Štvrťstoročie emócií
Odvtedy, čo sa stal kráľom, už uplynulo dvadsaťpäť rokov. Vtedy sme vychádzali z tieňa dlhej diktatúry. S Juanom Carlosom ako hlavným symbolom sa dnes Španielsko ukazuje svetu ako slobodná a stabilná krajina.
Keď 22. novembra 1975, po smrti Franca vymenovali španielske Kortesy dona Juana Carlosa Burbona za kráľa, len málokto v Španielsku a vo svete veril, že nastupujúca monarchia vydrží. Medzi ľuďmi panoval názor, že nový režim nebude zlúčiteľný s demokratizáciou Španielska, čo bolo snom prevažnej väčšiny Španielov. A že monarcha, ktorý od detstva vyrastal v tieni caudilla s predurčením chrániť ideály a ciele Národného hnutia, bude neodstrániteľnou prekážkou pre návrat slobody a zákonnosti, potláčaných po štyri desaťročia.
Večne ho vídali nemého a nehybného, stojaceho za Francom na povinných oficiálnych ceremóniách. Vtedy sa šepkalo, že dnes už geniálny monarcha, je málo inteligentný. Mnohí Španieli dávali preto za pravdu predpovedi novinára a spisovateľa José Luisa de Vilallongu, podľa ktorej mal nový kráľ vstúpiť do histórie ako „Juan Carlos Stručný“.
Monarchia ako symbol demokracie Španielsko sa vymanilo z anachronizmu, zo spoločnosti zmrazenej totalitnými štruktúrami, ktoré ho vzďaľovali od západnej Európy a zaraďovali do tretieho sveta. Uplynulo štvrťstoročie a krajina Pyrenejského polostrova sa stala modernou, prosperujúcou demokraciou so silnou občianskou spoločnosťou, stabilnými inštitúciami, fungujúcim systémom autonómií a ozbrojenými silami integrovanými do NATO. Navyše sa presadil model pokojnej transformácie z diktatúry na otvorenú spoločnosť, ktorá ovplyvnila celý svet.
Možno jednoznačne skonštatovať, že v tomto úspešnom procese demokratizácie spoločnosti zohral najvýznamnejšiu úlohu kráľ Juan Carlos. Pre režim, ktorý stelesňuje, získal legitimitu a verejnú záruku. Dilema medzi monarchiou a republikou zmizla zo španielskej politickej agendy. I keď sa z času na čas objavia republikánske požiadavky niektorých menšinových formácií alebo izolovaných jednotlivcov, tieto prejavy nenachádzajú v politickom živote žiadnu odozvu a znejú skôr ako čosi extravagantné. Pre prevažnú väčšinu Španielov znamená monarchia niečo trvácne, pretože práve ona a demokracia - zákonnosť, sloboda, spolužitie a mier - sa v Španielsku úzko spájajú.
Ako je možná takáto výnimočná história? V tejto súvislosti sa popísalo už množstvo strán a veľa hlavných protagonistov tých čias podalo svoje svedectvá. Ten hlavný aktér - kráľ - to však nikdy neurobil, a zrejme ani neurobí. Poskytol niekoľko vzácnych rozhovorov, v ktorých sa vracia do minulosti, no vždy v nich zachováva rozumnú mieru a vyhýba sa zdôrazňovaniu rozhodujúcej úlohy, ktorú zohral pri odstraňovaní frankistického systému a nastoľovaní demokracie. Presné zhodnotenie jeho iniciatív a politických zásluh pre Španielsko posledných desaťročí zostáva úlohou pre budúcich historikov. Na otázku, či si píše denník alebo či spíše niekedy svoje pamäti, vždy zaznie jeho kategorické nie.
