Znovuzaloženie Bolívie
V sobotu uviedol bolívijský prezident Evo Morales do platnosti novú ústavu. Z jednej z najchudobnejších krajín Latinskej Ameriky má urobiť spravodlivejšiu krajinu – posilniť politické postavenie pôvodných indiánskych obyvateľov a zaviesť sociálnu spravodlivosť.
V sociálne a etnicky rozdelenej krajine akou je Bolívia je prirodzené, že to vyvoláva odpor privilegovanej menšiny obávajúcej sa o svoje postavenie. Na základe doterajších skúseností nie je vylúčené, že opozícia sa nebude strániť ani rozpútania občianskej vojny.
Evo Morales, prvý bolívijský prezident indiánskeho pôvodu, bol demokraticky zvolený v decembri 2005 väčšinou 53% hlasov. So svojou progresívnou sociálnou politikou, ktorá akcentovala úlohu štátu pri prekonávaní sociálnych a regionálnych rozdielov, však narazil na odpor bohatšej (väčšinou bielej) menšiny, koncentrovanej v niekoľkých štátoch. Podľa toho vyzerali aj výsledky referenda o novej ústave – hoci ju všeobecne podporilo 61 percent Bolívijčanov, v štyroch bohatých provinciách sa jasná väčšina vyslovila proti. Vodca opozície, guvernér štátu Santa Cruz Rubén Costas dal ešte pred hlasovaním jasne najavo, že výsledok nebudú akceptovať: „Ak budú chcieť presadiť túto z krvi zrodenú ústavu, musia dosiahnuť 80 percent hlasov. Menej nebudeme akceptovať a budeme bojovať za to, aby sa v Bolívii nič nezmenilo.“ Už koncom minulého roka priviedol boj medzi prezidentom a opozíciou, ovládajúcou niektoré z provincií, na pokraj občianskej vojny. Sociálne politiky a vyššiu mieru prerozdeľovania označujú jeho odporcovia za snahu o nastolenie „socialistickej diktatúry“. Hoci znepriatelené strany aj pod tlakom zahraničia nakoniec zasadli za rokovací stôl, hrozba občianskej vojny visí stále vo vzduchu.
V úsilí riešiť politické a sociálne nerovnosti vyvolané latinskoamerickou odrodou „semiperiférneho kapitalizmu“ naráža Morales na podobné problémy, ako iné ľavicové vlády subkontinentu. Nástup ľavicových vlád – rozlične radikálnych – na čelo viacerých latinskoamerických krajín je vo výraznej miere dôsledkom slepej uličky, do ktorej sa dostali. Ekonomický vývoj viedol k rastu sociálnych rozdielov. A široké chudobné vrstvy stratili vieru, že ich záujmy budú reprezentovať „tradičné“ politické elity. V Brazílii, Argentíne, Čile, Venezuele, Nikaraguy, Bolívii a mnohých iných krajinách to viedlo k volebným víťazstvám politikov, ktorí sľubovali (rôzne radikálny) odklon od dovtedajšej politiky, vyrovnávanie nerovností a politické posilnenie chudobných más. Ich nástup uľahčila aj zmena vonkajšieho prostredia. V ideologickej rovine sa zdiskreditovala neoliberálna dogma, presadzovaná na západnej pologuli najmä vládou USA. V politickej rovine bolo zas dôležité oslabenie schopnosti Washingtonu zasahovať v prospech svojich spojencov.
Problémom však je predstava privilegovanej menšiny o tom, ako má vyzerať „konsenzus“, vďaka ktorému sa má udržať vnútorný pokoj. Pre nich to v zásade znamená zachovanie status quo – a tým aj privilégií a politickej a sociálnej nespravodlivosti. V prípade ohrozenia neváhajú vydierať občianskymi nepokojmi či regionálnym separatizmom.
