Odišiel posledný davista
Pri štúdiu Proletárskej nedele, literárnej prílohy Pravdy chudoby, ktorú v polovici 20. rokov redigoval Ladislav Novomeský s ďalšími davistami, natrafil som pri niekoľkých poviedkach na podpis: Ján Bohúň.
Predtým, ani potom som sa s týmto menom nestretol, nuž som ho považoval za pseudonym. Aj na konferencii v roku 1961. Do diskusie sa prihlásil vysoký, mocný chlap a spýtal sa, či vyzerá len na nejaký pseudonym, lebo Ján Bohúň je od narodenia on. Všetko sme si vysvetlili. Presvedčil som sa o jeho závideniahodnom rozprávačskom talente, nuž som ho začal navrávať, aby si na papieri zaspomínal na roky spolupráce a kamarátstva s mladými davistami. Spočiatku nevidel zmysel takej roboty, veď o popredných členoch skupiny DAV sa ešte nesmelo písať. Po ich rehabilitácii však neváhal a do zborníka štúdií a spomienok prispel dvoma prácami: Medzi davistami a Ružomberské roky Eda Urxa. Obohatil ho cennými, dovtedy neznámymi údajmi a vyvrátil najmä delenie už mladých davistov na pravoverných a zradcov.
Prístrešie slovenských umelcov Ján Bohúň (ináč brat chýrneho rozprávača Ema Bohúňa) pôsobil po druhej svetovej vojne ako riaditeľ pražského hotela Paříž a urobil z neho obľúbené prístrešie pre slovenských umelcov a športovcov. Riaditeľoval zavše aj dvadsať hodín denne, ale príspevky v davistickom zborníku sa možno pričinili o to, že napriek stálej časovej tiesni sa v ňom opäť prebudil jeden z jeho mnohých mladíckych koníčkov: písanie poviedok, ba i väčších próz.
V bibliografických záznamoch Matice slovenskej sa totiž vyskytuje údaj, podľa ktorého Ján Bohúň pod pseudonymom Ján Borový uverejňoval (v roku 1923) v Slovenskom denníku rozsiahlu prózu z dôb národného obrodenia Papierová láska (48 pokračovaní!). Pseudonym vraj dešifrovali „na základe samého autora“. Román má slabšiu úroveň, vari preto sa autor k nemu neskôr nehlásil a začiatok svojej literárnej práce datoval do roku 1925.
Proletárska nedeľa začiatkom roku 1926 prestala vychádzať a Ján Bohúň sa čoskoro vrátil do rodného Ružomberka. Encyklopedické heslá neuvádzajú jeho vtedajšie zamestnanie. Sám však v dotazníku pre chystaný Slovník slovenských spisovateľov začiatkom 70. rokov uviedol, že v rokoch 1926-27 uverejňoval detské rozprávky v časopise Družstevník a vydal aj tri rozprávkové knižky. Potom sa mu o byt a stravu starala armáda. V 30. rokoch úradníčil v rodnom meste, pričom sa nevyhýbal politickej činnosti - aktívne pôsobil najmä v ľavicovom Bloku inteligencie Slovenska. Ťažko už dnes zistiť, či sa aspoň občas venoval aj literatúre. Jediným dokladom je dobrodružný román Liptovská tragédia, uverejňovaný najprv v týždenníku Joža Nižnánského Nový svet, vydaný aj knižne (1940).
Je dôležité písať pravdu Koncom 30. rokov chatárčil v Nízkych Tatrách a na Martinských holiach. Ako ľavičiar sa cítil v horách bezpečnejšie než v meste. Tu sa mohol aktívnejšie zapájať do ilegálnej práce a účinnejšie pomáhať prenasledovaným, pričom zažíval romány a drámy, aké sa aj spisovateľom ťažko vymýšľajú. Pri takejto aktivite a v daných podmienkach asi nemal čas na písanie, hoci ho ruka určite neraz svrbela. V dlhých a určite neľahkých pražských hotelovo riaditeľských rokoch na literatúru nemohol ani pomyslieť. Ale po uvedenom spomienkovom impulze to predsa len skúsil. Napriek dlhej prestávke sa s poviedkami presadil v týždenníku Život už v roku 1963. Tu si overil, že pero ovláda ešte lepšie než v mladosti...
Od polovice 60. rokov sa už aj v politickej oblasti uplatňoval trvalejší „odmäk“, čo uvoľňovalo atmosféru a brzdy aj v umení. Bohúň akoby zrazu pocítil, že nesmie a nechce zostať bokom. V jednom rozhovore sa vyznal: „Je dôležité písať pravdu. Musíme vedieť ľudí pre pravdu zapáliť, otvorene im povedať, čo sa robí zle.“ Na vysvetlenie dodal, že sa ho osobne dotkli najmä udalosti okolo Vladimíra Clementisa, lebo v ňom od mladosti videl svoj vzor.
Zranená jazva Mimoriadny rozprávačský talent, uplatňovaný dosiaľ najmä v ústnom podaní, preukázal v dlhšej novele Zranená jazva (1966). Filmovo dramatický dej sa odvíja zo skutočného príbehu kamaráta-Žida, ktorého najprv sám skrýval v bunkri pri chate, potom mu pomohol ujsť do Švajčiarska vo vagóne naloženom drevom. V tejto línii šikovne pospletal skutočnú udalosť s „fintami“ dobrodružnej spisby. Nešlo mu však o senzačný, napínavý príbeh, uspokojujúci nenáročného čitateľa. Potvrdzuje to druhá rozprávačská vrstva prelínajúca sa s prvou, ktorá dokazuje, že Bohúň sa neuspokojil s vyrozprávaním zážitkov hrdinu prenasledovaného nacistickou antisemitskou mašinériou. Jeho osudy v komunistickom väzení sú neporovnateľne hroznejšie, trýznenie rafinovane krutejšie, dotýka sa väčšmi duše ako tela, pričom katmi nie sú nepriatelia, ale „vlastní“. V rozhovore sa Bohúň zdôveril, že knihu napísal „z hnevu“, keď videl, ako jeho spolubojovníci, čestní ľudia trpia v žalároch, ako „doľahla nespravodlivosť na spravodlivých“.
Druhá línia rozprávania vychádza buď z poznania modernej svetovej prózy, alebo autor intuitívne našiel spôsob a štýl, kongeniálny s postupmi Nemcov, Francúzov, Američanov. S uznaním to konštatovali aj recenzenti v cudzine, nielen doma. Zranená jazva zaujala režiséra Kadára, bratislavská Koliba si dokonca objednala scenár. Autor však musel riadiť hotel, na takú prácu nemal čas. Odmietol preto aj štipendium Literárneho fondu. Priznal sa, že má rozpracovaný opäť retrospektívny pohľad na roky Slovenského štátu. Vydavateľstvo Smena chcelo, aby spracoval legendárne historky brata Ema.
Škoda, že sa z týchto plánov nič nerealizovalo. Hádam i preto, že Bohúň nebol prívržencom „normalizácie“. Ale najmä Zranenou jazvou presvedčivo dokázal, že za priaznivejších okolností by sme mali o významného prozaika viac. Vďační sme mu však i za to, čo stihol urobiť.
Ján Bohúň (nar. 24. 11. 1906) zomrel v Prahe - niekoľko dní pred 94. narodeninami, 12. 11. 2000. -
