Za mier pre Palestínu
Teror a vojnové zločiny v Gaze sú donebavolajúce. Nevolajú však samy o sebe, a, bohužiaľ, ani ústami väčšiny médií. A keďže volať o nich treba – a nie do neba, ale k ľudom, Zväz palestínskych študentov na Slovensku zorganizoval v utorok 20. januára na Námestí SNP v Bratislave protestné zhromaždenie proti izraelskej agresii voči palestínskemu ľudu v Gaze a za okamžité zastavenie útokov na Gazu. Solidaritu s utrpením Palestínčanov vyjadrila na rušnom námestí necelá stovka Slovákov.
Medzi mladými Palestínčanmi, ktorí študujú na slovenských univerzitách, prevažujú medici. Budúci lekári, ktorých povolaním bude zachraňovať ľudské zdravie a životy. Krutým paradoxom je, že ich príbuzní a priatelia v zbombardovanej Gaze zomierajú bez prístupu k zdravotníckej pomoci a základným liekom. A zatiaľ čo naši vysokoškoláci uprostred skúškového obdobia ležali v skriptách a sústredili sa na školu, tí z Palestíny nespávali od strachu, pretože počas dvadsaťdvadňovej ofenzívy Izraela nemali žiaden kontakt so svojimi blízkymi na ostreľovaných územiach. Aj tak však majú viac „šťastia“ ako ich rovesníci doma – medzi zbombardovanými cieľmi izraelských útokov bola aj budova univerzity v Gaze. Protestné zhromaždenie, ktoré študenti zorganizovali, možno teda vnímať aj ako snahu zainteresovať slovenskú verejnosť do svojho utrpenia. Do utrpenia národa, ktorého príslušníci žijú aj medzi nami a jediné, čo môžu robiť, je kričať do sveta pravdu – pravdu terorizovaného Palestínčana, nie pravdu terorizujúceho Izraela, ktorá trčí z mainstreamových masovokomunikačných prostriedkov. Na zhromaždení sa na veľkoplošnej obrazovke premietali autentické, necenzurované zábery z udalostí v Gaze. Aj ľahostajní okoloidúci si pri pohľade na deti zasypané po krk v ruinách svojich domov, ženy, na ktoré izraelskí vojaci púšťajú psy, a bábätká, ktorých hlavy premenili bomby na krvavú kašu, iste položili otázku, či toto sú tí „teroristi“, ktorých židovský štát bombarduje údajne v sebaobrane.
Palestínsky terorizmus je chyba v názvosloví
Deti, ktoré tvorili viac ako tretinu obetí izraelských útokov (podľa zdrojov OSN bolo z celkového počtu 1200 mŕtvych 410 detí, 108 žien, 118 starcov, 14 zdravotníckych pracovníkov, štyria novinári a päť cudzincov), skutočne nie sú teroristi. Samozrejme, ak nerátame mladistvých, ktorí s obľubou hádžu do izraelských vojakov a ich vozidiel kamene a za tento zločin si odpykávajú niekoľkomesačné až niekoľkoročné tresty vo väzeniach. Teroristami určite neboli mŕtve deti, no podľa samotných Palestínčanov ani nikto iný. „Nemáme teroristov, iba bojovníkov za slobodu a nezávislý štát,“ vysvetľuje jeden z prítomných palestínskych študentov. Právo na boj proti okupantovi garantuje rezolúcia Valného zhromaždenia OSN číslo 2649 z roku 1970, ktorá potvrdzuje legálnosť boja národov pod zahraničnou koloniálnou nadvládou za právo na sebaurčenie. A to všetkými prostriedkami, ktoré majú k dispozícii na to, aby sa oslobodili spod okupačného útlaku. Obyvatelia Gazy vnímajú Hamas v inom svetle ako západné médiá. „Hamas, ktorý v Gaze vyhral demokratické voľby, je národnooslobodzovacie, nie teroristické hnutie. Je to palestínsky ľud. Jeho členovia totiž nespadli z neba, ale sú to ľudia, ktorí v Gaze žijú a bojujú proti okupácii.“ Z rovnakého predpokladu zrejme vychádza aj Izrael, ktorý za údajné porušenie prímeria hnutím Hamas vymeral obyvateľom Gazy krutý kolektívny trest. Izrael počas trojtýždňovej ofenzívy uskutočnil dva a pol tisíca náletov, pri ktorých použil polovicu svojej leteckej kapacity. Používa diaľkovo ovládané sondy, ktoré zhadzujú bomby, fotografujú, prenášajú videozáznamy a lokalizujú vyžarovanie rádiových vĺn mobilných telefónov. Pre porovnanie, Hamas používa v útokoch na Izrael zaostalé, často podomácky vyrobené mínometné granáty a jednoduché rakety bez navádzacieho systému, pomenované po mudžahedínovi z tridsiatych rokov Izz ad-Din al-Kassamovi. Od roku 2001 ich Hamas vystrelil 1571 a zabil nimi 15 Izraelčanov. Zatiaľ čo hneď v prvý deň izraelských útokov padlo 255 Palestínčanov. „Keď izraelské médiá vyratúvajú počet svojich zranených, počítajú doň hoci aj ľudí šokovaných z výbuchu nejakej podomácky vyrobenej rakety. Keby sme tak isto chceli počítať v Gaze, narátali by sme milión a pol šokovaných ľudí. Moderné lietadlá F16 totiž robia nízko nad zemou taký hluk, až takmer prestáva biť srdce. Nehovoriac o dopadajúcich bombách, ktoré obyvateľom Gazy nedovolili spať dvadsaťdva dní,“ dodáva palestínsky študent.
