Euro hladko, obratko
E ako euro, E ako elita: vstúpili sme do ďalšieho prestížneho klubu. Slovensko sa pne národnou pýchou a aj zahraničie chtiac-nechtiac priznáva, že tentoraz právom. Minister financií v cudzine skasíroval ocenenie za financmajstra roka. Krčmové tieňové vlády zatiaľ s uspokojením konštatujú, ako sme „ukázali“ finančnej kríze, a po piatom pive možno aj, že na túto krajinu možno byť hrdými, i keď sa práve nehrá hokej. Veď sme prešli na euro a aha, ešte ako hladko. Okrem eskalácie národnej eurohrdosti však majú prvé dni nového platidla aj svoje (ďalšie) úsmevné stránky.
Pred jednou z bratislavských výškových budov dlho stála v prostriedku trávnika zahalená socha. Spredu charakteristicky okrúhla, zboku plochá, ale najmä od hlavy po päty cudne zahalená. Nikto z nás, ktorí sme sa okolo nej už zopár mesiacov vozili v trolejbuse, nechápal načo. Pri všadeprítomnom výdatnom dávkovaní eurotematík predsa asi ani deti predškolského veku netrpeli pochybnosťami, čo sa skrýva pod plachtou. Euroletáky, denné eurosprávy, euroomaľovánky pre najmenších a dlhodobé neúnavné opakovanie euroinformácií zo všetkých strán urobili svoje. Vďaka nim nám nová mena vkĺzla pod kožu skôr ako do peňaženiek. Preto, keď z euromonumentu na trávniku pred výškovou budovou strhávali plachtu, ľudia híkali viac od úľavy ako od prekvapenia. Tak už ho tu máme. Konečne.
A je to
Slovensko sa na novú menu pripravovalo dlho a svedomito. Pri zbežnom pohľade na titulky v novinách z uplynulého roka by sa mohlo zdať, že takmer na nič iné sa tu ani nemyslí. No aj keď sa hovorí, že ak sa niekto na čosi príliš dychtivo teší a dlho vopred o tom rozpráva, ako naschvál sa to v rozhodujúcej chvíli pokazí – v tomto prípade sa neoplatilo byť poverčivým. Euro sme „nezariekli“. V momente, keď zátky zo šampanského odštartovali rok 2009, číselná hodnota našich účtov sa zmenšila 30, 126-krát, a hotovo. Všetko šlo ako po masle. Kto hneď ráno po silvestrovskej oslave myslel na peniaze, mal k dispozícii fungujúce bankomaty vydávajúce v novej mene. Aj pobočky bánk boli na Nový rok otvorené. Slovákom na prvý pohľad nič nebránilo slávnostne otvoriť eurobalíčky a vydať sa do obchodov na skusy. Samozrejme, za predpokladu, že by opatrný národ ešte pred Silvestrom nebol masovo zabíjal dve muchy jednou ranou. Bolo treba minúť korunové úspory a urobiť dlhodobé zásoby. Podľa toho, ako sa nakupovalo, by pozorovateľ neznalý veci mohol podľahnúť dojmu, že sa zrejme chystáme na najbližšieho pol roka utiahnuť do atómových bunkrov. Podľa situácie v obchodoch o pár dní nato sa zdalo, že to pospolitý ľud myslel úplne vážne. V stánkoch konzumu ako vymetenô, iba predavačky driemajúce nad narezanými stĺpikmi salámy a šunky, ku ktorým bolo pred Silvestrom treba vystáť polhodinový rad. Pri srdci ich v rámci pracovnej euronudy mohlo hriať jediné. Škodoradosť, že podobne dopadli aj úbohí bankoví úradníci, ktorí sa dostavili do práce na Nový rok. Všetko sa s eurom na Slovensku predsa len nezmenilo – ani názor na chodenie do banky prvého januára. No na rozdiel od pobočiek finančných inštitúcii, ktoré sa s príchodom pracovných dní zaplnili davmi a viaceré pre nával klientov pracovali aj po skončení otváracej doby, do obchodov sa zákazníci vo väčších húfoch začali trúsiť asi až týždeň po Novom roku. Zrejme tí, ktorým ako prvým došli zásoby.
Nemáme! Zatvorené!
„Prosím si dve deci mladého vína.“ „Nemáme.“ „Tak potom ríbezľový džús.“ „Je mi ľúto.“ „Mätový čaj s medom?“ „Môžete vám priniesť čierny s cukrom.“ Replika „Dajte mu už po hube, nech si toľko nevyberá,“ sa už našťastie nekonala, rozhovor sa totiž neodohrával v bradatom vtipe, ale v predeurovej realite. Dopĺňať zásoby sa pred zmenou meny každému podniku neoplatilo. A niektorí prevádzkari sa asi schovali do rovnakých „bunkrov“ ako zákazníci predajní potravín. Množstvo menších obchodov je od totiž začiatku januára preventívne zatvorených hoci aj na dva týždne. Pri pohľade na zopár nešťastných zahraničných turistov stojacich pred zamrežovanými dverami kamrlíka so suvenírmi príde súcitnejšiemu našincovi azda aj ľúto. Ľútosť však nahradí rozhorčenie v momente, keď by sme sa napríklad zatúžili odviezť z bratislavskej Hlavnej stanice mestskou hromadnou dopravou. Slušnejší či pokuty sa obávajúci občan na to potrebuje lístok, a tu nastáva problém. „Prešla som na stanici od jedného automatu k druhému, no na všetkých blikalo svetielko a nápis Uviaznutie. Nefungovali. Novinové stánky boli všetky zatvorené a od kancelárie dopravného podniku sa tiahol rad ľudí až na schody pred budovou. Musela som to riskovať bez lístka,“ rozpráva Ľuba, študentka z Vrbového. Zhodou okolností sme pricestovali vlakom spolu, spolu sme prehľadávali automaty a – teraz nech revízori Dopravného podniku Bratislava radšej preskočia dva riadky – spolu sme sa aj načierno odviezli. Naša situácia sa však z nepríjemnej zmenila na komickú v momente, keď sme sa pri jednom z automatov pristavili pri pánovi, ktorý sa z neho márne snažil vytriasť vhodenú mincu. Posťažoval sa, vraj mu to zožralo desaťkorunáčku. Za predpokladu, že uviaznutia mohli v úbohých automatoch prestavaných na euromince spôsobiť práve slovenské koruny, sa treba pozastaviť nad vážnou medzerou v euroinformovanosti Slovákov: Automaty skutočne neakceptujú duálne platby – aj keď všade inde bude možné platiť eurami aj korunami až do 17. januára. Mimochodom, cestujúcim bez platného cestovného lístka hrozí v bratislavskej mestskej hromadnej doprave pokuta vo výške 1400 starých dobrých korún, čo predstavuje zhruba 47 euro. Lístok vyjde podstatne lacnejšie a už od novembra 2008 sa dá kúpiť aj prostredníctvom SMS.
