Amnézia na vlastné chyby
Strata pamäti následkom choroby alebo poškodenia mozgu sa v medicíne označuje ako amnézia. A zdá sa, že neobišla ani kedysi prvého muža vlády Mikuláša Dzurindu. Ten s neskrývanou ľahkosťou dnes zvraští čelo, dramaticky stlmí hlas a začne vysvetľovať svoje tézy tak, že si kladie sugestívne otázky, na ktoré si zároveň aj sám odpovedá. Pritom má však také problémy pamätať si niekdajšie vlastné činy, že si veselo „šliape po jazyku“.
Amnézia sa u neho prejavila napríklad nedávno, keď „pri rozmotávaní“ kauzy Tipos vysvetľoval, že z balíka, ktorý budeme musieť poslať na Cyprus by radšej pridal napríklad dôchodcom. Pritom to bol práve Mikuláš Dzurinda, kto sa v pozícii premiéra priklonil k dokumentu namierenému proti starším občanom.
Starí pacienti sú pridrahí
Stalo sa to vtedy, keď odobril materiál, ktorý hovoril o zavedení tzv. Oregonského systému zdravotníctva. Materiál pripravil minister Rudolf Zajac za aktívnej asistencie jeho mladých poradcov, ktorí sa dnes hrajú na „nezávislých analytikov“. Pritom bez problémov pracovali v politických funkciách pre Dzurindovu vládu. A práve v nich pripravili v roku 2003 dokument o spomínanom tzv. Oregonskom systéme, v ktorom ľuďom nad 65 rokov mala byť v prípade ochorenia poskytovaná už len symptomatická, nie kauzálna liečba. Inými slovami, lekári by u nich mali liečiť už len príznaky (prejavy) choroby, nie jej príčiny. Dôvod bol jednoduchý: kauzálna liečba je finančne oveľa náročnejšia a autorom návrhu asi prekážalo vyhadzovať peniaze na chorých starých ľudí. Škoda, že už vtedy neurovnal Ivan Mikloš spor so Športkou za pár desiatok miliónov, aby sme neskoršie miliardy mohli dať napríklad do zdravotníctva.
Mikuláš Dzurinda však zabudol aj na svoje vystúpenie na stretnutí so zdravotníkmi fakultnej nemocnice s poliklinikou v bratislavskom Ružinove. Plačúca žena mu vtedy z pléna ukazovala výplatnú pásku so slovami, že v zdravotníctve pracuje takmer 20 rokov a má 18-ročného syna, je rozvedená a dostáva necelých 15-tisíc korún čistého. Keď sa ho veľmi pokorne opýtala, ako má z toho vyžiť, pán premiér jej opäť so zachmúreným obočím a hlasom s dramatickými pauzami odpovedal približne toto: Vážená... ja som chorý len na nohu, nie na hlavu... ja mám iné informácie o platoch zdravotníkov. Bolo to len niekoľko týždňov po jeho nešťastnej lyžovačke vo Veľkej Rači a niekoľko dní po jeho stretnutí s prezidentom USA Georgeom Bushom. Takú trúfalosť od prostej slovenskej ženy asi neočakával, preto „dostala, čo si zaslúžila“. Napokon, ani Dzurindov minister Rudolf Zajac sa so zdravotníkmi „nepáral“: strašil ich príchodom ukrajinských lekárov a sestier, vyháňal tých, ktorým sa nepáčilo za hranice, lekárnikom hrozil, že lieky sa budú predávať aj na benzínových pumpách a podobne.
A ak bývalý premiér poučuje, že vraj už aj malé deti vidia, aký chutný peceň chleba súčasná vláda dostala na podnose, z ktorého dnes rozdáva hlava-nehlava, nezaškodí pripomenúť, z čoho ten svoj vládny chlebík niekdajší slovenský kabinet piekol. Napríklad dodnes jednoznačne, zrozumiteľne a transparentne nepreukázal jeho minister zdravotníctva, na čo išli peniaze z pôžičky Svetovej banky vo výške 3,4 miliárd korún efektívne a nevyhnutné pre zlepšenie zdravotnej starostlivosti o radových občanov. A iba hmlisto sme sa dozvedeli, komu a za čo išli peniaze, ktoré budú musieť do posledného haliera splatiť slovenskí daňoví poplatníci.
Neúspešný export „reformy“ Asi to je neskromné, ale priznám sa, že by som rád poznal aj viac, než len mená niektorých pravicových politikov, tzv. odborníkov, poradcov, reklamných manažérov. Rád by som poznal presnú ekonomickú súvahu, rád si vypočujem pána expremiéra, keď národu verejne – najlepšie v priamom televíznom prenose – vysvetlí položku po položke. (Slovo o tom svojho času písalo ako jediné noviny na Slovensku.) Napríklad v oblasti propagandy okolo tzv. reformy zdravotníctva, ktorá bola taká „úspešná“, že vyše 70 percent občanov ju vo voľbách odmietlo. Napokon, nie je to tak dávno, čo sa bývalí Zajacovi poradcovia pokúsili „vyviezť“ túto reformu do zahraničia. Ale neúspešne. V Maďarsku, kde akýsi „duchovný otec“ tzv. reformy Peter Pažitný pôsobil ako poradca pre vládne štruktúry, vyšli do ulíc davy ľudí, keď zistili, o čo v „reforme“ ide. Vláda sa vtedy dostala do mimoriadne krízovej situácie a z „reformy“ radšej ustúpila – stálo len hlavu koaličnej ministerky zdravotníctva. O niečo ďalej postúpila vláda Mirka Topolánka. Prvé kroky tzv. reformy síce prekonala a zaviedla napríklad poplatky v ambulanciách a v nemocniciach, ale tesne pred Vianocami prišla „o všetko“. Po sérii politických (volebných) neúspechov si už oslabená pravicová vládna koalícia začala uvedomovať, že ľudí nemôže ťahať za nos. O tejto „reforme“ kedysi na jej začiatku minister Rudolf Zajac vyhlásil, že nám ju bude závidieť celý svet. Nuž, teraz sa ukazuje, že naši susedia veru závisťou nepukajú. Jeden z českých krajských hajtmanov sociálny demokrat David Rath sa dokonca chystá „preklopiť“ nemocnice z akciových spoločností späť na neziskové organizácie. Možno by tieto skúsenosti mohli využiť bojovníci za demokraciu a poslať pánov Pažitného a Szalaya do Bieloruska. Po takejto „reforme“ by vari padol aj tamojší autoritatívny režim i bez vonkajších zásahov svetovej diplomacie či ekonomických sankcií. A po tom všetko si teraz predstavte, že Peter Pažitný „pracuje“ v ekonomic-kom tíme predsedu SDKÚ Mikuláša Dzurindu, aby mu pripravil záchranný balíček opatrení, známy pod heslom Slovensko má na viac. Hrozná predstava? Nuž, vládna koalícia sa môže len tešiť z nepoučiteľnosti, či nafúkanej samoľúbosti (?), expremiéra Mikuláša Dzurindu.... Autor pracuje na Slovenskej zdravotníckej univerzite
