Ako offshore kapitalizmus zruinoval ekonomiku
Za globálnou krízou sa skrýva mimoriadne agresívna forma kapitalizmu, ktorá sa teraz, ako sa zdá, zmieta v smrteľných kŕčoch.
Ako tvrdí Arthur Schopenhauer, svet je firmou, ktorá nekryje vlastné náklady. Z jeho strany to nebola len metafyzika, ale skúsenosť z prvej ruky. Schopenhauerovci boli bohatými obchodníkmi s akciami v slobodnom obchodnom meste Hamburg. Potom sa európska ekonomika zrútila a stratili všetko. O dvesto rokov neskôr by sa jej mnohé veci videli známe – zlyhania bánk, bankroty firiem a rastúca nezamestnanosť.
Za touto globálnou recesiou treba hľadať mimoriadne agresívnu formu kapitalizmu, ktorý sa teraz skutočne zvíja v smrteľných kŕčoch. Nazvime ho „offshore kapitalizmus“ – doslova v spôsobe, akým sa zamotal v sieti daňových rajov a offshore finančných centier, ktoré vytvárali temnú stránku svetových bánk a megakorporácií. No platilo to aj metaforicky – vytvoril finančné štruktúry a nástroje tak absurdne technické a abstraktné, že čistým výsledkom bol zvrátene odťažitý ekonomický systém, odtrhnutý od spoločnosti.
Táto forma kapitalizmu sa začala v 70-tych rokoch na okrajoch ekonomiky. Postupne sa rozširovala. Nadnárodné spoločnosti a banky začali rásť prostredníctvom daňových rajov. Zázračné deti finančného sveta vyvinuli nástroje, ktoré „financializovali“ každodenné aktíva a komodity a premieňali ich na deriváty, obchodované na špecializovaných trhoch.
Nová offshore mágia sa začala čoskoro prejavovať aj vo zvyšnom svete. Až dovtedy mali štáty plnú kontrolu nad svojimi ekonomikami a financiami. Zahraničné daňové raje vytvárali obrovský tlak na domáce bankové systémy, aby deregulovali a liberalizovali. Domáce banky a menové inštitúcie sa snažili zúfalo kontrolovať nové medzinárodné kapitálové trhy, ktoré však už mali mozgové centrá mimo hraníc. Bol to nerovný boj – vlády industrializovaného západu museli nakoniec zrušiť vlastné regulácie a dovoliť offshore financiám, aby zaplavili ich trhy a udomácnili sa na nich.
Po ďalšie tri desaťročia tieto financie (a korporácie, ktorých rast od nich závisel) posilnili svoju nadvládu nad národnými ekonomikami. Keď sa zaručila možnosť exportu financií za hranice, korporácie hľadali spôsoby, ako využiť daňové raje na to, aby si mohli ponechať zisk a expandovať ešte viac. Zisky rástli a množstvo daní platených korporáciami do verejných pokladníc klesalo. Dnes z tohto aspektu offshore kapitalizmu niet úniku.
Konce finančných epoch – podobne ako aj kultúrnych – bývajú charakterizované nadbytkom, láskou k nadmiere ornamentov. Neskorý rozkvet offshore kapitalizmu vytvoril celý rad dekadentných a smrteľných fenoménov. Od investičných fondov cez kreditné deriváty až po zaistené dlhové záväzky – každý z nich symbolizuje stále sa rozširujúcu priepasť medzi financiami a spoločnosťou, až do tej miery, že je obetovaný akýkoľvek zmysluplný kontakt medzi nimi a oddelenie je napokon kompletné.
Za posledné desaťročie a pol sme videli neustály rast emblému offshore kapitalizmu – rast investičných fondov. Tieto súkromné a exkluzívne kluby, relatívne slobodné od regulácií a dohľadu, umožnili bohatým investorom spájať peniaze a nechať s nimi stávkovať v hre presných (a verilo sa, že aj predpovedateľných) cenových fluktuácií na akýkoľvek cenný papier alebo akciu, s ktorými sa obchodovalo na svetových trhoch – akcie, obligácie, meny či komplexné finančné nástroje, ktoré sa z nich odvodili. Investičné fondy brali všetko, čo sa na trhoch hýbalo, a popri tom znižovaním cien akcií a ničením verejných spoločností zabíjali. No keď sa zamerali na banky, začali podkopávať presne tú vec, ktorú potrebovali na prežitie svojho obchodu – miliardy dolárov požičané z bánk, aby sa mohli otáčať na finančných trhoch.
Offshore kapitalizmus bol živený zdanlivo nekonečnou zásobou lacných peňazí a financií vo svete. Nie je preto prekvapením, že keď ich tok ustal, systém sa zrútil. A tok peňazí ustal práve pre najúplnejšie a najvýraznejšie oddelenie sveta financií od základných kameňov reálneho sveta – ľudských domov.
Teraz už vieme, že hypotéky sa predávali bankám za množstvo komplexných úverových derivátov, ktoré sa následne transformovali do nových derivátov a potom predávali opäť, až kým nik nevedel, kde čo vlastne skončilo. Hypotekárny biznis sa väčšinou štruktúroval v offshore centrách, aby sa získali daňovo najvýhodnejšie a najflexibilnejšie podmienky a aby sa udržal mimo účtovných kníh bánk. Tak bol trh s nehnuteľnosťami prehrievaný a bublina rástla viac a viac – až pokiaľ, ako každá iná bublina, nepraskla.
Dovedený do svojich limitov, offshore kapitalizmus sa zrútil. No negatívne dopady sa neobmedzili len na svet offshore financií. Pocítil ich reálny svet – v hypotekárnej kríze, prepúšťaní, bankrotoch firiem. Cena za záchranu pred katastrofou sa tiež preniesla do reálneho sveta, na plecia platcov daní.
Schopenhauerova skúsenosť s hospodárskym kolapsom viedla filozofa k nepradostnej myšlienke, že svet je miestom, kde sa ľudia navzájom požierajú v každodennom zápase o prežitie. Toto správanie by spoznal aj vo vražednej povahe dnešného kapitalizmu, ktorý verí, že víťaz berie všetko. Rovnako tak v období offshore kapitalizmu, ktorým sme práve prešli. Je čas vrátiť sa raz a navždy do reality.
Článok bol uverejnený v denníku The Hindu, Redakčne upravené
