Cenzúra u nás a v nás
Následkom demokratizácie pomerov po novembri 1989 sa u nás rozšírila predstava, že prepukla sloboda tlače a cenzúra je už definitívne vecou histórie. Vychádzalo sa z učebníc, kde sa uvádzala následná cenzúra známa z Masarykovej ČSR: skonfiškované noviny a biele miesta v ich druhom, opravenom vydaní.
Druhou formou bola predbežná cenzúra známa po roku 1948, ktorú predstavoval príslušník Štátneho tlačového dozoru. Ceruzkou škrtal nevhodné a pečiatkou tyrkysovej farby dával súhlas na zverejnenie toho, čo ostalo. Metódy medzitým nadobudli oveľa rafinovanejšie a menej nápadné formy, čo dokumentuje aj fakt, že predbežnú cenzúru v roku 1968 zrušili a neobnovili ju ani počas normalizácie. Zato existovala a v stále zdokonaľujúcej podobe sa s ňou novinári potýkajú aj teraz.
Americká definícia rúca mýtus Encyklopédia Columbijskej univerzity v New Yorku z roku 1975 uvádza pod heslom cenzúra: „Oficiálny zákaz alebo obmedzenie ktoréhokoľvek druhu vyjadrenia v presvedčení, že ohrozuje politický, sociálny alebo morálny poriadok. Môže byť nanútená vládou, a to na miestnej i celonárodnej úrovni, náboženskou inštitúciou alebo príležitostne silnou súkromnou skupinou.“
Aj keď táto definícia nevystihuje úplne najnovší trend v tejto oblasti, rúca jeden z mýtov rozšírený aj u nás. Cenzúru nemožno spájať iba so zákonmi a s činnosťou vládnych inštitúcií. V posledných rokoch ich v tom čoraz intenzívnejšie dopĺňajú ďalšie organizácie, maskujúc cenzúru rozličnými ušľachtilými cieľmi. V USA, ktoré Winston Churchill označil ako „arzenál demokracie“, poznajú experti žurnalistiky asi tucet rozličných druhov cenzúry, ktorých pôvodcom nie je vláda.
Na začiatku je na prvý pohľad logické úsilie každého politika, či inštitúcie, aby informácie o nich v médiách obsahovali maximum pozitívnych a žiadne negatívne fakty. Ak je nevyhnutné, použijú na dosiahnutie tohto zámeru aj určitý stupeň nátlaku. Americký profesor sociológie Herbert Gans v knihe Deciding Whats News uvádza pod pojmom „nátlak“ kriticizmus, organizované či spontánne protesty, ako i hrozby s cieľom prinútiť novinárov, aby prepracovali príspevok, alebo ho nezverejnili, čím sa podľa Gansa ustanovuje cenzúra. Nátlak sa môže použiť aj na vytvorenie tzv. chladiaceho efektu. Zámerom je tiež naviesť novinárov, aby takéto zmeny alebo nezverejňovanie citlivých tém robili v budúcnosti už dobrovoľne. Vtedy vzniká autocenzúra.
Rozličné typy
Vládna cenzúra. Samotné načasovanie uvoľnenia informácií z vlády vytvára určitú formu manipulácie. Bežnou praxou je zverejňovať niektoré kontroverzné správy krátko pred uzávierkami vplyvných médií, takže nemajú možnosť konfrontovať ich s opozičným názorom. Ak novinári nevychádzajú dostatočne v ústrety, môže sa vláda zachovať ako represívny orgán. Najbežnejšou formou je sťažnosť adresovaná vedeniu redakcie. Môže nasledovať snaha „odstrihnúť“ redaktora od dôležitých informácií tým, že ho prestanú pozývať na tlačové podujatia, prípadne ho nezaradia do tímu pokrývajúceho cesty vládnych činiteľov. Existujú aj ekonomické páky, napr. účelové daňové kontroly alebo zrušenie vládnych objednávok pre firmy spriaznené so súkromným médiom.
Cenzúra od záujmových a nátlakových skupín. Médiá sú tiež pod dohľadom rozličných organizácií politického i nepolitického charakteru a s nimi spojených loby, ktoré neváhajú vyvinúť rozličné formy protestu, ak sa uverejnené informácie nestotožňujú s ich názormi. Osobitne aktívne si počínajú tzv. nátlakové skupiny, ktoré už existujú aj u nás, ale ich praktiky sa zatiaľ nedostali pod drobnohľad novinárov a politológov. Tieto môžu prostredníctvom verejných protestov, petícií, vyhlásení, či formou listov masovo zasielaných na príslušnú adresu vyvolať dojem, že ide o aktivitu silnej skupiny, ba, dokonca, o názor prevažujúci v spoločnosti.
