Spojenie energie a chuti hrať
Helena Krajčiová, Vladimír Kobielsky, Juraj Kemka a Marián Miezga
Za posledné roky cenu za Objav sezóny v ankete DOSky niekoľkokrát získali študenti VŠMU. Jeden herecký ročník to však „postihlo“ dvakrát. V roku 1998 za predstavenie G. Gábora Na koho to slovo padne a v roku 1999 za Shakespearov Sen noci svätojánskej.
Absolventi vydareného ročníka Martina Hubu a Emílie Vášáryovej sa rozhodli nezabudnúť na študentské tvorivé časy a hrávať dobré divadlo ďalej. Obe predstavenia sa vďaka podpore a poskytnutiu priestoru v divadle Astorka-Korzo´90 budú hrávať pravidelne.
Sen noci svätojánskej tu bude možné vzhliadnuť v pondelok 18. decembra 2000. Sen noci svätojánskej nebol úspešný len na Slovensku - účasť a ocenenia na študentských festivaloch Zlomvaz v Prahe, Setkání v Brne a Podium v Moskve len potvrdzujú komunikatívnosť spontánneho herectva a dnešnej interpretácie shakespearovského humoru. Režisér J. Šulík a dramaturg P. Pavlac vytvorili spojením našich dvoch prekladov Shakespeara nezvyčajný jazyk poézie, vtipu i archaizmov. Tento scenár napĺňajú fyzické akcie hercov. Práve herectvo inscenácii dominuje a dodáva mu špecifický punc. Spôsobuje predovšetkým jednu divácky oceniteľnú záležitosť - dve hodiny so Shakespearom ani chvíľku nenudia. Tohto Shakespeara netreba s napätím sledovať, prežijeme ho ľahučko a príjemne cez silne fyzickú, obraznú, odviazanú a žartovnú hru.
Dnes, dva roky po ukončení štúdia, už má každý z bývalých spolužiakov svoj profesionálny život rozbehnutý. Stále angažmán má však iba Helena Krajčiová v SND. Tu ako hostia hrajú Lukáš Latinák, Slávka Halčáková, Vladimír Kobielsky, Juraj Kemka (Desať malých černoškov, Búrka). Juraja Kemku môžeme vidieť v predstaveniach divadla Astorka-Korzo´90 (Mŕtve duše, Meštiaci, Armagedon na Grbe, Obchod na Korze, Historky z viedenského lesa, Vražda sekerou v Sankt Peterburgu). Lukáš Latinák a Róbert Jakab sa angažujú i v projektoch nitrianskeho Teatra Tatra. Agi Gubíková a Peter Nádasdi účinkujú v košickom divadle Tália a v Jókaiho divadle v Komárne.
Nie každému absolventovi sa podarí uchytiť v divadle, odskúša si dabing i reklamu. No často je zabehané divadelné prostredie pre mladého herca sklamaním a nedocenením. Aké sú sny a realita magistrov umenia na Slovensku dnešných dní?
Na to odpovedali Helena Krajčiová, Vladimír Kobielsky, Juraj Kemka a Marián Miezga.
Ako si predstavoval svoju situáciu dva roky po ukončení štúdia a aká je dnešná skutočnosť?
H. Krajčiová: Každopádne som rátala s tým, že budem hrať a spievať v divadle. A to sa aj stalo.
V. Kobielsky: Nepozeral som sa do budúcnosti cez ružové okuliare a preto ma dnešná situácia veľmi netrápi. Predstavoval som si spoločnú budúcnosť. Skutočnosť je taká, že sa stretávame len občas. Každý z nás stojí zoči-voči krutej realite - pôsobeniu na voľnej nohe. Preto musím hľadať rôzne pracovné ponuky, no potrebujem sa vracať i do divadla a nasýtiť tak svoju potrebu hrať.
J. Kemka: Ročník má vždy veľké ambície priniesť niečo nové, hrať spolu po ukončení štúdia. Ani my sme neboli iní. Naším úspechom je, že od januára 2001 by sme mali pravidelne hrávať. Mal som a mám chuť hrať divadlo a dnes môžem povedať, že to aj robím.