Dnes už všetci obdivujú kráľovu prenikavú inteligenciu, s akou myslí a koná. Bez týchto jeho vlastností by sa Španielsko pravdepodobne stalo republikou a transformácia na demokraciu by priniesla oveľa viac konfliktov a tráum. Nie je to skromnosť, ktorá ho vedie k podceňovaniu svojej úlohy, keď sa ho pýtajú na všetky ťažkosti, ktoré mu umožnili získať si dôveru. Najprv caudilla a veľkej časti jeho aparátu - keď ho v súlade s ústavnými a právnymi mechanizmami vtedajšieho režimu vybral samotný Franco zastávať trón - a neskôr opozičných síl, keď inicioval politických proces, ktorého konečným výsledkom bola likvidácia frankizmu.
Vzťah panovníka ku caudillovi Čo cíti k Francovi? Nikdy o ňom nehovoril zle, a zrejme ani nebude. Juan Carlos o ňom vždy hovorí s úctou. Po Francovom boku strávil veľa rokov, viac ako v kruhu svojej rodiny. Caudillo ovplyvňoval jeho vzdelanie, pričom mal vždy na pamäti funkciu, ktorú mal preňho rezervovanú. V osobnom kontakte Juanovi Carlosovi vykĺznu niektoré výrazy, robí gestá, ktoré naznačujú skryté emócie, návaly melanchólie. Veď spomína na človeka, ktorý navždy poznačil jeho život. Vždy o ňom hovoril veľmi úprimne.
Napríklad v roku 1972, keď sa Francova vnučka María del Carmen Martínez-Bordú vydávala za princovho bratranca a rivala Alfonsa Burbona, sa šepkalo, že Franco si vyberie za následníka dona Alfonsa, aby sa jeho vnučka stala kráľovnou Španielska. Klebety šírila Falanga a najextrémnejšia skupina režimu, ktorá nenávidela Burbonovcov. Juan Carlos sa bez váhania a priamočiaro opýtal Franca, či je to pravda. „Nevšímaj si klebety,“ znela jeho odpoveď. Bolo to tak aj inokedy, keď Franco hovoril budúcemu panovníkovi pravdu.
Nech už boli city, ktoré spájali Juana Carlosa s caudillom akékoľvek, v politickej rovine už ako veľmi mladý vedel, že španielska monarchia prežije iba vtedy, keď pôjde bez váhania cestou demokracie. To znamená, keď preruší všetky putá s dedičstvom štyridsiatich rokov diktatúry a dosiahne zmierenie Španielov, návrat exilantov, povolenie všetkých politických strán (vrátane komunistickej strany, čiernej ovce režimu), slobodné voľby a skutočnú slobodu vyjadrovania. Inými slovami, keď sa v Španielsku nastolí konštitučná demokratická monarchia ako v Spojenom kráľovstve, Holandsku, alebo v škandinávskych krajinách.
Transformácia frankistickej armády Zázrak španielskej transformácie nebol dielom jednej osoby. Mnohí ďalší - Adolfo Suárez, Felipe González, Santiago Carrillo, Manuel Fraga a iní - na tejto mravčej práci spolupracovali. Stavali mosty nad priepasťami podozrievania a nepriateľstva, vytvárali konsenzus, podpisovali zmluvy, prispievali k dohode medzi pravicou a ľavicou. Do širokého hnutia modernizácie a zmierenia vtiahli doslova celé Španielsko. Transformácia by však nebola možná bez súhlasu armády. Jediný človek mohol dosiahnuť, aby inštitúcia najviac stotožňovaná s diktatúrou (veď bola jej chrbtovou kosťou a ozbrojeným ramenom) bez slova prijala závratné zmeny v španielskej spoločenskej a politickej realite.
Ako to tento výnimočný kráľ dosiahol? Aké argumenty používal na to, aby presvedčil tých, ktorých najväčšou „zásluhou“ bolo vyčistenie Španielska od komunistov, republikánov, anarchistov a slobodomurárov? Juan Carlos spomína, že armáda bola Francova a že on bol panovníkom z vôle Franca. A preto keď armáda poslúchala kráľove príkazy, poslúchala v skutočnosti pre ňu svätého caudilla. Vojaci poslúchajú svojho šéfa, ak hovorí jasne a nemá v úmysle oklamať ich. I keď podľa rozprávania Juana Carlosa išlo o jednoduchý krok, pravdou je, že spôsob, akým mladý monarcha dokázal presadiť svoju autoritu a zastaviť akýkoľvek antidemokratický pohyb, je prekvapujúci a zo všetkých hľadísk obdivuhodný.
