Na polceste
V januári tohto roku sa v Maďarsku už po tridsiatyprvý raz uskutočnila prehliadka dlhometrážnej, krátkometrážnej a dokumentárnej tvorby za rok 1999. V súvislosti s ňou sa dokola omieľali slová ako provincializmus, chladný perfekcionizmus, redukcionalizmus, formovanie novej filmovej reči, pričom väčšina týchto slov mala skôr negatívne konotácie.
Scenárom vykonštruovaným so železnou presnosťou, a podľa nich aj zrealizovaným filmom, chýbala vášeň. Režiséra - autora nahradil zručný remeselník schopný nakrútiť taký produkt, ktorý sa šikovne dokáže etablovať na trhu. Treba len zredukovať príbeh tak, aby nikomu neuškodil, nikoho neurazil a v optimálnom prípade „urehotal diváka k smrti“. Takto sa rodí divácky úspešný film. Filmom z tohtoročnej prehliadky humor naozaj nechýbal. Obsiahnutá bola celá škála, od jemnej irónie až po fekálne vtipy (paradoxne ani tento druh srandy nebol väčšinou celkom samoúčelný). V spojitosti s touto prehliadkou sa často ako najväčšie pozitívum prízvukuje vytváranie novej filmovej reči, rodí sa nový maďarsko-maďarský slovník. Je síce použiteľný, no predsa ešte chýbajú nové, zaujímavé osobnosti a témy. Možno o rok, o dva. Jeden recenzent maďarského filmového mesačníka Filmvilág o situácii v maďarskej kinematografii napísal: „Maďarský film sa teraz nachádza tam, kde sa nachádza, niekde na polceste medzi všetko sa dá a niet peňazí na nič“.
Slovenskí diváci mali vďaka Kultúrnemu inštitútu Maďarskej republiky možnosť koncom novembra vzhliadnuť šesť dlhometrážnych filmov z tohtoročnej prehliadky: Zlí chlapci (T. Sás), Hippolyt (B. Kabay,), Naša láska (J. Pacskovszky), Tvoja mater! Komáre (M. Jancsó), Film (A. Surányi) a Jadvigin vankúšik (K. Deák). Spomeniem dva z nich. Prvý ma iritoval. Druhý trochu sklamal.
Príjemne iritujúce komáre Miklósa Jancsóa Vekom najstarším, no duchom najmladším režisérom z vyššie spomínanej šestice je Miklós Jancsó, 79-ročný pán, ktorého nový film Tvoja mater! Komáre opäť vybočuje zo šedého priemeru. Vyššie spomenuté zovšeobecnenia sa jeho filmu netýkajú. Jancsóov film srší, ba priam reve originalitou a jeho postavy kričia a hrešia počas celého trvania filmu. Na to, aby človek vydržal tieto vulgárnosti, potrebuje dobrý žalúdok, avšak film nezanechá žiadne trvalé následky. Tvoja mater! Komáre je pokračovaním filmu Pán mi dal do rúk svetlo, tiež z roku 1999. Týmito dvoma snímkami sa Jancsó rozlúčil so symbolickým rozprávaním, takým charakteristickým pre jeho skoršiu tvorbu. Nový Jancsó už nemá dopredu vypracovanú choreografiu pohybu, je hravý, značný priestor necháva improvizácii, na nič neodkazuje - nový Jancsó prestal brať sám seba príliš vážne.
Hovoriť v prípade tohto filmu o príbehu by bolo ako nosiť drevo do hory. Máme dve centrálne postavy - Pepe a Kapa. Pepe je múdry, Kapa hlúpy šašo. Dve „beckettovské“ postavy, ktoré akoby neustále na niečo, či na niekoho čakali. A kým oni čakajú, okolo nich sa zdanlivo náhodne, ako vo sne, objavujú a vzápätí strácajú nové a nové postavy. Pepe a Kapa, postavy stelesňujúce bizarnosť, vtipkujú, rehocú sa, aby nás v tej várke nonsensu nakoniec vyslovením nejakej veľkej životnej pravdy odrovnali.
Nemožno nespomenúť postavu Emesy, Pepeho manželky, uchechtanej nymfomanky, ktorá je za účelom splodenia dieťaťa pripravená súložiť s každým, za každých okolností, za každého počasia. Tvoja mater! Komáre je jedinečný film. Pôsobí ako polotovar nachádzajúci sa niekde na polceste medzi scenárom a hotovým filmom, alebo ako neohrabaný študentský experiment, ktorý si strieľa zo pseudointelektuálnych diskusií o filme.
Jadvigin vankúšik alebo prečo má dobrý román zostať dobrým románom Krisztina Deáková nakrútila film Jadvigin vankúšik podľa rovnomenného románu Pála Závadu. Román sa stal v roku 1997 v Maďarsku knihou roka, a tak sa pani režisérka rozhodla ujať sa neľahkej úlohy - pokúsila sa sfilmovať tento mnohovrstvový príbeh o láske, manželstve, dozrievaní a etnických otázkach. Príbeh je vyrozprávaný denníkovou formou z perspektívy troch ľudí - Jadvigy, Ondriša a ich syna. Deáková si z vnútornej dramaturgie vybrala Ondrišov príbeh (nie však jeho pohľad na príbeh), pričom centrálnym motívom sa stala láska.
Režisérka osud vyrozprávala lineárne, počnúc jeho svadbou s Jadvigou, končiac jeho smrťou. Hádam by bolo bývalo zaujímavejšie zachovať denníkovú formu aj vo filme. Sledovanie osudov jednotlivých postáv z rôznych perspektív by režisérke asi umožnilo lepšie vykresliť komplikované vzťahy medzi jednotlivými aktérmi filmu. Napríklad vzťah Jadvigy k jej adoptívnemu otcovi bol vykreslený veľmi povrchne, pričom práve ten motivoval jej ďalšie konanie.
Na jednej strane je to film s nadčasovým baladickým príbehom o láske, no v druhom pláne aj príbehom chlapca (Ondriša), ktorý nie je citovo ani rozumovo pripravený chápať ženskú dušu, vysporiadať sa s vojnou i so svojou národnou identitou (uvedomiť si, čo pre neho znamená byť Slovákom žijúcim v južnej časti Maďarska). Napriek tomu sa režisérke podarilo nakrútiť celkom pozoruhodné dielo, najmä ak ignorujeme existenciu literárnej predlohy. Film má výbornú atmosféru a dve silné centrálne postavy. Najmä dozrievanie a pustnutie Ondriša je v podaní Viktora Bodóa vykreslené veľmi dôveryhodne. V Jadviginom vankúšiku sa objavujú aj slovenskí herci, napríklad Roman Luknár a Marián Labuda, pričom ten druhý z nich upadol do trocha komicko-trápnej polohy. Tá je tolerovateľná len v prípade, že sme ho nevideli v predošlých úlohách, kde hral veľmi, veľmi podobne.
V tomto filme je všetko zjavne tak, ako má byť. A práve tento remeselný perfekcionalizmus uškodil aj Jadviginmu vankúšiku.
