Desať najhorších korporácií roku 2008
Finančná kríza najprv postihla Wall Street, a teraz sa rýchlo šíri po celom svete. Mnohými spôsobmi symbolizuje to najhoršie z korporáciami ovládaného politického a ekonomického systému. Snažili sme sa to odhaliť v našom každoročnom zozname Desiatich najhorších korporácií. Tu vám ich predstavujeme v abecednom poradí:
AIG: Peniaze za nič
V septembri naliala americká centrálna banka do American International Group (AIG) 85 miliárd dolárov. V októbri to bolo ďalších 38 miliárd. Vláda viedla pred poskytnutím podpory zložité vyjednávania. Poskytla AIG svoje miliardy ako pôžičky s vysokým úrokom, žiadala za ne len necelých 80 percent podielu v spoločnosti a trvala na prepustení jej riaditeľa (i keď svoju pozíciu zastával len tri mesiace). Prečo AIG – primárne obrovská poisťovacia spoločnosť s viac ako sto tisíc zamestnancami po celom svete a aktívami v hodnote 1 bilióna dolárov – žiadala viac ako sto miliárd z prostriedkov vlády? Tradičný obchod spoločnosti s poistením bol stále dosť silný, ale obrovské výdavky vo svete finančných derivátov (tzv. credit default swaps – CDS) ju priviedli na pokraj krachu. Vládni úradníci zasiahli, pretože sa obávali, že krach AIG spôsobí kolaps svetového finančného systému.
Korene prípadného problému AIG sú vo vstupe do veľmi riskantného podnikania, ku ktorému sa však pristupovalo ako k bezpečnému. Najprv sa malá pobočka AIG so sídlom v Londýne, ktorá s CDS pracovala, rozhodla, že bude poisťovať zaistené úverové záväzky (collateralized debt obligations – CDO). CDO sú balíky hypotekárnych úverov, často však len častí základných úverov, ktoré môžu obsahovať najriskantnejšiu zložku každého úveru. Ratingové agentúry mnohé tieto CDO hodnotili ako vysoko kvalitné, i keď následné udalosti by potvrdili, že tieto ratingy sú celkom nesprávne. Na ich základe AIG vyhodnocovala riziko pri poisťovaní CDO ako veľmi nízke. Pretože samotná AIG bola hodnotená vysoko, nemusela o CDO zverejňovať informácie. AIG predpokladala, že za pomoci CDS bude len vyberať zisky z poistenia a nebude musieť platiť za vlastné chyby – dokonca ani vtedy, keď sa zrúti celý trh, ktorý poisťuje. Táto finančná schéma je neprekonateľná: prináša peniaze za nič.
Bývalý šéf londýnskej pobočky AIG Joseph Cassano uisťoval investorov až takmer do krachu, že operácie AIG sú bezpečné. CDS ale bezpečné neboli. V AIG si akosi nevšimli, že v USA vzniká hypotekárna bublina a v podstate poisťovali na základe predstavy, že bublina nepraskne. Nesprávne usúdili, že pozitívny rating CDO znamená ich vysokú kvalitu – dokonca aj keď obsahovali hypotéky veľmi nízkej kvality. Pred prasknutím bubliny prinášali Cassanove operácie obrovské peniaze. Pokým AIG vyberala zisky výmenou za nič, bola to ľahká práca. Podľa The Times bola v roku 2005 zisková miera pobočky 83 percent. Do roku 2007 narástla hodnota portfólia CDS na viac ako 500 miliárd dolárov. Potom sa všetko začalo zhoršovať. AIG musela začať platiť za niektoré cenné papiere, ktoré poistila. Zistila, že nedokáže získavať ďalšie peniaze dostatočne rýchlo. Len v priebehu jedného septembrového víkendu sa vyšplhal objem peňazí, ktoré musela AIG vyplatiť, z 20 miliárd na viac ako 80 miliárd dolárov. Po poskytnutí vládnej pomoci sa ukázalo, že AIG ani len nepozná všetky CDO, ktoré poistila.