Práve tento čin odhalil kráľovo politické nadanie, ktoré mu zaručilo rešpekt vo verejnosti i vo svete. Nemožno nemyslieť na krvavý kúpeľ, ktorý by Španielsko prežívalo, keby najvyšší veliteľ armády v začiatkoch transformácie nepresvedčil svojich podriadených. Pomohla mu aj prestíž, ktorú získal svojím menovaním za kráľa pred príslušníkmi armády a za ktorou stál Francov tieň, rovnako ako osobné vzťahy, ktoré pestoval s príslušníkmi jednotlivých vojenských útvarov, kým bol kadetom v troch vojenských školách.
Premena frankistických vojsk na súčasnú modernú armádu integrovanú do Európy je jeden z najneobvyklejších aspektov španielskej transformácie. Stovky verejných činiteľov a vojakov sa stali obeťami nezmyselných vrážd ETA a nikomu by v Španielsku nenapadlo, že tieto krvavé provokácie by mohli viesť ozbrojené sily k ohrozeniu ústavného systému. Armáda už nie je tým, čím bola v minulosti a čím je dnes vo väčšine rozvojových krajín - Damoklovým mečom visiacim nad občianskou spoločnosťou. V súčasnosti je armáda jedným z pilierov demokracie. Aj vďaka kráľovi Juanovi Carlosovi.
Pokus o prevrat Ak by sme mali stanoviť symbolickú deliacu čiaru medzi starou a novou armádou, určite by to bol 23. február 1981. Rozhodnosť a odvaha Juana Carlosa zabránili antidemokratickému sprisahaniu vysokých predstaviteľov armády, ktorí povstali proti demokracii. Generáli Armada a Milans del Bosch, plukovník Tejero a ich komplici sa nazdávali, že ako záchrancovia monarchie pred anarchiou a komunizmom by pre svoje plány mohli získať podporu zvyšku armády. Mlčanie monarchu by možno bolo postačilo na to, aby premyslený trik pučistov vyšiel, a - podobne ako v Grécku v roku 1967 - by Španielsko vstúpilo do novej epochy vojenského autoritárstva.
Reakcia Juana Carlosa však bola okamžitá, priama a jasná. Nie je ťažké si predstaviť šum tej noci v tichej pracovni Zarzuely, plnej plachetníc, zobraných spisov Menéndez y Pelaya, z okien ktorej je výhľad na dubový a píniový lesík. Obklopený rodinou, kráľ telefonoval všetkým generálom a kapitánom a prikazoval im rešpektovať ústavu a ignorovať výzvy sprisahania a žiadal samotného generála Milansa del Boscha, aby upustil od pučistických snáh a vrátil tanky z ulíc Valencie na ich pôvodné miesto. Kto by mohol pochybovať o tom, že to bola práve rozhodnosť a triezvosť, s akými monarcha konal v tejto kritickej chvíli, ktoré zabránili puču a zachránili Španielsko pred tragédiou nevypočítateľných následkov? Jeho kroky posilnili demokratický proces a pre korunu dosiahol legitimitu a spoločenské uznanie. Jeho povesť štátnika zaviazaného ústavným princípom slobody a zákonnosti dosiahla uznanie na celom svete.
Na tú rozhodujúcu noc Juan Carlos spomína so svojou obvyklou opatrnosťou. Energia a rýchlosť, akými reagoval na pučistické pokušenie, vyplývali možno z lekcie, ktorou prešiel jeho švagor, grécky kráľ Konštantín, ktorý v roku 1967 namiesto toho, aby sa postavil proti pučistickým generálom, podporil ich a prispel tak k politickému zruinovaniu helénskej monarchie. „Konštantínovi vypojili telefón, mne, našťastie, nie,“ žartuje. A tak sa Španielsko zachránilo v noci 23. februára pred novou diktatúrou nielen vďaka politickej jasnozrivosti a morálnej odvahe panovníka, ale i vďaka babráctvu pučistov, ktorí zabudli izolovať nájomníka paláca Zarzuela od vonkajšieho sveta vypojením telefónnych liniek.