M. Miezga: Pred štúdiom som si myslel, že je viac príležitostí ako hercov. Počas štúdia som dúfal, že bude viac príležitostí. A dnes vidím, že sa treba čoraz viac oháňať.
Pripraví štúdium herectva človeka na profesionálny život?
H. Krajčiová: Na škole mi chýbal kontakt a komunikácia študentov rôznych odborov. Doteraz sa s mnohými filmármi či scénografmi nepoznám. Tiež je chybou, že nás vychovávajú len ako divadelných hercov a príprava na prácu pred kamerou mi chýba.
J. Kemka: Je to veľmi individuálne. Závisí to aj od šťastia, náhody, či osudu. Každý študent má rovnaké šance ako jeho kolega. Jeho vývoj závisí od všeličoho - existuje však istá škála možností a je na každom, čo a ako si vyberie.
V. Kobielsky: Remeselnej zručnosti sme nadobudli dosť. Na študentské pomery sme hrávali mimoriadne často. Prešiel som ôsmimi skúšobnými procesmi hier celkom odlišných žánrov. Naši pedagógovia nás viedli istým smerom a boli sme vnútorne rovnako naladení. Napriek týmto pozitívam pociťujem neistotu pri každej novej skúsenosti.
M. Miezga: Študent dostane ten „najzákladnejší základ“. Na škole chýba viac praxe - kvantita predsa časom kvalitu prinesie. Je smutné, že často sú už študenti zaškatuľkovaní a prídu o možnosť prejsť rôznymi spôsobmi hrania.
Prečo chcete spoločne hrávať?
H. Krajčiová: Je veľmi príjemné stretnúť sa s bývalými spolužiakmi. Predstavenie si organizujeme celkom sami, staráme sa o všetky potrebné záležitosti. Aj preto prípravu a samotné predstavenie prežívam trochu inak. A úprimne povedané, najviac zo všetkého ma baví sledovať Lukáša a Ďura počas predstavenia.
V. Kobielsky: Myslím, a práve to je pre mňa najdôležitejšie, že ako kolektív máme na tvorbu, herectvo a myslenie o divadle rovnaký názor. Už počas štúdia bola naša sila v tom, že ak sa niekomu z nás niečo nepáčilo, bez pretvárky sme o tom diskutovali.
J. Kemka: Je malým zázrakom, že Sen hráme vždy s veľkým nasadením. S nasadením, ktoré v mnohých divadlách chýba. Sen je energiou, ktorú každý z nás dáva a dostáva naspäť od partnera. Takýchto predstavení nie je veľa. Preto hovorím o malom divadelnom zázraku.
M. Miezga: Naším divadlom sme oslovili najmä mladých. Prekvapilo nás to. Mali sme pocit, že pre mladých je divadlo akýsi prežitok. Spojenie energie a chuti hrať vytvorilo niečo také pozitívne, čo na internete alebo DVD nosičoch nenájdu.
Čo pre teba Sen znamená, keď si schopný predstaveniu podriadiť ostatné povinnosti?
H. Krajčiová: Je úžasnou motiváciou, lebo je to dobré predstavenie a jeho existencia nám dáva jednoducho radosť.
V. Kobielsky: Je pre mňa spoločnou energiou a snahou robiť dobré divadlo, príležitosťou na stretnutie nás všetkých. Je to predstavenie, ktoré je v mojom pracovnom kalendári vždy na prvom mieste.
M. Miezga: Pár dní pred predstavením mi je trochu smutno a pár dní po predstavení veľmi blažene...
J. Kemka: Nebola to náhoda, že práve náš ročník oživil pravidelné hrávanie a reprízovanie školských predstavení v Kaplnke VŠMU. Tu sa začal hrávať i Sen a teraz bude Shakespeare opäť dýchať na scéne Astorky. Verím, že si potom budú diváci medzi sebou šíriť správu o uskutočnení jedného pekného sna skupiny mladých hercov.
Zhovárala sa Romana Maliti
