Otázniky nad klimatickým balíčkom
Energetika sa opäť stáva kľúčovým priemyselným odvetvím. Dokonca po rokoch zúrivého liberalizmu si aj západná Európa práve v súvislosti s energetikou uvedomuje, že existuje čosi, čo možno nazvať strategickým odvetvím. Strategické postavenie energetiky pritom nevyplýva len z jej vplyvu na ekonomiku ako celok, ale aj z jej vplyvu na životné prostredie. Okrem dopravy neexistuje veľké odvetvie, ktoré by takou mierou ovplyvňovalo klimatické zmeny na Zemi.
Nečudo, že práve vplyvu energetiky na klimatické zmeny venoval počas polročného predsedníctva Francúzska v Európskej únii takú veľkú pozornosť prezident Nicolas Sarkozy. Pochopiteľne, na Západe nesie táto téma v sebe oveľa významnejšie politikum, než u nás a aj v európskej politike platí, že voľby sa vyhrávajú doma, nie v Bruseli.
Energetika zaťažuje prostredie
Avšak nech bol francúzsky prezident akokoľvek motivovaný postojom svojich krajanov, treba jeho úsilie oceniť. Pritom ide o veľmi komplikovanú problematiku, obzvlášť v takej zložitej ekonomickej situácii, aká dnes vládne vo svete. Rozvoj energetiky je nevyhnutne spojený s ekonomickým rastom, o ktorý sa všetci usilujú. A hoci teraz bude nejednému lídrovi členskej krajiny EÚ stačiť aj minimálny rast, prípadne štatistická stagnácia, bolo by chybou myslieť si, že ekonomiku môžeme neustále hnať dopredu bez ohľadu na životné prostredie, ktoré nás obklopuje. Akokoľvek, je veľmi ľahko pochopiteľné, že politici nebudú v najbližšej dobe počúvať na ekologické podnety, ak budú kolidovať s ekonomickými záujmami a to predovšetkým v oblasti energetiky.
Na druhej strane pre životné prostredie nie je ekonomická kríza žiadnou tragédiou, za istých okolností to je skôr výhoda. Pokles výroby vedie nielen k poklesu záujmu o suroviny, ale aj o energiu. Napokon, dokazuje to i pohyb cien energetických surovín na svetových burzách. Príroda sa menej drancuje pri ťažbe palív, ale aj ovzdušie sa menej zaťažuje škodlivými splodinami. Najlepšie to ilustruje už stokrát opakovaný prepad v automobilovom priemysle: médiá varujú, že ak americká vláda nepomôže tamojším automobilkám, môže nasledovať niekoľko veľkých krachov, po ktorých bude v USA jazdiť na cestách oveľa menej áut. To, samozrejme, vyvoláva obavy, že sa prudko môže znížiť aj záujem o pohonné hmoty. Avšak menej áut na cestách (najmä naftových bez katalyzátora) bude významným príspevkom k lepšej kvalite ovzdušia. To isté platí, ak sa bude znižovať ťažba ropy.
Energetika jednoducho významne zaťažuje životné prostredie a preto je správne, že sa európske vlády sústreďujú na túto oblasť. Bolo by nesprávne, ak by sme nekriticky obhajovali narastajúce energetické potreby bez ohľadu na ich dopady na prírodu navôkol. A bolo by to krátkozraké. Lenže rovnako nesprávne a najmä zbytočné by bolo klásť si nereálne ciele. A každému musí byť jasné, že ak je hlavnou výzvou prekonanie narastajúcej ekonomickej krízy, ak vlády stoja pred otázkou státisícov ľudí o ich ekonomicko-sociálnej budúcnosti, vplyv ekonomickej činnosti vôbec na životné prostredie sa posudzuje „benevolentnejšie“.
Proti sú aj radoví občania
Sebakriticky si musíme priznať, že ekonómovia majú sklon podceňovať negatívny vplyv hospodárstva na životné prostredie, najmä ak pracujú v niektorom z priemyselných odvetví. Napriek tomu nie je odvážne tvrdiť, že na poslednom európskom summite sa dosiahol istý pokrok. V globále sa EÚ nevzdala úsilia o 20-percentné zníženie škodlivých emisií, čo z nej robí celosvetového lídra. Nič na tom nemenia ani posuny medzi jednotlivými členskými štátmi. Nezmenil sa ani spoločný cieľ zvýšiť podiel obnoviteľných zdrojov na výrobe energií na 20-percent. Je pochopiteľné, že pri plnení tohto cieľa treba rešpektovať rozdiely medzi krajinami napr. z hľadiska ich prírodných možností.
Ale aj z hľadiska finančných, pretože len na Slovensku bude treba do obnoviteľných zdrojov investovať podľa odhadu ministerstva hospodárstva asi 100 miliónov eur ročne. Slovenské elektrárne (SE) vraj zvažujú výstavbu prečerpávajúcej vodnej elektrárne Ipeľ, ktorá by kapacitou nádrže prekonala doteraz najväčšiu prečerpávaciu elektráreň v SR Čierny Váh. Avšak jej výstavba by stála asi miliardu eur. A keďže potenciál veľkých vodných elektrární je u nás podľa odborníkov takmer vyčerpaný, SE chce v najbližších rokoch postaviť štyri malé vodné elektrárne na riekach Váh a Hron, pričom plánuje takto preinvestovať do roku 2013 vyše 3 miliárd eur. A to už máme na Slovensku okolo 200 malých vodných elektrární.
Napokon, niektoré prekážky nevedia odstrániť ani politici. Nejeden investor do veterných turbín už má u nás negatívnu skúsenosť s postojom obyčajných ľudí, ktoré sa veľkých „vrtúľ“ často obávajú. Samosprávy už neraz zamietli takýto investičný zámer len pre strach občanov z hluku či elektromagnetického pôsobenia. Tzv. klimaticko-energetický balíček možno nie je gigantická výhra, ale rozhodne to nie je krok späť. Aj v prípade Slovenska ide v tejto chvíli o prijateľný kompromis. Je správne chcieť viac, ale aj praktické skúsenosti ukazujú, že riešenie nemajú v rukách len politici, ale i radoví občania.
Autor je ekonomický novinár