Mlieko za korunu?
Pri výpočte úsmevných situácii, ktorými Slováci vítajú novú menu vo svojom každodennom živote, si môžeme zaspomínať aj na Vianoce. Po zapálení prvej sviečky na adventnom venci vstúpili do predaja štartovacie eurobalíčky s mincami v hodnote päťsto korún. Zaprášilo sa po nich ihneď ako po akciových banánoch. S použitím rovnakého prirovnania som si robila na stránkach týchto novín žarty, že Slováci zrejme vykúpili balíčky pod vianočný stromček. Ironický úsmev mi však zamrzol na tvári na Štedrý deň. Ježiško či Dedo Mráz mali tentoraz zmysel pre humor a balíčky skutočne nadelili. Celej rodine. Určite však nie iba našej, v predaji bolo predsa až 90-tisíc kusov. Ušlo sa aj najstaršej členke domácnosti, ktorá euro pochopila tak, že „mlieko bude opäť za korunu“. Vysvetliť babičke, ktorá sa tvrdošijne zdráha prijať informáciu, že mlieko bude naďalej v podstate stáť okolo tridsať, aj keď na cenovke je napísaná jednotka, bude ťažký oriešok. O tom, že dôchodcovia budú pri prechode na euro najzraniteľňejšou skupinou, sa vedelo. Napriek tomu si euro ešte pred svojím vstupom do platnosti vybralo z ich radov prvé obete. Dôchodcovia, ktorí si dôverčivo kúpili nedostatkové eurobalíčky od pouličných „predajcov“, si totiž v skutočnosti nevedomky osladili život mierne predraženou mliečnou čokoládou. V balíčkoch sa skrývali mikulášske čokoládové dukáty.
Ľudia v produktívnom veku, vyzbrojení minimálne základnými vedomosťami, (pravým) eurobalíčkom v europeňaženke, kalkulačkou, konverznou kartou a znalosťou použitia kreditnej karty boli zväčša dobre pripravení. Okrem zatvorených pohostinstiev a zneprístupnenia niektorých elektronických služieb ako internetbanking v čase bezprostredne po zmene meny nemali mať ujmu. Euro má však maličkú záludnosť, na ktorú aj mladší dokážu naletieť. Päťcentovka je väčšia ako desaťcentovka a obrázok zemegule vyrazený pod číslicou 5 pri zbežnom pohľade vyzerá ako nula. Pri nepozornom platení môže dôjsť k zámene tejto mince za 50 centov. „Už viackrát mi predavačka v obchode vydala 5 centov namiesto päťdesiatich a ja som si to nevšimla,“ priznáva učiteľka Milena z Piešťan. Pri každej takejto zámene vzniká rozdiel 40 centov, čiže zhruba dvanásť korún. Pri väčšom výdavku v minciach môže teda nepozorný zákazník alebo pokladník prísť aj o hodnoty celých eur.
Zbohom, koruna
Na blýskavé mince a bankovky s mostmi si pomaly zvykáme. A aj keď sa eurocenty pri platení s obľubou rozsypú po podlahe a rady v obchodoch sa hýbu o poznanie pomalšie, pre Slovákov euro neznamená „naschvál“ ani zbytočnú komplikáciu, ale znak ekonomického úspechu a prosperity. Zvykáme si teda radi. Priznám sa, že aj keď už nimi platím zopár dní, pri každej úhrade v novej mene ma dokonca premkne malé slávnostné vzrušenie z čohosi nového. Platenie v januári jednoducho prestalo byť nudnou rutinou, stalo sa načas maličkým zážitkom. Aspoň kým sa dvojkríže na ruboch blýskavých mincí trochu neošúchajú a pri pohľade na výplatnú pásku s trojcifernou sumou sa prestane ľudom v prvom momente zvyšovať tep. Lúčenie s korunou si môžeme dávkovať „na splátky“ do sedemnásteho januára, keď Slovenská republika oficiálne vstúpi do eurozóny a v novinovom stánku vás so zväzkom Bernolákov prvýkrát pošlú kade ľahšie. Každý sa lúči po svojom. Inak ľudia, ktorí si pamätajú zmeny obeživa pri vzniku samostatnej Slovenskej republiky, inak dvadsaťročná mládež a tínedžeri, ktorí už vyrastali s korunou. A inak zase veriaci, ktorí slovenské korunky symbolicky poručili bohu. Kňazi sa totiž nedávno dali v televízii počuť, že ich ovečky v kostole na oferu stále zanovito púšťajú do misky skoro samé koruny. Nuž, pokoj duše slovenskej korune a nech žije euro!