Zakaždým, keď sa hovorí o jeho účasti na hlavných udalostiach demokratizačného procesu - napríklad na voľbe Adolfa Suáreza v roku 1976 na premiéra - Juan Carlos sa nevyhýba odpovedi. Snaží sa však túto udalosť a svoj vlastný vplyv nedramatizovať. Zdôrazňuje pritom podporu a spoluprácu ostatných, bez úsilia, lojality a schopností ktorých by sa nič nedosiahlo. Aj keď ďakuje kráľovnej Sofii za jej podporu v najťažších skúškach, alebo keď pripomína radosť zo svojej rodiny, detí a vnukov, je očividná jeho skromnosť.
Nová tvár krajiny Niet mladého Španiela, ktorý by si dokázal čo i len predstaviť obrovskú vzdialenosť, ktorá oddeľuje dnešné Španielsko od izolovanej krajiny ponorenej do tmárstva, politického spiatočníctva plného predsudkov a strachu, v ktorej Juan Carlos strávil svoje detstvo, dospievanie a ranú dospelosť. Súčasné Španielsko je ešte ďaleko od dokonalosti. Už nevyváža pracovné sily, ale naopak, prijíma ich z Afriky a Latinskej Ameriky.
Inštitucionálny rozvoj a hospodársky progres Španielska sa vo svete považuje za nasledovaniahodný príklad. Jeho politická a kultúrna pluralita sa natoľko zakorenila, až sa cudzincovi môže zdať, že v krajine existovala odveky. Aj napriek problémom s terorizmom a separatizmom Španielsko vstupuje do tretieho tisícročia s úctyhodným pokrokom. Tvrdím to zakaždým, keď sa sem vraciam a porovnávam ho s krajinou, v ktorej som si v lete roku 1958 na Univerzite Complutense robil doktorát. Tú krajinu už takmer vôbec nespoznávam.
Slobodné Španielsko Zmeny a výsledky dosiahnuté za 25 rokov sú vo všetkých oblastiach naozaj obrovské a impozantné. Španielsko je dnes slobodná krajina. Slobodná ako nikdy predtým. Slobodná, pokiaľ ide o jej politický život i o mentalitu prevažnej väčšiny jej obyvateľstva. Slobodná vo svojich zvykoch, tradíciách i inštitúciách, v masmédiách, vo viere a v náboženských kultoch. Ale i v odmietaní náboženstva, v činnosti politických strán a v myšlienkach a predstavách tých, ktorí myslia, učia, píšu, maľujú alebo skladajú, v rôznorodosti jazykov a kultúr, a vôbec vo všetkých oblastiach, kde sa môže ľudská sloboda uplatňovať.
To však neznamená, že táto ľudská sloboda sa uplatňuje všade a všetkými rovnako a s rovnakým prínosom. Je prirodzené, že v Baskicku je v dôsledku fanatizmu a teroristického nacionalistického extrémizmu menej slobody, že ju nemôže rovnako uplatňovať španielsky občan i ilegálny imigrant. Napriek tomu dnes nikto nemôže poprieť, že Španielsko požíva výnimočné privilégium byť národom, kde je sloboda realitou v zákonoch i v každodennom živote jeho občanov. Bola to spoločná úloha miliónov mužov a žien, výsledok nespočetných úsilí a obetí. Teraz, keď sa završuje štvrťstoročie od jeho nástupu na trón, by bolo nespravodlivé neuznať obrovský príspevok Juana Carlosa I. pre Španielsko ako krajinu slobody.
Autor je peruánsky spisovateľ a publicista. Medzi jeho najznámejšie diela patria: Mesto a psy (1963), Zelený dom (1965), Rozhovor v katedrále (1969).
Z El País preložila Judita Takáčová -
