Žena druhým slnkom umenia

Alfred Hrdlicka, rakúsky sochár

Narodil sa 27. februára 1928 vo Viedni. Po vyučení za zubného technika začal študovať maľbu na tamojšej Akadémii výtvarných umení. Štúdium ukončil v roku 1953. Jeho prvé pokusy o modelovanie sa viažu k roku 1944. Prvýkrát vystavoval v roku 1960 spolu s Fritzom Martinzom v Zedlitzhalle vo Viedni. V tom istom roku vytvoril aj prvé rytiny z cyklu Tisíc a jedna noc, neskôr získal čestnú cenu mesta Viedeň za dielo Ukrižovaní. O jedenásť rokov neskôr začal pôsobiť na Akadémii výtvarných umení v Stuttgarte, neskôr na Štátnej vysokej škole výtvarného umenia v Hamburgu. Svoje výtvarné schopnosti a skúsenosti odovzdával aj žiakom na Vysokej škole umení v Berlíne (1986). Okrem množstva výstav po celej Európe jeho tvorbu mali možnosť si pozrieť aj milovníci umenia v Mexico City. K jeho záľubám patrí šach. V súčasnosti striedavo žije a pôsobí vo Viedni a vo viacerých mestách v Nemeckej spolkovej republike.

Patríte k najvýznamnejším rakúskym sochárom, ktorý vytvoril niekoľko pozoruhodných monumentálnych diel, predovšetkým vo Viedni, s témou Druhej svetovej vojny a jej obetí. Ako si dnes spomínate na prácu spojenú s pamätníkom na Albertinaplatzi?

- Samozrejme, to bol môj návrh spred štrnástich rokov. Avšak pôvodne ten pomník nik nechcel. A predsa sa to podarilo. Po štrnástich rokoch pamätník stojí. Ktosi musel vec doviesť do úspešného konca.

V európskych dejinách monumentálneho sochárstva nájdeme jeden vývinový rad - Ossip Zadkine - Rotterdam a za ním Alfred Hrdlicka. Z čoho to vzišlo?

- Z dejín Viedne. Tá bola v roku 1938 mestom, v ktorom sa naplno prejavil antisemitizmus. Nemci, ktorí sem vtedy vpochodovali, boli ako besní. A tieto chvíle som vyjadril vo svojom diele. Ide o zobrazenie zástupu prenasledovaných Židov v tom nešťastnom roku. Tento výjav tu stojí pre každého, aby pamätal. Zaznamenal a vyjadril som ho tak, ako to kedysi naozaj bolo, umelecky, zovšeobecnene a s plnou intenzitou, so všetkým tým svinstvom a zavýjaním sirén.

Aký sochársky profil je typický pre váš autorský naturel? Mohli by ste povedať niekoľko viet o sebe?

- O sebe samom ako o sochárovi? Závažnou vecou je, že pôsobím v protiklade s módnymi trendmi po roku 1945. Koniec koncov aj preto, že nemecké umelecké smerovania sa v plnej miere podriadili trendom západného umenia, no ja som sa mu nemienil poddať. Sám som smeroval k zobrazeniu ľudského osudu. V dejinách umenia sa vždy vyhraňovalo a kryštalizovalo, ktorou energiou sa má umelec predchnúť. Ja vysielam energiou vecnosti, alebo tiež energiou dvoch ľudí, či predmetnosťou človeka. Akokoľvek, stojím úplne v opozícii voči ohlušujúcemu umeleckému vývinu, ktorý sa po Druhej svetovej vojne u nás udomácnil. Dnes je takmer všetko maliarstvo abstraktné.

Je to však, samozrejme, vec intelektu a orientácie v skutočnosti...