Hlad a detský plač
Gaza je veľká zhruba ako Bratislava, no namiesto necelého pol milióna obyvateľov slovenského hlavného mesta sa v nej tiesni až 1,5 milióna ľudí – vrátane utečencov vyhnaných z iných palestínskych území. Už pred súčasnou ofenzívou, ktorá sa začala 27. decembra 2008, bola Gaza blokovaná od prísunu potravín, liekov, vody a elektriny. Odhaduje sa, že v priamom dôsledku blokády zomrelo stosedemdesiat ľudí. Odstránenie embarga na humanitárnu pomoc pre Gazu bolo jednou požiadaviek, ktorú účastníci protestného zhromaždenia najviac akcentovali. Tunely vedúce popod hranicu do Egypta, cez ktoré Palestínčania údajne pašujú zbrane – v skutočnosti však najmä základné potraviny – totiž nie sú postačujúcim, ani trvalým riešením humanitárnej katastrofy s názvom blokáda Gazy. Pravdaže, počas útokov bola situácia s potravou a zdravotníckymi potrebami ešte vážnejšia. Veľká časť tých, ktorí zomreli pri útokoch, zahynuli preto, lebo nedostali potrebnú lekársku starostlivosť. Na nedostatok liekov a bombardovanie šestnástich zdravotníckych zariadení doplatili aj pacienti. V Gaze vládol hlad a strach. Situáciu počas náletov opísal jeden zo študentov, ktorého rodina žije vo vojnovej zóne: „Všetci sa tiesnili v jednej izbe, nemali čo jesť a deti celý čas plakali.“ Plakali napriek tomu, že bomby dopadajúce na budovy škôl im zabezpečili prázdniny na dobu neurčitú. Cieľom náletov sa totiž stali aj školy zriadené OSN a mešity, ako aj sídlo organizácie UNRWA, ktorá pomáha Palestínčanom v utečeneckých táboroch. Organizácia musela po útoku na týždeň zastaviť svoju podpornú činnosť. Zásoby potravín a liekov prúdili do Gazy iba niekoľko hodín, keď bol otvorený hraničný priechod s Egyptom. No humanitárni pracovníci boli zastavení na hraničnom prechode a nemocničným pacientom bolo odopreté opustiť pásmo Gazy za účelom ošetrenia. Vstup bol odmietnutý zahraničným novinárom aj dvadsiatim európskym konzulom. Novinári, ktorí sa pohybujú v hraničnom pásme, podliehajú vojenskej cenzúre a v prípade jej porušenia riskujú stratu novinárskej akreditácie. Palestínski civilisti a izraelskí vojaci mali teda v Gaze takmer dokonalé „súkromie“.
Zakázané zbrane?
Ukazuje sa však, že Izrael toto súkromie nevyužil práve „kóšer“ spôsobom: na verejnosť postupne prenikajú informácie o použití zakázaných zbraní. Hovorí sa o DIME (Dense Inert Metal Explosive) projektiloch, takzvaných mikrošrapneloch, ktoré majú plášť z uhlíkového vlákna a náplň z výbušnín zmiešaných s práškom z ťažkého kovu. Pri explózii sa kov roztriešti v okruhu štyroch metrov a spôsobuje rozsiahle zranenia. Na protestnom zhromaždení odznelo citované svedectvo lekárov Madsa Gilberta a Erika Fosseho, ktorí navštívili na sklonku roku 2008 palestínsku nemocnicu Shifa. Videli ľudí zranených mikrošrapnelmi a tvrdia, že táto zbraň spôsobuje odtrhnutie svalov od kostí. „Ak v blízkosti človeka vybuchne projektil DIME, tak mu tlaková vlna bez šrapnelov odtrhne nohy. Nasledujú rozsiahle amputácie, ktoré prežije málokto.“ Riaditeľ núdzového oddelenia nemocnice Al Aksa v Gaze Habas al-Wahis sa vyjadril, že ruky a nohy zranených boli odseknuté od zvyšku tela, „akoby ich prerezali pílou až do kosti“. Parmská univerzita preskúmala vzorky pôdy, ktoré priniesli z Gazy talianski novinári, a potvrdila prítomnosť vysokej koncentrácie uhlíka, medi, hliníka a volfrámu. Volfrám pritom pôsobí karcinogénne. Laboratórne potkany vystavené jeho pôsobeniu údajne do pol roka ochoreli na zriedkavú a nevyliečiteľnú formu rakoviny (rhabdomyosarkóm). V súčasnosti najdiskutovanejšími zbraňami použitými v pásme Gazy však ostávajú fosforové bomby. Táto zbraň, ktorá obsahuje zmes fosforu a