Cargill: Šmelina s potravinami
Veľké potravinárske spoločnosti, ich priatelia vo vláde USA a vládach ďalších bohatých krajín, Medzinárodný menový fond a Svetová banka zničili svetový systém výroby potravín. Pred tridsiatimi rokmi bola väčšina rozvojových krajín v produkcii potravín sebestačná. Dnes 70 percent z nich patrí medzi čistých importérov potravín. Svetová banka a ďalšie inštitúcie nútili krajiny, aby otvorili svoje trhy lacným potravinám z bohatých krajín a preorientovali svoje poľnohospodárstvo na výrobu potravín pre bohatých zákazníkov v zahraničí. Zástancovia tohto systému tvrdili, že ide o približovanie sa „voľnému trhu“, v skutočnosti však išlo o výmenu jednej sady vládnych intervencií za inú – nová sada pravidiel dala omnoho väčšiu moc hŕstke globálnych obchodníkov s obilím ako Cargill alebo Archer Daniels Midland a tiež korporáciám, ktoré obchodujú s osivom a hnojivami.
Raj Patel, autor knihy Napchatí a vyhladovaní, hovorí: „Jedným z najvýraznejších výsledkov liberalizácie sa stal fenomén „nárazových importov“. Nastávali, keď sa clá na lacnejšie, často dotované poľnohospodárske výrobky znížili, a tieto výrobky potom hostiteľskú krajinu zaplavili. Často spôsobujú pokles domácej produkcie. V Senegale napríklad viedlo zníženie ciel k nárazovému nárastu importu paradajkového pretlaku. Import narástol pätnásťkrát, domáca produkcia sa znížila na polovicu. Podobnú situáciu zažilo Chile, keď trojnásobný nárazový nárast importu rastlinného oleja sprevádzal pokles jeho domácej výroby na polovicu. V roku 1998 Ghana vypestovala 80 percent ryže, ktorá sa v krajine spotrebovala. V roku 2003 to bolo menej ako 20 percent.“
Úpadok poľnohospodárstva v rozvojových krajinách znamenal, že sa stali závislými na rozmaroch svetového trhu a globálnych korporácií, ktoré ho ovládajú. V prvom štvrťroku 2008 sa cena ryže v Ázii zdvojnásobila a cena ostatných komodít vzrástla o 40 percent. Ľudia v bohatých krajinách tento tlak pocítili, v rozvojových krajinách však bol krutý. Preto v priebehu roku 2008 vypukli pre vysoké ceny potravín nepokoje.
Každý však netrpel. Pre Cargill boli vysoké ceny príležitosťou na zbohatnutie. V druhom štvrťroku 2008 spoločnosť ohlásila zisk viac než jednu miliardu dolárov, pričom zisky z pokračujúcich operácií vzrástli oproti predchádzajúcemu roku o 18 percent. V roku 2007 bol celkový zisk Cagillu 2,3 miliardy dolárov, čo bolo o tretinu viac ako v roku 2006.
Vo svojej reči v auguste si riaditeľ spoločnosti Greg Page položil otázku: „Nezneužíva Cargill situáciu na trhu s potravinami, aby čo najviac zarobil?“ A takto odpovedal: „Poskytnem vám zopár informácií o tom, prečo naše príjmy tak dramaticky narástli:
1. Dopyt po potravinách sa zvýšil, zvýšil sa dopyt po našich zariadeniach a ich kapacita prakticky po celom svete nepostačuje. Ak využijeme naše kapacity efektívnejšie, určite sa nám bude dariť lepšie.
2. Vzrástli ceny hnojív a my vlastníme veľkú spoločnosť na ich výrobu. To bola najväčšia samostatná zložka príjmov Cargillu.
3. Neustále zmeny cien na trhu s obilím, za ktorú nesú zodpovednosť predovšetkým vlády, bola pre obchodnú spoločnosť ako Cargill príležitosťou na zarábanie peňazí.
4. Nakoniec, Cargill počas posledných dvoch rokov, v tejto ére vysokých cien, investoval do svetového potravinového systému o 15,5 miliardy dolárov viac. Časť slúžila na uskladnenie všetkých tých drahých zásob. Tiež sme si chceli byť istí, že tu budeme pre farmárov, ktorí potrebujú prevádzkový kapitál, aby mohli pôsobiť v tomto omnoho drahšom prostredí. Naši majitelia, samozrejme, očakávali, že sa im časť z 15,5 miliardy vráti. Cargill mal možnosť zarobiť v tomto prostredí veľa peňazí a myslím si, že je to niečo, čomu musíme byť veľmi otvorení.“
Otázka znela: „Nezneužíva Cargill situáciu na trhu s potravinami, aby čo najviac zarobil?“ Zdá sa, že odpoveď je áno.