- Ale nesporný jas umenia je proti abstraktnému v umení. Javí sa to ako abstraktné umenie, no vždy znova sa takéto rozhranie vynára v povedomí kunsthistorikov, ktorí ustavične prichádzajú, a platí to aj v Rakúsku. Stalo sa im to už jasné? Nie, neustále sa dopátrali iba k jednému rozporu. Priviedli umenie k abstrakcii, a nie k ľudskému stromu poznania. S týmto stavom nemožno byť spokojný. Umelecké smery tomu zodpovedajú, avšak dekadentným a extrémom by bolo, ak by sa to za tie roky krkolomne a otrocky takmer i vžilo.Moje umenie si osvojilo aj podnety zo vzácnych pracovných diskusií venovaných bezuzdnostiam v čase holokaustu koncom 30. rokov. V roku 1953 som namaľoval rozsiahly obraz a na jeho základe mohol každý vedieť, čo ma celkom zamestnáva. Áno, k takémuto umeniu ma to vždy ťahalo. Ja som angažovaný umelec. To som pochopil. S umením, ktoré je u nás, som sa nechcel identifikovať. To všetko sa tu etablovalo. A to sa vtedy uvedomele profilovalo na východe, v socialistickom realizme. Abstraktné umenie si tieto podnety nevšímalo. Išlo o priveľké sústo abstrakcie, bezobsažnej, vybájenej prázdnoty, ktorá sa tu vyrojila. Od vysokého umenia až k tomu sentimentálnemu. A takéto ideály a smerovania nemali pre mňa význam, nepovažoval som ich za umenie.

Slovenskí sochári neradi na túto otázku odpovedajú, neradi sa cítia v nejakom zovšeobecnení, v zaškatuľkovaní. Patrí sa však vedieť o jednej nezanedbateľnej tendencii, ba skôr tradícii v nemeckom výtvarnom umení - expresionizme. Samozrejme, mám na mysli pozitívny expresionizmus, jeho odnož, ktorá reflektovala pokrokový základ nemeckých dejín v tridsiatych a najmä v dvadsiatych rokoch. Ako sa vnímate v kontinuite vývinu nemeckého expresionizmu?

- Expresionistickí básnici neboli veľmi známi. Oto Dix prichádza do úvahy.

A napríklad aj George Grosz, Lyonel Feininger, ale predovšetkým umelci ako Max Hermann Pechstein, Max Beckmann, no a Dix.

- Široký vplyv mal aj Ludwig Bechschein. Avšak naozaj, od Ota Nagela po Ota Dixa. To je jasné. No umenie, ktoré tvorím ja, vzišlo z obdobia vojny. Moja tvorba smeruje k týmto hodnotám a popri tom ďalším mojím umeleckým smerovaním je moja žena. Áno, aj v tomto našiel Max Beckmann pevný základ. To je veľkolepé, to ma priam blaží, a Beckmannove diela, samozrejme, tiež. Je to i vývinová línia Kokoschkovej tvorby a Oskar Kokoschka ju rozvinul ďalej, k jej veľkosti.

Nežijeme len v dejinách, ide aj o vaše pocity. Žena, manželka, životná družka - to je dobrá inšpirácia i pre náš rozhovor. Aké motívy poznamenávajú vašu súčasnú tvorbu?

- Žena je druhým slnkom môjho umenia. Ja sa už však musím - veď mám 73 rokov - začať poohliadať za svojím životom. Dnes vysekávam sochárske diela a vzrušuje ma tvorba venovaná masám. To preto, že som mal nedávno možnosť vidieť, asi pred dvoma rokmi, umenie, ktoré vzniklo v rokoch 1848-49. Venované francúzskej revolúcii. Patrím totiž - ako sa hovorí - k politickým umelcom. Ako taký Gonzago. Už som raz nie pánom, ale súdruhom, ba aj politikom. Venujem sa erotike a politike. Nemôžu ma nezaujímať. Zaujíma ma to, čo má hlbší zmysel, čo je istým vyšším princípom. Zaujímajú ma svojou prekvapivosťou.

Pripravovali ste jedno dielo pre Hamburg, no vyskytli sa problémy. Podarilo sa ich vyriešiť? O aké dielo vlastne šlo?

