V zajatí vážnej hudby
Najnovší, 44. ročník Bratislavských hudobných slávností, festivalu vážnej hudby, ktorý pre všetkých jeho priaznivcov je fakticky vrcholným podujatím celej koncertnej sezóny, je za nami. Koncertov na ňom v dňoch 21. novembra až 7. decembra zaznelo požehnane. V oboch sálach Slovenskej filharmónie sa ich uskutočnilo dvadsaťtri, v Moyzesovej sieni tri a Primaciálnom paláci jeden.
Bratislavské hudobné slávnosti si v posledných rokoch k spokojnosti svojich priaznivcov stále udržiavajú vysokú umeleckú úroveň. Platí to aj o ich 44. ročníku, aj keď v porovnaní s minulosťou tentoraz chýbali vyslovene „hviezdne“ nezabudnuteľné večery. Podujatia však boli kvalitné a pričinili sa o to predovšetkým zahraničné orchestre zastúpené v nebývalo vysokom počte (desať), medzi inštrumentálnymi sólistami boli víťazi medzinárodných súťaží v Moskve a Varšave a viacerí umelci, ktorých medzinárodná kritika hodnotí v superlatívoch – napríklad klavirista Lars Vogt, huslista Renaud Capucon a ďalší. Škoda, že veľké inštrumentálno-vokálne opusy obsadili organizátori len domácimi vokalistami dôverne známymi z bežných filharmonických koncertov.
Hviezdny večer v predstihu
Tým hviezdnym večerom bol možno mimoriadny koncert Filharmonie La ScaScala s dirigentom Danielom Gattim, ktorý sa uskutočnil týždeň pred otvorením festivalu a bol doň formálne začlenený (koncert som nenavštívil). Druhým vrcholom mohlo byť uvedenie Beethovenovej Missy solemnis, diela, ktoré odznelo v Bratislave po prvý raz už v roku 1830. Namiesto veľkej dirigentskej osobnosti Alaina Lombarda koncert dirigoval v záskoku Petr Altrichter, no z interpretov sa mimoriadne nevyznamenal ani domáci filharmonický orchester ani kvarteto vokálnych sólistov, takže (napriek štandarnému výkonu Slovenského filharmonického zboru) patril večer k vrcholom festivalu skôr len dramaturgicky. Pri druhom veľkom inštrumentálno-vokálnom opuse – Cimarosovom Rekviem bol zástoj troch hlavných interpretačných zložiek (sólisti, orchester Capella Istropolitana, spevácky zbor Lúčnica) vyváženejší.
Skvelí Rusi, Briti, Vietnamci
V kvalitatívne vyrovnanej úrovni festivalových večerov na mňa vari najviac zapôsobil Veľký symfonický orchester P. I. Čajkovského z Moskvy s dirigentom Vladimírom Fedosejevom (skvelá interpretácia Čajkovského Štvrtej symfónie, výkon violončelistu Alexandra Kňazeva) a hneď otvárací večer s impozantným Suchoňovým Žalmom zeme podkarpatskej v naštudovaní Petra Feranca, no predovšetkým vďaka Slovenskému filharmonickému zboru a tenoristovi Michalovi Lehotskému. Zážitkom tiež bolo sledovať výkony niektorých sólistov, napríklad britského flautistu Sira Jamesa Galwaya (Cimarosov koncert zahral bravúrne aj so svojou manželkou Jeanne Galwayovou), klavírny recitál Vietnamca Dang Thai Sona, špecialistu na interpretáciu Chopina, vo výraze trocha chladného, no technicky mimoriadne zdatného, či celej plejády pozoruhodných ruských inštrumentalistov (huslisti Tretiakov, Sorokow, violončelisti Šapovalov, Kniazev, klaviristi Kultyšev a Gililov). Ozdobou festivalu boli mená, ale predovšetkým výkony dirigentov, spomedzi ktorých by som vyzdvihol výkon Iona Marina s tentoraz kvalitne hrajúcou Slovenskou filharmóniou (interpretujúcou Brahmsa a Stravinského) na záverečnom koncerte.