Chevron: Nemôžeme dovoliť malým krajinám, aby vydierali veľké spoločnosti.
Svet bol v poslednom desaťročí svedkom ohromujúceho zlučovania nadnárodných ropných spoločností. Jedným z veľkých víťazov bol Chevron. Medzi inými pohltil Texaco a Unocal. S radosťou pohltil ich príjmy, menej ochotne však prijal zodpovednosť za porušovanie ekologických a ľudských práv, ktorých sa tieto spoločnosti dopúšťali. V roku 2001 Chevron spolu s akvizíciou spoločnosti Texaco zdedil v Ekvádore súdny spor pre údajné ničenie ekvádorskej Amazonky počas dvadsiatich rokov jej činnosti. V roku 1993 podalo na súde v USA tridsať tisíc pôvodných Ekvádorčanov skupinovú žalobu, v ktorej tvrdili, že Texaco otrávilo ich pôdu a vodu, keď umožnilo, aby sa miliardy galónov ropy voľne rozlievali, a keď patrične neuzavrelo stovky odpadových jám. Ekvádorčania pôvodne predložili žalobu americkým súdom, pretože sú schopné viesť komplexné súdne spory a ich procedúry ponúkajú žalobcom lepšie možnosti pre boj s veľkými korporáciami. Nakoniec zvíťazila právna stratégia Chevronu – na jeho podnet americký súd rozhodol, že prípad by mal byť vedený v Ekvádore, bližšie k miestu, kde sa údajné škody stali. Chevron, ktorý predtým veľmi hlasno argumentoval, že ekvádorské súdy sú spravodlivé a nestranné, je veľmi nespokojný s priebehom súdneho sporu v tejto krajine. Natoľko nespokojný, že loboval v Úrade obchodného predstaviteľa USA, aby uvalil obchodné sankcie na Ekvádor, ak ekvádorská vláda prípad neukončí. Chevron má strach, pretože zvláštny zástupca, ktorého menoval súd, doložil, že musí zaplatiť žalobcom niečo medzi 7 a 16 miliardami dolárov.
Ďalším dedičstvom Chevronu je plynovod Yadana v Mjanmarsku, prevádzkovaný konzorciom, ktorého dôležitým členom bol Unocal. Skupina obhajcov ľudských práv z Earth Rights International (ERI) dôsledne zmapovala porušovanie ľudských práv v súvislosti s plynovodom Yadana a viedla s Unocalom/Chevronom úspešný súdny spor. Vo svojej správe z apríla skupina konštatuje: „Chevron a jeho partneri v konzorciu sa pri ochrane plynovodu stále spoliehajú na mjanmarskú armádu. Tieto sily naďalej odvádzajú tisíce vidiečanov na nútené práce a počas svojich operácií znásilňujú, mučia, vraždia a dopúšťajú sa ďalších prípadov zlého zaobchádzania.“ Peniaze z plynovodu umožňujú mjanmarskej junte, aby sa udržala pri moci. ERI odhaduje, že plynovod v roku 2007 vojenskému režimu vyniesol asi jednu miliardu dolárov. Skupina tiež poukazuje na to, že Chevron sa nečinne prizeral, keď koncom roka 2007 barmská armáda násilne potlačila politické protesty vedené budhistickými mníchmi.
Constellation Energy: Špecialisti na jadro
Constellation Energy Group prevádzkuje jadrovú elektráreň v Calvert Cliffs v Marylande. Keď Maryland v roku 1999 dereguloval svoj trh s elektrickou energiou, Constellation, podobne ako iní výrobcovia energie v iných štátoch, bola schopná uzavrieť dohodu, ktorá jej mala umožniť vymôcť „uviaznuté náklady“ a poplatky za odstavenie jadrových zariadení. Dohody vychádzali z predstavy, že súťaž prinesie na trh mnohých dodávateľov, a títo noví konkurenti by mohli mať nespravodlivú výhodu oproti starým monopolným dodávateľom. Bývalé monopoly ďalej argumentovali, že postavili nákladné jadrové reaktory so súhlasom štátneho regulátora a že by nebolo spravodlivé, keby nemohli účtovať spotrebiteľom toľko, aby to pokrylo ich náklady. Podľa tejto argumentácie by rovnako nebolo spravodlivé, keby monopoly neboli schopné získať späť prostriedky, ktoré použijú na odstavenie jadrových zariadení.