kaučuku, spôsobuje ničivé rozsiahle popáleniny. Biely fosfor sa vznieti pri kontakte s kyslíkom a horí plameňom s teplotou vyše tisíc stupňov Celzia, pričom produkuje toxický dym. Uvažuje sa o zaradení fosforových bômb do kategórie chemických zbraní (ktoré by ich automaticky kategorizovalo medzi zbrane ilegálne), pretože napádajú dýchací systém. Ich používanie je sporné a dovolené iba na osvetľovanie priestoru a útoky na vojenské ciele. Izrael však fosforové bomby použil proti civilistom. Táto informácia bola zverejnená vo významných svetových médiách. Analytik organizácie Human Rights Watch Marc Garlasco pre francúzsku televíziu TV Kanal 4 povedal: „Už niekoľko dní stojím na hranici a pozerám sa, ako izraelské delostrelectvo strieľa granáty s bielym fosforom do utečeneckých táborov.“ Medializované použitie tejto zbrane sa stalo predmetom kritiky celého sveta. Aj keď to nie je zo strany Izraela až taká „prevratná novinka“, pretože biely fosfor aj trieštivé bomby vyskúšal už vo vojne s Libanonom.
Nemé telefóny, nemý múr, nemý svet
Pri súčasnej situácii v pásme Gazy sa slovenskí Palestínčania strachovali o svojich blízkych právom. A o to viac, že bez elektriny, mobilných sietí a internetu počas útokov nemali žiadnu možnosť skontaktovať sa s nimi. „Hovorí sa, že je už prímerie, ale čo je pravda, neviem. Nemôžem im volať a netuším, ako sa majú,“ hovorí jeden z nich. Niektorí sa čo – to dozvedeli. Napríklad, že za obeť vojne padol rodný dom a rodina je bez strechy nad hlavou, no našťastie zatiaľ živá a zdravá. Zdrvujúce svedectvo poskytol mladý lekár, ktorý na Slovensku žije už deväť rokov. Deväť rokov, počas ktorých ani raz nedostal povolenie na návrat domov, kde je treba každú pomocnú ruku a obzvlášť ruku zdravotníka. „Pochádzam z mesta Rafah, ktoré leží na hranici medzi Palestínou a Egyptom. Mesto žije v mojom srdci odvtedy, čo som prišiel na Slovensko a viac som nevidel svoju rodinu. Predvčerom sa mi podarilo konečne sa s nimi skontaktovať. Zistil som, že izraelské bombardéry zabili môjho bratranca a moja rodina už mesiac nemôže zaspať bez strachu o život.“ Na protestnom zhromaždení vystúpilo viacero Palestínčanov, ale aj Slovákov, ktorým nie je všetko jedno a rozhodli sa vzniesť verejný protest proti násiliu, ktorého obeťami sú nevinní a bezbranní. Obyčajní Palestínčania, ktorí žijú stiesnení za drôteným plotom na neúrodnom území, závislí od potravín od humanitárnych organizácií. Obyvatelia Gazy – mesta, ktoré leží pri mori a za iných okolností, v mierovom svete, by mohlo byť turistickým strediskom s peknou plážou, no dnes doň „na dovolenku“ nemôže prísť ani človek, ktorý sa tam narodil a vyrástol. Pred ich zúfalým volaním v podobe slov a obrazu sa svet robí hluchým a slepým, zúfalé činy zúfalých ľudí opásaných výbušninou odsúdil ako terorizmus. Svetové spoločenstvo mlčí a na zhromaždení vyzývajúcom k solidarite sa zúčastní sotva stovka ľudí. Jeden zo slovenských rečníkov rozprával o podobnom zhromaždení, ktoré sa konalo v Prešove. Zorganizoval ho študent Prešovskej univerzity a zúčastnili sa na ňom Palestínčania z Košíc. Sprievod viedol k internátom Prešovskej univerzity, kde sa študent – usporiadateľ zastavil a začal kričať proti múru: „Kde ste? Poďte nás podporiť! Izrael zabíja v Palestíne nevinných ľudí.“ Samozrejme, nestalo sa nič, ani z internátnych okien nik neodpovedal. Múr mlčal a volanie do neba o donebavolajúcej nespravodlivosti nenašlo svojho adresáta. Otázkou však ostáva, dokedy budeme nemými tehličkami v nemom múre aj my – jednotlivci, ktorí dohromady tvoria svet.
S použitím informácií, ktoré spracovala Ingrid Kayyaliová zo stránky www.alles-schallundrau.blogspot.com