New Talent
Pravidelnou súčasťou festivalu je medzinárodná súťaž mladých umelcov New Talent, v ktorej účinkovalo osem medzinárodnou porotou vybraných talentov. Na dvoch semifinálových koncertoch ma najviac upútal český klarinetista Irvin Veniš a lotyšský kontratenorista Sergejs Jegers, vo finálovom večere sa laureátom stal napokon poľský violončelista Marin Zdunik. O význame tejto súťaže nepriamo svedčí aj fakt, že z jej laureátov sa časom stávajú vyzreté umelecké osobnosti, čo na tomto ročníku demonštroval laureát súťaže z roku 1993 Čech Radek Baborák v dvoch Mozartových koncertoch pre lesný roh. Slovensko v záskoku reprezentoval klavirista Matej Arendárik, no podobne ako vlani Ladislav Fančovič, ani on sa do finále nedostal.
Oživením málo známe skladby
Z hľadiska dramaturgického popri dielach velikánov hudby nemeckej (Bach, Beethoven, Mozart, Schubert, Schumann, Brahms), francúzskej (Bizet, Ravel), ruskej (Čajkovskij, Šostakovič, Stravinskij), boli oživením niektoré málo známe skladby či skladatelia z hľadiska kvality síce nepredstavujúci najvyššie méty, ale dobre vyvažujúci (a aj trocha nadľahčujúci) tradičný repertoár (Rusi Glazunov, Miaskovskij, Katalánec Mompou). Prekvapujúcu absenciu českej hudby zrejme spôsobila aj početne obmedzená účasť českých interpretov. Za bonbónik možno považovať koncert venovaný neznámym dielam Jána Levoslava Bellu aj za účasti zahraničných umelcov, za adekvátny hold Suchoňovej storočnici okrem úvodného koncertu zaradenie jeho diel do ďalších dvoch večerov prezentujúcich predovšetkým jeho ranú tvorbu (Symfonietta in D odznela dokonca v svetovej premiére).
Raritou boli piesne uvádzané na koncerte s názvom Nemecká pieseň na Slovensku, kde sme si vypočuli piesne skladateľov z okruhu Dómu sv. Martina (Mayerberger, Laforest), no mňa skôr oslovili piesne Ľudovíta Rajtera a Alexandra Albrechta. Škoda, že tento dramaturgický prínos nepodporila kvalitnejšia interpretácia. Sklamala najmä Petra Chiba, kým Petra Noskaiová preukázala aspoň zmysel pre komorný štýl.
Pozoruhodný Demarquette
Istým problémom inak kvalitne interpretovaného koncertu Orchestra de Cannes bolo nadmerné nakopenie kvalitných, no priveľmi príbuzných skladieb Mauricea Ravela, dramaturgicky vyváženejšie a v interpretácii ešte iskrivejšie bolo vystúpenie Ensemble orchestral de Paris s pozoruhodným výkonom Henriho Demarquetteho v Saint-Saensovom Koncerte pre violončelo č.1, ale aj skvelou interpretáciou Bizetovej Symfónie C dur. Prínosom na prvý pohľad menej atraktívnych komorných koncertov bolo, že výrazne prispeli k relatívnej repertoárovej vyváženosti medzi hudbou osemnásteho, devätnásteho a dvadsiateho storočia, pričom dokonca načreli aj do hudby renesančnej (v podaní Ensemble Phoenix Munich). Keďže opera SND už konečne prestala zaraďovať do programu festivalu svoje bežné reprízy, program koncertov 44. ročníka by bol uniesol azda trocha viac (a atraktívnejšej) vokálnej tvorby.
Ignorancia televízie a rozhlasu Aspoň počas Bratislavských hudobných slávností má Bratislava početné, vekovo vyváženejšie a neobyčajne vďačné publikum vážnej hudby. Tú však naďalej takmer ignorujú obe hlavné verejnoprávne médiá. Koncerty festivalu ponúkali také vzácne zážitky, že by stálo za to sprístupniť ich aj širšej verejnosti v zvukových či obrazových záznamoch. Oficiálna reprezentácia štátu a slovenskej kultúry si svoju „povinnosť“ odbavila len na otváracom koncerte, čo len potvrdzuje, že vážne umenie stojí v centre štátnej kultúrnej politiky skôr formálne než z vnútorného presvedčenia.
Autor je hudobný publicista Medzititulky Slovo