Dohoda o „uviaznutých nákladoch“ priniesla spoločnosti (cez jej pobočku BGE) právo vyúčtovať poplatníkom 975 miliónov v dolároch z roku 1993 (v súčasných dolároch je to takmer 1,5 miliardy). Deregulácia znamenala, že Constellation energy, vrátane jej jadrovej elektrárne v Calvert Cliffs, bola pri tvorbe aktív oslobodená od cenovej regulácie. Výsledkom bolo, že namiesto toho, aby sa Constellation zvýšili náklady, narástla trhová hodnota zariadení v Calvert Cliffs. Deregulácia tiež znamenala, že po dlhom období zmrazených cien mohla BGE slobodne zvýšiť poplatky podľa vlastnej vôle. V roku 2006 ohlásila 76 percentný nárast poplatkov. Náhle zvýšenie cien vyvolalo odpor. Marylandskí zákonodarcovia rýchlo prijali zákon, ktorý umožňuje vybrať od spotrebiteľov 386 miliónov dolárov v priebehu desiatich rokov. V tom čase bola Constellation s dohodou veľmi spokojná. Vo februári 2008 však Constellation oznámila, že má v úmysle zažalovať štát, pretože jej protiústavne „zobral“ majetok, keď záväzne obmedzil výšku platieb. Medzičasom sa ukázalo, že spoločnosť plánuje postaviť v Calvert Cliffs ďalší reaktor.
CNPC: Podpora násilia v Darfúre
Mnoho brutálnych režimov na svete sa na seba podobá v jednom: I keď sú vystavené ekonomickým sankciám a politickej izolácii, sú schopné udržať si moc vďaka podpore nadnárodných ropných spoločností. Medzinárodný súdny dvor obvinil sudánskeho prezidenta Omara Al Bashira zo spáchania genocídy, zločinov proti ľudskosti a vojnových zločinov. Tridsaťpäťtisíc ľudí bolo zabitých a 2,7 milióna muselo opustiť svoje domovy. Vlády celého sveta uvalili na Sudán sankcie a skupiny ochrancov ľudských práv požadujú agresívnejšiu akciu. Len málokto však pochybuje, že sa Sudán môže súčasným a hroziacim sankciám posmievať, pretože dostáva obrovskú podporu z Číny, ktorá priteká predovšetkým cez CNPC (Čínska národná ropná spoločnosť).
Do Číny smerujú tri štvrtiny sudánskeho exportu a čínske spoločnosti majú väčšinový podiel v takmer všetkých kľúčových oblastiach v Sudáne, ktoré sú bohaté na ropu. Organizácia Human Rights First (HRF) vysvetľuje: „Pekinské spoločnosti ťažia na mnohých kľúčových poliach ropu, ktorá potom tečie cez ropovod vybudovaný Číňanmi do zásobníkov, ktoré vybudovali Číňania, aby počkala na cestu ku kupcom, ktorí sú väčšinou čínski.“ Peniaze z ropy podporujú násilie v Darfúre. „Ziskovosť sudánskeho ropného sektora sa vyvíja v súlade s násilím v Darfúre,“ poznamenáva HRF. „Pred krízou, v roku 2000, boli príjmy Sudánu z ropy 1,2 miliardy dolárov. Do roku 2006, keď sa už kríza rozbiehala, táto suma vyskočila o 291 percent na 4,7 miliardy. Ako Sudán využil tieto zisky? Jeho minister financií povedal, že najmenej 70 percent ziskov z ropy ide na sudánske ozbrojené sily, ktoré sú cez svojich spojencov v milíciách spojení so zločinmi v Darfúre.“
Vzťah CNCP a sudánskej vlády má aj ďalšie ohavné prvky. Čína dodáva do Sudánu podstatnú časť objemu malých zbraní a pomohla Sudánu vybudovať vlastné továrne na malé zbrane. V OSN Čína podkopáva všetky snahy o efektívny multilaterálny zásah na ochranu Darfúru.
