Zo zošitov
XIII
V noci sa niekoľkokrát zobudil. Mária vedľa neho ticho spala, na tvári jej sedela detská nevinnosť. Naozaj detská: lebo deti sa tvária nevinne, hoci musia bojovať s rôznorodými a nejednoduchými vinami. Neskôr, dospelí, na ne zabúdame. Pozoroval Máriu, lebo priamo na tvár je dopadalo svetlo z ulice.
Vychádzala z nej bezpečnosť. Kým je Mária pri mne, som akosi pod ochranou. Spánok mu urobil v ústach nepríjemnú chuť. To nebývalo. Signál smrti, napadalo mu: nie úzkostne, blížiaci sa smrť pozoroval ako meteorológ búrku, ktorá sa vynára spoza horizontu. Vstal a opatrne si nalial niekoľko glgov pepsikoly do ťažkého pohára. Mária spala, obdivoval hĺbku jej ponoru do bezvedomia alebo do čoho, nevedel, čo je spánok. Pepsikola mu najúčinnejšie zlepšila chuť. Cítil, ako ho vábi únava, ľahol si a pritúlil sa k Márii. Dotyk ju nezobudil. Bol v ňom lahodný pokoj, nespozoroval, ako sa mení na spánok.
Kým mu myšlienky vyhasli, stihol si povedať: Noc, noc nepochopím, je v tom čosi cudzie, čo je noc. Nepochopím, čo je tma.
XIV
Myslím si, že ľudia sú „šťastní“ kontrastne: väčšinu ich pozemského času zafarbuje mierne alebo zreteľné nešťastie, a jeho dočasné zmiernenie sa ukáže ako šťastie. Ak, napríklad, takmer neprestajne hladujem, budem šťastný, keď sa sviatočne najem dosýta. Idea „šťastia“ predpokladá, že nešťastie, hoci mierne, je základným pocitom života.
Mal som formálne šťastné detstvo. Rodičia ma ľúbili a opatrovali ma v usporiadanej, bezpečnej domácnosti. Detstvo mi bolo úkrytom, a to veľmi pohodlným aj veselým pred búrkami a bolesťami dejín. A predsa. V detstve som sa takmer neprestajne bál. Bál som sa, že otec sa neprebudí, keď so ho videl spať. Keď v lete pršalo, bál som sa blesku. Bál som sa, že v pivnici sú mátohy. Bál som sa, že som si zabudol napísať školskú úlohu. Dôvody báť sa sa vynárali sa mizli, niektoré trvali viac rokov. Veľmi som sa bál tuberkulózy.
Moje detstvo bolo nešťastné. Občas, nie často. Zasvietilo slnko šťastia. Pretože bolo vzácne, účinkovalo mysticky. Napríklad Svätvečer mi priniesol pocit, že sa naozaj prihodilo Niečo, čo zachraňuje svet.
XV
Keď som bol mladý, teda naivný, myslel som si, že nové nápady, o ktorých budem referovať vo svojich odborných článkoch, ihneď zaujmú odborné spoločenstvo. Ak článok uverejní malý časopis v malej zemičke, rýchlo sa rozšíri informácia o ňom, a to po celom svete: veď odborníci musia vychytávať nové nápady, kdekoľvek ich nájdu: to je ich základná povinnosť. Vtedy dávno som mal veľa nápadov. Niektoré z nich môžete nájsť v mojich starých článkoch.
Ale čoskoro som si všimol, že základný vzťah k nápadom je nevšímavosť a neúcta. Článok v malom časopise nie len nevojde do svetovej zbierky, ale ľudia ním opovrhujú aj doma. Azda ho ktosi pochváli: roztržitý povie: „Napísal si zaujímavý článok.“ A dosť. Zajtra zabudne.
Nápady sú ako dievčatá. Je veľa krásavíc, ale len neveľa súťaží, a len jedna sa stane kráľovnou.
Moje nápady, veľmi staré nápady, sú ako fotografie v starých albumoch. „Aká som bola pekná,“ hovorí stará tetka. Dnes si nevieme predstaviť, že kedysi bola pekná.
