Spätná väzba
Ad: Východná Európa a finančná kríza (Joachim Becker) Slovo 51/2008
V článku sa spomína Estónsko. Táto pobaltská republika s hlavným mestom Talinom, ktoré je veľmi podobné Starému mestu v Bratislave, bola dlho označovaná ako „východoeurópsky tiger“. Vďaka jej rastu a reformám ju predstavovali ako vzor ostatným krajinám. Už v roku 2006 pochodovalo Estónsko k euru, tak ako my v tomto roku. Jeho pochod Európska centrálna banka stopla tesne predtým, než sa stanovil konverzný kurz, a to kvôli nedodržaniu Maastrichtských kritérií. Poriadne to tam zamávalo politickou scénou. Potom sa Estónsko ešte raz vyšvihlo a dnes už je v hlbokej hospodárskej kríze. Môj tamojší známy preto Slovákom úprimne závidí, že prechod na euro dotiahli do konca. Nedávno som mu písal, aký je u nás pokoj a že ľudia vďaka prechodu z koruny na euro do bánk vkladajú a otvárajú si účty. Odpovedal, že sme výnimkou vo svete, kde ľudia pre krízu naopak vyberajú z bánk hotovosť. Nuž, niekedy sa hovorí, že náhoda praje pripraveným. Vyzerá to tak, že Slovensko našla kríza pripravené. A čo bude ďalej, to je v rukách manažérov. Tých vo vláde, i tých v podnikoch.
Peter Zajac-Vanka
Ad: Reálny kapitalizmus (Peter Nedoroščík) Slovo 52-53/2008
Súčasný konzumný kapitalizmus je založený na spotrebe. Neoplatí sa v ňom napríklad šetriť vodou: Čím viac šetríš, tým viac sa dvíha cena. Neoplatí sa šetriť elektrinou, pretože elektrárne si potom za rovnaký výkon zaúčtujú viac, aby vyrovnali tržby. Neoplatí sa opravovať výrobky, nahradiť súčiastku, ale vyhodiť celý prístroj a kúpiť nový. Jednoducho, súčasný kapitalizmus je založený na neracionálnom mrhaní zdrojmi, nie hospodárení s nimi.
miLAN
Ad: Václav Havel – bojovník za venezuelskú demokraciu (Miroslav Pomajdík) Slovo 52-53/2008
Kedysi za študentských čias sme medzi sebou volili jednotky ľudských vlastností. Jeden z nás bol jednotkou usilovnosti, druhý zas jednotkou neporiadnosti, tretí poctivosti. Chýbal nám prototyp farizejstva. Dnes, keď väčšina z nás pozná Václava Havla a rozpor jeho slov a činov, sa zdá, že tomuto kritériu zodpovedá práve on. Na jednej strane má plné ústa vznešených slov o slobode, láske, pravde, humanizme, demokracii a ľudských právach. Na strane druhej strane sa prejavuje ako vojnový štváč (horlivý podporovateľ invázie do Iraku, „humanitárneho“ bombardovania Belehradu, obhajca zločinca z Tbilisi, atď.), egoista a do seba zahľadený narcis. Je neuveriteľné, akí prostoduchí museli byť predstavitelia bývalého režimu, ktorí nechcene dopomohli Havlovi k aureole disidenta a bojovníka za ľudské práva. A stačilo tak málo. Nie zatvárať ho a prenasledovať, ale, naopak, dovoliť mu, nech sa prejaví. Tak, ako sa to stalo po roku 1989, keď slovenský národ za necelé dva roky pochopil, že kráľ je a bol vždy nahý.
UM