Dole: Horká chuť ananásu
V roku 1988 prišli Filipíny s odvážnou iniciatívou. Chceli odstrániť príliš veľkú koncentráciu vlastníctva pôdy, ktorá ožobráčila milióny Filipíncov na vidieku a podkopala rozvoj krajiny. Program všeobecnej poľnohospodárskej reformy (CARP) sľuboval, že odovzdá pôdu tým, ktorí žiadnu nemajú. Vlastníci plantáží pomohli navrhnúť zákon a objavili spôsob, ako obísť zamýšľaný cieľ. Podľa CARP bola pôda spoločnosti Dole rozdelená medzi jej zamestnancov a ďalších, ktorí si nárokovali pôdu predtým patriacu veľkovýrobcovi ananásu. Medzinárodné fórum pre pracovné práva (ILRF) vo svojej správe z októbra s názvom „Horká chuť ananásu“ vysvetľuje, že robotníci získali len formálne vlastnícke práva. Mali právo vytvárať výrobné družstvá. Zámerom bolo dať robotníkom, teraz novým majiteľom pôdy, prostriedok, aby mohli spoločne spravovať svoju pôdu. Namiesto toho sa družstvá dostali pod kontrolu bohatých vlastníkov pôdy.
ILRF zistilo, že „i keď sa [spoločnosť Dole] s týmito družstvami musela vysporiadať, bola schopná získať výhody z mnohých prípadov zlého zaobchádzania s robotníkmi. Dole outsourcovala svoju pracovnú silu a nahradila ju prácou na zmluvy. Nahradila tak systém riadneho zamestnávania na plný úväzok, ktorý používala pred zavedením CARP.“ Dole zamestnáva 12-tisíc pracovníkov na zmluvu. Medzi rokmi 1989 až 1998 znížila počet riadnych zamestnancov o tritisíc päťsto. Za súčasných podmienok si Dole prenajíma pôdu od svojich zamestnancov za veľmi nevýhodných podmienok – v prípade, ktorý cituje ILRF, platí Dole za prenájom pätnástinu z čistého zisku z plantáže. Väčšina robotníkov naďalej pracuje na pôde, ktorá im údajne patrí, ale na zmluvu pre Dole. Filipínsky najvyšší súd Dole nariadil, aby všetkých pracovníkov na zmluvu riadne zamestnala, spoločnosť to však neurobila. Podľa Filipínskych zákonov musí spoločnosť zmluvnému pracovníkovi po šiestich mesiacoch ponúknuť riadne zamestnanie. Zmluvným pracovníkom Dole sú odopierané práva, ktoré riadni zamestnanci majú. Odopiera sa im právo na organizovanie alebo pozitíva, ktoré prinášajú riadne odbory, a tak majú nízke mzdy a ich práca je stále neistá. Podľa ILRF sú zmluvní pracovníci platení podľa prídelového systému a zarobia približne 1,85 dolára denne.
GE: Kreatívne účtovníctvo
General Electric (GE) sa na každoročnom zozname desiatich najhorších korporácií objavila pre porušovanie pracovných práv, toxické a rádioaktívne znečisťovanie, výrobu jadrových zbraní, porušovanie podmienok bezpečnosti pri práci a mediálny konflikt záujmov (GE vlastní televíziu NBC). V tomto roku sa spoločnosť na zoznam vracia z nového dôvodu: pre údajné daňové podvody a prepustenie informátora.