Cenzúra od inzerentov a sponzorov. Neexistujú u nás noviny, ktoré by dokázali existovať bez inzercie. Vo svete platí zásada, že redakčná a inzertná časť média sú od seba oddelené. Lenže nie vždy sa to u nás darí. Preto nie je problém nájsť určitú súvislosť medzi snahami veľkých inzerentov a obsahom novín. Najmä vtedy, keď je závislosť ich prežitia od inzercie očividná. Inzerent môže v takom prípade oveľa ľahšie dosiahnuť, aby redakcia nezverejnila príspevok, ktorý považuje za škodlivý. Deje sa tak najmä pod hrozbou stiahnutia inzercie.
Interné zásahy do slobody tlače
Cenzúra od majiteľov média. Niektoré médiá sa nedostávajú do vlastníctva podnikateľských kruhov preto, aby si zarábali prinášaním hodnoverných informácií určených čitateľovi, poslucháčovi, či divákovi. Ide predovšetkým o politicko-lobistické ciele. Takéto médium je len súčasťou zámeru určitého zoskupenia, ktoré má zároveň prepojenie na veľkú politiku. Skreslenie politického obsahu je v takomto prípade očividnejšie a cenzúra sa prejaví najmä vtedy, keď by zverejnenie určitej informácie mohlo poškodiť spriaznené firmy. Vyskytujú sa prípady, keď určitá téma dominuje vo všetkých médiách s výnimkou jedného. Vtedy je viac ako isté, že došlo k cenzorskému zásahu na pokyn vedenia firmy.
Cenzúra zo strany vedenia redakcie. Vedenie média môže mať rozličné dôvody na presadzovanie istých názorov. Často ide na prvý pohľad o nevinný výmenný obchod protislužbou, pričom partnerom býva politik či podnikateľ. Pri príprave príspevkov preferuje z aktuálnych tém iba niektoré, zatiaľ čo iné zatláča do pozadia, alebo ich odmieta. Dá sa hovoriť o určitej forme predbežnej cenzúry. Ak sa pri hodnotení vysielania v elektronických médiách alebo vydania novín kriticky vyjadruje o viacerých témach či o určitej osobnosti, pričom nejde o profesionálny názor, môže ísť o následnú cenzúru. Bežné sú prípady, keď vedenie redakcie kriticky poukazuje na to, že niektorá strana alebo politik majú priveľký priestor v médiu. Ak sa takáto kritika spojí s finančnými následkami pre kritizovaného novinára, máva to často chladiaci efekt na autora i na jeho kolegov. Potom sa redakčný kolektív iniciatívne vyhýba určitým témam a osobnostiam.
Cenzúra zo strany redakčnej obce. Tí istí novinári sa až pričasto pohybujú po tých istých tlačových podujatiach a teda sa dostávajú v podstate k tým istým informáciám. V americkej literatúre sa tomu odborne hovorí svorkový žurnalizmus, keď tie isté správy vo viac-menej rovnakej podobe objavujú vo všetkých médiách. Navyše, aj názory na niektoré udalosti podliehajú móde, keď sa „nosí“ iba určitý pohľad a iný sa považuje za neadekvátny. Potom sú názorovo médiá v krajine naklonené na jednu stranu. Charlotte Ryanová v knihe Prime Time Activism uvádza prípad Raya Bonnera, ktorý stratil miesto v denníku New York Times po tom, ako sa kriticky vyjadril o politike USA v Salvadore. „Novinári, podobne ako politici, nechcú byť onálepkovaní ako ľavičiari, alebo že sú primäkkí na komunistov,“ vysvetlil dôvody svojho postihu americký novinár.
Osamelý vojak v poli Novinári a redakcie na rozličné formy nátlaku reagujú rôznym spôsobom. Ak upravia príspevky už pred zverejnením, vzniká cenzúra. Ak sa rozhodnú vyhnúť problémom aj v budúcnosti a budú písať, ako sa od nich vyžaduje, vzniká autocenzúra. V oboch prípadoch je výsledkom deformácia základného poslania žurnalistiky prinášať pravdivé a vyvážené informácie na témy, ktoré pútajú záujem verejnosti.
Existuje ešte tretia cesta - odolať všetkým formám nátlaku. Darí sa to vtedy, keď má novinár na svojej strane vedenie redakcie. Lenže niekedy býva takýto nátlak spojený s hrozbou súdnych procesov alebo ekonomických následkov. Vtedy už podpora vedenia nebýva taká istá. Ešte horšie je, keď vedenie redakcie, sledujúc politické a lobistické ciele, samo používa niektorú z foriem cenzúry a vytváraním strachu prispieva k deformácii obsahu médií vznikom autocenzúry. Tam sa nezávislý novinár ocitá v postavení osamelého vojaka v poli.
