Prievidza v minulom storočí
Prievidza rovnako ako väčšina obcí Uhorska v polovici 19. storočia bola zaostalým mestom, kde sa priemysel obmedzoval na cechovú malovýrobu. Tá svojím rozsahom len miestami prekročila hranice domácich trhov.
Najtypickejším výrobným odvetvím bolo súkenníctvo, ktoré v 18. storočí zaznamenalo nevídaný rozmach najmä vďaka vhodným domácim surovinovým zdrojom. Ale aj toto odvetvie ostávalo na úrovni remeselnej malovýroby.
Zlé sociálne podmienky Nástup Bachovho absolutizmu pocítila Prievidza už na začiatku 50. rokov minulého storočia. Obeťou represívnych zásahov sa stalo v roku 1851 piaristické gymnázium, ktoré malo takmer na 20 rokov prerušenú činnosť. V rokoch 1841-1859 tu pôsobil ako kňaz schodobnelý gróf Alojz Forgách. Tešil sa obľube pre svoju ľudomilnosť, no zároveň pôsobil v prospech maďarizácie.
V roku 1857 prišla z Poľska na Hornú Nitru rodina Švéniovcov. Gustávov otec František bol pôvodom Slovák a jeho brat žil v Prievidzi, možno práve preto hľadal v tomto meste uplatnenie. V nežičlivých hospodárskych pomeroch sa však presadzoval veľmi ťažko. V 60. rokoch po páde Bachovho absolutizmu sa vytvorila pre národné hnutie priaznivejšia situácia. V Prievidzi sa však tieto zmeny výraznejšie neprejavili. Vo voľbách roku 1865 kandidoval za poslanca uhorského snemu s výrazným slovenským národným programom iba publicista Juraj Slota, ktorý v okolí Prievidze vyvíjal čulú ľudovýchovnú a osvetovú činnosť.
Zlé sociálne podmienky umocňovali epidémie, pričom celú zdravotnú starostlivosť zabezpečovalo iba šesť ľudí, z toho jeden lekár. Detská úmrtnosť dosahovala až 45 percent. Toto nešťastie zasiahlo aj rodinu Švéniovcov, kde zo siedmich detí päť zomrelo.
Nástup maďarizácie Podľa výsledkov sčítania ľudu z roku 1870 mala Prievidza 2719 obyvateľov. Najviac sa zamestnávalo v tkáčskom priemysle, až 597 pracovníkov. Z ďalších odvetví bolo 13 garbiarov, 9 obuvníkov, medzi ktorých patril aj Švéniho otec, 7 stolárov, 5 čižmárov a menšie skupinky ďalších remeselníkov. V poľnohospodárstve a lesníctve pracovalo 519 obyvateľov, z nich boli iba 64 majiteľmi pôdy. V obchode sa zamestnávalo 77 ľudí, kovorobotníkov bolo 77 a ďalej tu bol malý počet verejných zamestnancov.
V oblasti školstva a osvety sa predsa len dosiahli určité úspechy. Najmä základné školy zaznamenali značný vzostup. Rád piaristov pôsobil na elementárnej škole pre chlapcov. V roku 1863 v meste založili aj súkromnú školu židovskej náboženskej obce, ktorá sa neskôr stala verejnou školou. Školský zákon z roku 1868 vytváral podmienky na veľký tlak pre poštátňovanie a pomaďarčovanie základného školstva. Tieto snahy narazili v Prievidzi v roku 1869 na odpor, ktorý sa prejavil aj demonštráciami. Do takejto spoločenskej a ekonomickej situácie sa 6. novembra 1870 narodil Gustáv Švéni ako ôsme, najmladšie dieťa v rodine.
Členom sociálnej demokracie Industrializácia prispela k úpadku remeselnej malovýroby aj v tunajšom súkenníctve. O jeho záchranu sa pokúšal pracovník Bratislavskej obchodnej komory Jagocsi-Péterffy, ktorý ako poverenec vlády založil a otvoril 4. apríla 1875 tkáčsku školu. Moderné kapitalistické formy výroby v súkenníctve vznikajú až v roku 1884, keď založili Prievidzské súkennícke družstvo z iniciatívy poslanca uhorského snemu, miestneho advokáta Ernesta Sporzona. Agrárna preľudnenosť, zadlžovanie roľníctva a nedostatok pracovných príležitostí viedli nielen k vzniku veľkej skupiny sezónnych poľnohospodárskych robotníkov, ale zapríčinili aj nárast vysťahovalectva. V meste nik nemal nemocenské poistenie, penzijné poistenie iba niekoľko ľudí s pevnými platmi.
Od roku 1883 začal v Prievidzi vyvíjať činnosť zlopovestný spolok FEMKE. Ale na mladú generáciu pôsobila nielen maďarizácia, ale i vplyv slovenských vzdelancov a národovcov. Patril k nej aj G. Švéni. Keď ako vyučený rezbár nenašiel prácu doma a ani v Kremnici, v roku 1890 ako mnoho iných odchádza do Budapešti. Tu vstupuje do Sociálnodemokratickej strany Uhorska (SDSU). V strane neorientoval svoje pôsobenie na oddelenie sa od ostatných národov Uhorska, ale naopak vďaka svojmu poľskému pôvodu sa stal koordinátorom spolupráce Slovákov, Čechov a Poliakov. Na V. zjazde 6.-8. júna 1897 ho zvolili ako jediného Slováka v histórii do jedenásťčlenného vedenia SDSU.
G. Švéni bol priekopníkom, preto sa netreba čudovať, že sa stretol s odporom a prenasledovaním vládnucou vrstvou i s nepochopením vlastných. Patrí však k dejinám Prievidze, hoci sa v jeho rodisku nevytvorili podmienky na činnosť, ktorá charakterizovala Švéniho životnú cestu.