V júni David Cay Johnston, bývalý reportér New York Times, priniesol správu o interných dokumentoch GE, ktoré zrejme ukazovali, ako je spoločnosť zapletená do dlhodobého úsilia vyhnúť sa plateniu daní v Brazílii. Faktúry ukazovali podozrivo vysoké objemy predaja svetelných zariadení v riedko obývaných častiach krajiny v oblasti Amazonky. Tieto predaje by umožnili vyhnúť sa vyššej dani z pridanej hodnoty (DPH) v urbanizovaných oblastiach, kde sa očakáva vyššia predajnosť. Johnston napísal, že na základe interných dokumentov, ktoré videl, by na štátnej úrovni príslušná čiastka DPH mala byť o niečo menšia ako 100 miliónov dolárov. Hovorca GE Gary Sheffer Johnstonovi povedal, že DPH a podobné problémy sú v porovnaní s veľkosťou GE relatívne malé a spoločnosť prekvapilo, že by im nejaký reportér chcel venovať čas. „Žiadna spoločnosť nie je dokonale harmonická“, povedal Sheffer. „Neveríme, že by sme dlžili na daniach.“
Johnston neidentifikoval zdroj, ktorý mu poskytol interné dokumenty GE, no GE obvinila bývalú právnu zástupkyňu spoločnosti Adrianu Koeckovú. V júni 2008 GE obvinila Koeckovú, že nesprávne narábala s dôvernými a tajnými informáciami a protiprávne sa podelila o informácie s treťou stranou. Koecková tvrdí, že ju spoločnosť neprepustila pre zlé výkony, ale preto, že upozornila na nesprávne aktivity GE. Žaloba GE nasledovala po žiadosti o ochranu informátora, ktorú Koecková podala v roku 2007. V podaní uviedla, že niekoľkí zamestnanci GE v Brazílii boli vydieraní, aby nehovorili o schéme vyhýbania sa platbe DPH. Rovnako v ňom spomína správy o „klube úplatkárov“ z Brazílskych médií, do ktorého mala patriť GE a ďalšie veľké spoločnosti. Členovia klubu sa údajne stretávali, aby si rozdelili verejné zákazky a tiež, aby sa dohodli, aké sumy by mali použiť na úplatky.
Imperial Sugar: 13 mŕtvych
Siedmeho februára otriasla rafinériou spoločnosti Imperial Sugar v Port Wentworthe v Georgii explózia. O niekoľko dní neskôr, keď sa podarilo uhasiť oheň a dokončiť záchranné operácie, sme sa dozvedeli, akú hroznú daň sme zaplatili: trinásť mŕtvych, mnoho nepekne popálených a ranených. Ako pri väčšine pracovných nešťastí, aj pri tomto sa ukázalo, že tragédii sa dalo zabrániť. Príčinou bol nahromadený cukrový prach, ktorý je, podobne ako iné formy prachu, vysoko horľavý.
OSHA, vládny úrad, ktorý kontroluje bezpečnosť práce, nenavštívil továreň Imperial Sugar v Port Wentworthe od roku 2000. Keď inšpektori skúmali miesto výbuchu , zistili závažné porušenia už aj tak nedostatočných štandardov úradu. O mesiac neskôr inšpektori skúmali továreň spoločnosti Imperial Sugar v Gramercy v Louisiane. Našli štvrť palca až dva palce (približne 0, 64 až 5 cm, pozn. red.) prachu nahromadeného na elektrických kábloch, 6 až 8 palcov (15,2 až 8 cm) nahromadeného prachu na výstupkoch stien a potrubiach, pol až jeden palec (1,3 až 2,34 cm) prachu na mechanických zariadeniach a motoroch a tri až štyridsaťosem palcov (7,7 až 122 cm) prachu na podlahe. OSHA vyvesila na továreň oznam „bezprostredné nebezpečenstvo“, pretože tu bola vysoká pravdepodobnosť ďalšieho výbuchu.
Philip Morris International: Zbavený okovov
Starý Philip Morris už viac neexistuje. V marci sa spoločnosť formálne rozdelila na dve rôzne entity: Philip Morris USA, ktorá zostáva súčasťou materskej spoločnosti Altria a Philip Morris International. Philip Morris USA predáva cigarety Marlboro a iné v Spojených štátoch. Philip Morris International dupe po zvyšku sveta. Nový Philip Morris International nie je viazaný verejnou mienkou v USA – domácej krajine a najväčšom trhu starej spoločnosti Philip Morris – a viac sa nebude báť súdnych sporov v Spojených štátoch. Komentátor investičnej poradenskej spoločnosti The Motley Fool napísal: „Marlboro Man sa konečne môže túlať po svete oslobodený od právnych a marketingových prekážok domáceho amerického trhu.“ Vo februári Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) vydala novú správu o tabakovej epidémii. WHO odhaduje, že epidémia, ktorú podporujú veľké tabakové spoločnosti, v súčasnosti zabíja každý rok viac ako päť miliónov ľudí. V roku 2030 podľa odhadov WHO zomrie ročne na choroby súvisiace s fajčením osem miliónov ľudí, z toho 80 percent v rozvojových krajinách.