- Nie je to celkom tak. Stála tam jedna plytkosť - nacistický pamätník. Ale tento skutočný nacistický artefakt už dávnejšie zbúrali. Slávne a skvelé veci je možné pre daný priestor vyskúšať. A ja som sa pokúsil o realistický pamätník vyjadrujúci udalosti, ktoré sa tu odohrali. Špehujúci ľudia, špicli mali radosť z vojny, z horiacich hromov a trosiek. A ja som zobrazil, čo sa vtedy stalo v Hamburgu, ktorý bombardovali Angličania. Nálet spôsobil, strašná vec, že práve tam ako v prvom z nemeckých miest došlo k ťažkým ničivým následkom. Hamburg som riešil navyše - čo však nie je očividné - aj ako pripomenutie zverských bytostí, ktoré som kedysi považoval za ľudí. Nový nepriateľ - áno, je to tak - nový nepriateľ sa ich ujal a tieto pestúnstva, tentoraz nemecké, trocha šifrované, akoby boli odkryté a bez kontaktov bombardované ich výplodmi.

Ide o rozsiahlejší sochársky komplex?

- Áno, je to statutant tragédie, vytvoril som ho a takto som ukotvil námet tejto tragédie. Hamburský pamätník je postavený na dvoch stránkach veci. Na bombardovaní mesta a popri tom na britskom nálete na nemeckú loď, na ktorej nebol dokopy ani jeden nacista. Bola obsadená väzňami, asi 29 z nich vykrvácalo. Stalo sa to večným príbehom (Cap Arcona, pozn. L. S.). No, ako som povedal, hamburský pomník nevyjadruje nič jemné, zobrazuje ruiny domov.

Máte kontakty s maďarským, českým a slovenským výtvarným umením?

- Osobne poznám len maďarské sochárstvo. Nikdy som dosiaľ nevystavoval v Česku, ani na Slovensku. V Prahe som sa iba občas zúčastnil na podujatiach, v rámci svojich šachistických záujmov. Rovnako ako aj v Bratislave.

Máte však krásne meno - Hrdlicka. To je predsa po česky alebo aj po slovensky. Je to symbol mieru v Európe i vo výtvarnom umení.

- V skutočnosti ide o český základ priezviska. Ale naozaj, prakticky dosiaľ som nevystavoval ani v Bratislave, ani v Prahe. Do Bratislavy som chodieval iba hrávať šach a v roku 1930 som sa zdržiaval v Prahe, no len krátky čas. Hádam v Pressburgu by som sa mal aj dlhšie zdržať. Veď je to veľmi pekné mesto a má pekný názov - Bratislava. Dosiaľ som u vás nikdy verejne nevystupoval.

Je to niekdajšie korunovačné mesto až do 19. storočia.

- Veru, korunovačné mesto uhorských kráľov a kráľovien.

Pokiaľ ide o tému Druhej svetovej vojny, v 90. rokoch minulého storočia sme mali na Slovensku novú tendenciu. Boli tu viaceré cintoríny nemeckých vojakov, ktoré za desaťročia zarástli burinou. V 90. rokoch sa začala iniciatíva nemeckého a myslím si, že aj rakúskeho štátu, aby sa tieto "divé" cintoríny architektonicky doriešili. Stalo sa, no nie sú tam žiadne sochárske diela. V Bratislave je jeden taký cintorín a ďalší na východnom Slovensku, neďaleko Dukly. Tento problém sa patrí nanovo riešiť... Ale chcem sa vás spýtať na inú vec. Pripravujete v tomto období nejakú výstavu pre Varšavu, Budapešť, Prahu, alebo hoci pre Moskvu?

- Pripravoval som niečo také v apríli 1999, ale boli to predovšetkým osobné úvahy a ja som poslal svoje kice do Maďarska. Nebolo to pripravené, ale koncept sa našiel. Teraz mám vystavovať v niekdajšom Leningrade. Zoznámil som sa s jeho primátorom a povedal som mu - môj brat padol počas Druhej svetovej vojny pred bránami vášho mesta. A tak chystám výstavu pre Leningrad, či dnes Petrohrad. Ponúkli mi, aby to boli kresby, a tak uvažujem dohodnúť sa na aktoch. Je to pre mňa srdcová záležitosť, historická, prestížna vec.

Naozaj by bolo vhodné pripraviť pre Slovenskú národnú galériu vašu výstavu. A môže to byť grafika alebo štúdie, a nielen plastika či sochárske diela realizované v kameni. Čo vy na to?

