Zo zošitov

X

Picasso mal taký ostrý pohľad, že som sa popichal, kedykoľvek som videl jeho fotografiu. Pichnutie pohľadom je ako pichnutie kaktusovým tŕňom. V sicílskom mestečku som, neskúsený, siahol na plod opuncie a spoznal som jeho zákernosť: vyzerá lákavo a účinkuje odmietavo. Picassov pohľad je ako plod opuncie. V pozadí je Etna, ničivá a ťažká ako Picassov duch. Napríklad štýl je zakázaný, rozhodol Picasso, ale kto sa opováži zrieknuť sa štýlu? Hociktorý obraz, aj Picassov, má štýl. Picasso si myslí, že Pánboh nemá štýl. Azda Picassove kúpajúce sa dievčatá nie sú vzorom štýlu? Mohol by som ich pomenovať: znovuzrodenie štýlu. Predstavme si, že Pánboh vytvoril kubistický svet.

Picassov ostrý pohľad sa mi vtiera každodenne. Neviem, čo sa mi mieni povedať, keď na mňa nalieha ťarcha. Pozadia, hmota horúcej Etny.

XI

Spisovateľ, vlastník literárnych ocenení, autor desiatich románov, pripisoval si akýsi význam. Čo je „význam“ knižky? Aký je význam lietadla alebo antidepresíva, vieme: nepochybujeme o ňom. Ale: Aký je význam Višňového sadu? Pán Marek, úradník v banke, nešípi, že existuje Višňový sad (Existuje? Je to primerané slovo?), a žije si veľmi spokojne. Významy básní, románov, „diel“, sú mátohy: ako bôžikovia, uskladnení v muzeálnych depozitároch.

Ale románopisec je pyšný. Svoje písačky menuje „diela“. Verí, že človek je nič a dielo všetko.

Keby sme si „diela“ všimli (kriticky), spoznali by sme, že sú to zlepence. Sú v nich joyceovské vnútorné monológy, nadrealistické výstrednosti, naturalistické neokrôchanosti, kvázifilozofické mudrovania, kvázinaivné nežnôstky, a tak ďalej. „Dielo“ je eintopf. Spisovateľ pozbieral prísady, lebo je veľkým čitateľom. Čítanie je krmivo písania.

Chudák spisovateľ nevidí svoju odvodenosť, svoju vyčítanosť. Ale je obratný: sugeruje svojim čitateľom „originalitu“. Sugescia originality je hlavná technika „tvorby“ „diela“.

XII

Vymenujme príčiny účinku. Prvý pohľad nám ukáže Príčinu, ktorú považujeme nielen za prvú, ale aj za jedinú.

„Príčinou tuberkulózy je Kokov bacil.“

Veľa z nás používa tento kauzálny monizmus. Pre rýchlu orientáciu stačí.

„Príčinou svetovej vojny bol atentát v Sarajeve.“ Prečo nie?

Ak sme pozorní, všimneme si, že príčin je viac: musia interagovať, aby ústili do účinku. Napríklad: pôsobivý môže byť dualizmus príčin.

„Príčinou revolúcie je neochota ľudu znášať útlak a neschopnosť pánov vzdorovať ľudu.“

Príčin je veľa, ak ich hľadáme.

Napokon si povieme: účinok má „nekonečne“, neohraničene veľa príčin.

Môžu nás pliesť rôznorodé kategórie príčin.

„Príčinou smrti je vykrvácanie po bodnutí nožom.“

„Príčinou smrti je milencova žiarlivosť.“

Teda: príčiny neležia v jednej rovine.

Napriek zmätkom je, verím, „príčina-účinok“ najpotrebnejší vzťah vo vesmíre.