Správa WHO zdôrazňuje, že známe a overené politiky zamerané na verejné zdravie môžu dramaticky znížiť počty fajčiarov. Nájdeme medzi nimi zákaz fajčenia v uzavretých priestoroch, zákaz reklamy na tabakové výrobky, zvýšené dane, účinné výstrahy a odvykacie programy. Generálna riaditeľka WHO tvrdí, že „tieto stratégie môže použiť každá krajina, bohatá alebo chudobná, a keď sa skombinujú do balíka, môžu nám poskytnúť veľkú šancu na zvrátenie tejto rastúcej epidémie.“ Väčšina krajín nedokázala tieto politiky zaviesť. Z veľkej časti za to vďačia desaťročia trvajúcemu úsiliu spoločnosti Philip Morris a ďalších veľkých tabakových spoločností, ktoré používajú svoju politickú moc, aby zablokovali iniciatívy podporujúce verejné zdravie. Vďaka impulzu, ktorý vychádza z globálnej dohody o tabaku, známej ako Rámcový dohovor o kontrole tabaku z roku 2005, sa situácia začína meniť. Ešte je pred nami dlhá cesta, ale krajiny vo zvýšenej miere prijímajú zdravé kritériá pre verejné zdravie, aby znížili vplyv veľkých tabakových spoločností.
Philip Morris International ohlásil východzí plán, ktorý má tieto politiky zvrátiť. Spoločnosť ohlásila plány, ktoré majú svetu vnútiť nové výrobky, balenia a marketingové programy. Sú navrhnuté tak, aby podkopali plány na nefajčiarske pracoviská, porazili dane na tabak, segmentovali trhy špeciálne ochutenými výrobkami, ponúkli ochutené cigarety, ktoré majú celkom isto pôsobiť na mládež, a prekonali marketingové obmedzenia.
Roche: Zachraňovanie životov sa nás netýka
Monopolná kontrola nad liekmi, ktoré zachraňujú životy, dáva ohromnú moc farmaceutickým spoločnostiam. A, aby sme parafrázovali Lorda Actona, ohromná moc korumpuje ohromne. Švajčiarska spoločnosť Roche vyrába viacero liekov, ktoré sa používajú pri liečbe AIDS. Jedným z nich je enfuvirtid, ktorý sa predáva pod obchodným názvom Fuzeon. Patrí k novej triede liekov na AIDS. Požíva sa predovšetkým ako „záchranná“ terapia, liečba pre ľudí, ktorým iné terapie nezaberajú. Fuzeon vyniesol v roku 2007 spoločnosti Roche 266 miliónov dolárov, hoci tržby klesajú. Roche si za Fuzeon účtuje 25-tisíc dolárov ročne a rozvojovým krajinám neponúka žiadne zľavy.
Kórea, podobne ako väčšina priemyselných krajín, vykonáva určitú formu cenovej kontroly. Ministerstvo zdravotníctva uviedlo na svojom zozname, že za Fuzeon zaplatí 18-tisíc dolárov na rok. HDP na jedného obyvateľa dosahuje v Kórei asi polovicu amerického. Roche pre zisk odmietla poskytovať Fuzeon v Kórei za poplatok, ktorý ministerstvo uviedlo vo svojom zozname. Martina Ruppová, hovorkyňa Roche, zdôrazňuje, že Kórea nie je rozvojová krajina: „Južná Kórea je rozvinutá krajina podobne ako USA alebo ako Švajčiarsko.“ Roche tvrdí, že Fuzeon je nákladné vyrobiť, a tak nemôže znížiť ceny. Šéf pobočky Roche Korea bol údajne menej diplomatický. Podľa kórejských aktivistov povedal: „Nepodnikáme, aby sme zachraňovali životy, ale aby sme zarobili peniaze. Zachraňovanie životov sa nás netýka.“
Zdroj: http://www.multinationalmonitor.org Preložil a upravil Peter Vittek
