charakterizujúci ako liberál. Posadiť deti iba pred televízor považuje za zločin. Ale ako úzkostlivý strážca hodnôt reaguje nesúhlasne na názor, že umenie sa uzaviera do seba. Proti klasickému gréckemu umeniu, keď sa umelec stotožnil s „polis“ - obcou, je tu rozdiel. Napríklad Boticelli, keď maľoval Venušu, vyjadroval estetický ideál mnohých. V umení sa vždy našiel niekto, kto urobil krok dopredu, umenie na seba nadväzuje. Oproti minulosti je tu ale jeden veľký rozdiel: ten, kto takýto krok urobil, riskoval, umieral hladom. Dnes je situácia opačná - priekopníci, rozviedčíci sú podporovaní, je to veľmi jednoduché a ten, kto zostáva so svojím publikom podozrievaný z komercie, je zneuznávaný. Čo najviac Jiřího Mencla štve, je, že dnes sa z neumenia robí umenie, nový smer, ktorý striedajú ďalšie smery, vzniká babylon smerov.
Robiť veci pre ľudí Prekliatym básnikom vstupuje do umenia osamelý človek. Milan Uhde je presvedčený, že pre kultúrnu tvorbu to znamenalo nové veci, experimenty ľahostajné k publiku. Tieto experimenty obohatili umenie, Holanove básnické obrazy by nevznikli bez prekliatych básnikov. Uhde však vie, že môže nastať situácia, keď je takýto spisovateľ čitateľovi ľahostajný, nekúpi si ho, neprečíta. Je sekundárne hnevať sa na výrobcu „šuntov“. Čo ho trápi, je, že sa tu vytratilo pole umenia, do ktorého vstúpila komercia, ktorá vie, že človek sa chce zabávať, odpočinúť si a gýč to dokáže ohromne. To platí nielen v poézii, ale Menzel ilustroval situáciu na európskom filme. Začalo sa to od Goddarda. Odvtedy vznikajú subvencované filmy pre filmové kluby. Tých filmov je veľa, ale skladujú sa a v kinách sa premietajú filmy americké, pretože tvorcovia rezignovali na úlohu robiť filmy pre ľudí. Majú strach z toho, že nebudú dosť umeleckí, pretože filmy pre ľudí sa musia vedieť robiť.
Profesor Koukolík hovorí, že tretia kultúra, veda je možno o krok ďalej ako umenie teraz. Je dôležité hovoriť s chudobným Židom a vodičom električky. V anglicky čítajúcej populácii sú na prvých miestach knihy o vzniku života, o stavbe vesmíru a pod. Laik tak vie, o čom vedci premýšľajú, kam smeruje ich myslenie, čo dosiahlo poznanie. Jiří Koukolík má však ako psychiater zlé pocity z benátskeho Bienále - vie, že to nie je fér. Musí zabudnúť na svoje psychiatrické školenie, Na výstave vidí aroganciu, okázalosť, potrebu šokovať, je to pre akcentované osobnosti. Umelec podľa jeho mienky musí byť predovšetkým excelentný remeselník, tam treba začať. Napríklad Rembrandt maľoval obrazy ako svoje zamestnanie. Živil sa tým, že je to umenie, sa pochopilo neskôr. Cieľ nebol byť iný, originálny. Trend moderného umenia je epigónstvo a tých je v súčasnosti strašne veľa. Epigóni nútia ľudí, aby si kupovali gýče, pretože im nedokážu nič dať. Uhde sa pýta, či by v tejto situácii prospela osvietená cenzúra. Podľa Koukolíka by stačilo kritické myslenie, rozlišovanie hodnôt. Z ľudí sa však dá táto schopnosť rozlišovania dobra a zla, hodnôt vymyť. V mene písma svätého sa sialo i vraždilo.
S kladivom na čarodejnice V Česku sa dnes zarába na predaji Mein Kampfu. Chyby ľudí by sa mali pranierovať, rovnako by sa mali kritizovať politické chyby. Koukolík však v tejto argumentácii videl moralizátorstvo. Preto navrhuje širšie hľadisko. Existuje „mem“, sociálny gén. Memy sa replikujú, opakujú a súťažia. Morálny postoj je neúčinný, preto treba vytvoriť „memetickú“ kontrolu. Milanovi Uhdemu sa páči, že už sa nepôjde kladivom a mečom na čarodejnice. Dnes je však situácia iná. Menzel povedal, že mladý človek dnes vidí, že sprostota a zlodejčina sa vyplatia. Paradoxne vyznel názor brnenského dramatika, ktorý citoval slová Slováka Tranoscia, ktorý na ich adresu povedal: Nech si majú, nič tým nezískajú. Veď získajú iba pár korún. Zlodeji sa dobre nemajú, ľudia, ktorí sa obohacujú na účet svojich blížnych, sa dobre mať nemôžu.
Otázkou dnes je, prečo je ich tak strašne veľa. Ide o zmätenie jazykov a pohľadov? Staré čínske príslovie však hovorí: ak ukradneš šperk, popravia ťa, ak ukradneš kráľovstvo, staneš sa cisárom. Uhde poznamenal, že nie je vždy dobré byť cisárom. Zlodeji môžu byť veľmi efektívni a šťastní a okrem toho sa dožívajú dlhšieho života ako spravodliví. Ak urobíte sociálnu pyramídu americkej a britskej spoločnosti, kde tak veľa spravodlivých nie je, zistíte, že v prípade britskej spoločnosti žijú o deväť rokov dlhšie ako tí dole, kde tiež veľa spravodlivých nie je. Tak takúto pascu pripravili režisér Menzel a profesor Koukolík na dramatika a liberála Uhdeho. Uhde je skrátka natvrdlý. Povedal to o sebe sám.
