Hlavne principiálne
Žiadny rozumný človek neverí tomu, že predchádzajúca koalícia nekupovala poslancov. Vyhlásil to podpredseda KDH Daniel Lipšic, ktorý bol sám významným členom tejto koalície a dodal, že je to morálny dlh, ktorý je potrebné splatiť. Keď sa ukázalo, že niektorí – či skôr väčšina, nepochopila, že on rozhodne netvrdil, že sa poslanci kupovali(ako to vôbec niekomu mohlo pri jeho slovách napadnúť), nezostávalo mu nič iné len vyhlásiť, že on nič také nevyhlásil. A jedným dychom doplnil, že žiadne svoje slovo neberie naspäť, lebo na to nie je nijaký dôvod.
Pri komentovaní týchto svojich počinov počas jedného rozhovoru Lipšic niekoľkokrát použil slovo naivita, ale je viac než zrejmé, že aj v tomto prípade rovnako ako mnoho ráz predtým, ide len a len o jeho - medzičasom už príslovečnú - prehnanú skromnosť, ktorá nie je namieste. Nejde tu totiž o nič menšie, ako o principiálnosť. Je pravdou, že naivita rovnako ako principiálnosť kedykoľvek pokoria logiku, ale tu ich spriaznenosť končí. Principiálnosť si totiž stanovuje jasné ciele. A tak poslanec za KDH stanovil aj splátkový kalendár – ešte raz: za morálny dlh za skutok, ktorý sa podľa neho (ne)stal. Splátka číslo jedna: voľme v prezidentských voľbách Ivetu Radičovú. Lipšicov výber nemožno považovať za náhodný, pretože táto kandidátka má rovnako principiálnosť v krvi. Je konzervatívnou liberálkou, takže bez problémov môže klásť rovnaký dôraz na právo ženy rozhodnúť sa a zároveň na právo na život. Môže odmietať sociálny štát a realizovať sociálne opatrenia a samozrejme vystupovať ako občianska kandidátka nominovaná a podporovaná politickými stranami.
Bývalému ministrovi spravodlivosti síce možno vyčítať, že jeho principiálnosť prichádza neskoro, ale netreba pritom zabúdať, že nejde o prvý prípad, keď táto jeho vlastnosť vzbudila veľkú pozornosť. Určite len zhodou okolností išlo tiež o skutky, ktoré sa nikdy nestali. Aspoň to tvrdil Vladimír Mečiar – ďalší z radu slovenských politikov zaoberajúci sa udalosťami, ktoré sa nikdy nestali. A aby bolo jasné, že sa naozaj nič neudialo, vyhlásil amnestiu. Lipšic niekoľkokrát povedal, že je to preňho veľký morálny problém. Nezostáva nám nič iné len mu veriť, inak by bolo celkom nepochopiteľné, prečo pôsobil v antimečiarovskej koalícii, ktorá vládla s tichou podporou Mečiarovej strany.
Rovnako dôležitá ako morálka by podľa Lipšica mal byť aj národná otázka, čo jasne vysvetľuje, prečo KDH odišlo z vlády pre zmluvu s Vatikánom, ktorá by v niektorých bodoch okresala slovenskú zvrchovanosť viac ako vstup do EÚ. Je nepochybné, že ak tento poslanec hovorí o morálnom dlhu, je to len preto, lebo na seba kladie prísne kritériá. A nie je žiaden dôvod obávať sa, že by sa v budúcnosti malo čokoľvek zmeniť.
Lipšic totiž vyhlásil, že do najbližších volieb sa KDH musí personálne obnoviť. Potrebné sú nové tváre. Ak vezmeme do úvahy jeho principiálnosť, nedá sa toto vyhlásenie interpretovať inak ako výzva pre odídencov z jeho strany. Vladimír Palko a František Mikloško sú tým správnym riešením – síce starí, ale zároveň aj noví. Jednoducho tak ako káže Lipšicova principiálnosť – prosto (staro)noví.