- Áno, grafiku veru môžem vystaviť aj v Bratislave. Bolo to prvé mesto v zahraničí, s ktorým som sa po vojne oboznámil. Bratislava bola kedysi pre Rakúšanov najvýhodnejším internačným mestom a bol som u vás v štyridsiatom ôsmom. Prekrásny široký Dunaj s nábrežím... Tvorilo to nádherný výraz.

Viacerí slovenskí výtvarníci, najmä vzápätí po Druhej svetovej vojne, študovali na viedenskej Akadémii, napríklad Jozef Šturdík, Mária Medvecká, Ľudovít Goga. Ale rád by som sa vás spýtal na súčasných rakúskych výtvarníkov. Aké máte kontakty s vašimi kolegami? Ako pociťujete súčasnú situáciu rakúskej kultúry?

- Je to pre mňa veľmi ťažké, keďže už dve desaťročia pôsobím v Nemecku. Väčšina mojich žiakov sú Nemci - z NSR. Napríklad Derian Schneider, Den Ziehl atď. Je to takmer komické, ale hoci moja umelecká dráha a obraz o mojej tvorbe súvisí s rakúskou výtvarnou scénou, rovnako pôsobím už v Nemecku.

Ste vysokoškolským profesorom pre oblasť sochárskej tvorby. Kde momentálne pôsobíte?

- V súčasnosti na žiadnej škole. No pôsobil som dosiaľ v Stuttgarte, Hamburgu, Berlíne a vo Viedni som získal profesúru. Dnes už je to iba tvorba. Mal som kedysi poslucháčov, no dnes sú vyzretí umelci. Mal som asi zo 55 takýchto žiakov, ba možno aj viac.

Aký máte názor na základné veci našej existencie, na dnešnú zjednocujúcu sa Európu, na medzinárodný život, na ideály konkrétnej humanity?

- Nuž, dalo by sa povedať, že to boli a sú pre mňa hlavné témy, ktoré sú predpokladom veľkého umenia. A pre mňa sú i zdrojom nových spracovaní a riešení. Žiaľ, so svojimi niekdajšími žiakmi už nemám také kontakty a som iba málo informovaný o tom, ktorý z nich sa ako vyvinul a ako sa mu darí v práci. Bol to hoci Regur alebo hnutie G vo Francúzsku. Áno, tam som im mal byť oporou, internacionálnou garanciou, to viem.

A predtým? Čo napríklad Ossip Zadkine, poznali ste ho osobne?

- Osobne nie, no poznám jeho dielo v Rotterdame.

A napríklad Jevgenij Vučetič, významný ruský sochár, alebo hoci Viera Muchina? A čo Giacomo Manzú?

- Manzú? Osobne som sa s ním rozprával. Veľmi správny chlap, naozaj. Keď bol vo Viedni, vyhľadal som ho, aby som mu podal ruku, a tak sa aj stalo. Teda musel som to urobiť. Vždy som tak robil, už od svojich dvadsiatich rokov som rozvíjal osobné kontakty. A po tomto stretnutí som pracoval s dvojnásobnou intenzitou, aby sa zo mňa stal nezanedbateľný sochár.

Pred niekoľkými rokmi vytvoril významný umelecký fotograf zo Slovenska Tibor Huszár súbor portrétov Wilhelma Prandtla.

- Ale áno, poznám ho, je to môj nasledovník.

A Maxa Weilera?

- Max Weiler je, žiaľ, mŕtvy.

A čo George Tabory?

- Tabory hrával so mnou šach. Raz som vytvoril jeho dynamický portrét, ale nepoznám ho dobre. A nezabudnime na Pravé Nemecko, aj tú figurálnu plastiku vo Viedni som vytvoril. Je osadená na okruhu pri rakúskom parlamente. V princípe som však našiel umierajúce Nemecko. Aj Oskara Kokoschku som portrétoval.

Portrétovali ste ho vis-a-vis?

- Áno, v roku 1963. Mal som vtedy štyridsať rokov. Zvládal som ho v Salzburgu, išlo mi to hladko a rýchlo. Tak veru.

Kokoschka mal dobré vzťahy s Prahou, kde istý čas pôsobil.

- Áno, samozrejme.

S hosťom SLOVA sa zhováral Ladislav Skrak